Návrat otroctva – Mohamed zotročuje, Kristus oslobodzuje.

Andrzej Pilipiuk
27. júna 2019
  Politika

Pre drvivú väčšinu obyvateľov moderného Západu je otroctvo pochmúrnou realitou dávnej minulosti, ktorá je nenávratne preč. Skutočnosť je však trochu iná.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Otroctvo bolo po stáročia prirodzeným javom a praktizovali ho všetky stredomorské národy. Otroci boli kupovaní, predávaní, využívaní na najťažšie, špinavé a nebezpečné práce. Zaobchádzalo sa s nimi rôzne, v závislosti od krajiny, v ktorej sa ocitli. V Grécku či v Egypte mali status takmer rodinných príslušníkov, kým na Blízkom východe alebo v Ríme boli považovaní za mysliace pracovné nástroje. Bolo ich mnoho – v mestách mohli predstavovať dokonca štyridsať percent obyvateľstva. Pán mohol odsúdiť otroka na smrť. Otroci oboch pohlaví boli sexuálne zneužívaní, taktiež boli personálom vo verejných domoch; zaradení medzi gladiátorov boli nútení bojovať na život a na smrť (zranení boli v aréne zabíjaní). Starí, zmrzačení a práceneschopní otroci boli tu a tam prepúšťaní – ale iba preto, aby ich nemuseli živiť a starať sa o nich. Bohovia týchto národov a ich kňazi im to schvaľovali.

Kristus oslobodzuje

V tomto ponurom a krutom svete sa objavilo kresťanstvo – náboženstvo založené na láske k blížnemu. Od chvíle, keď sa Kristovi učeníci rozišli do sveta, aby ohlasovali Jeho slová, začalo otroctvo postupne ustupovať. Konvertovaní pohania prepúšťali svojich otrokov. Cisárske zákony ich zakazovali kastrovať, zmrzačovať, oddeľovať rodiny, predávať deti rodičov kvôli ich dlhom. Otroctvo úplne nezmizlo, ale stalo sa okrajovou záležitosťou. Vo vojnou zmietanej Európe ranného stredoveku ich počet dosiahol niekoľko percent – väčšinou išlo o zajatcov, inokedy zas obyvateľov z dobitých území. Všetko smerovalo k lepšiemu. Situáciu však, bohužiaľ, zmenila expanzia islamu.

Islam v teórii a praxi stojí na dvoch zdrojoch – na Koráne a na Mohamedovom živote, ktorého poznanie je nevyhnutné pre správne pochopenie Koránu.  Korán dovoľuje otroctvo a sám Mohamed (podobne ako jeho bojovníci) mal otrokyne – konkubíny získané počas vojenských výprav.

Archeológovia skúmajúci oblasti strednej a východnej Európy medzi ruinami osád z 9. až 11. storočia pomerne často nachádzajú arabské diremy – tenké strieborné mince. Bežne sa vyskytujú v Poľsku, Českej republike a na Ukrajine. Odkiaľ takýto príliv arabských mincí v týchto krajinách? Do krajín obývaných Slovanmi prenikali židovskí obchodníci putujúci od rieky Kama, nad ktorou sa nachádzal Chazarský kaganát (kmeň Chazarov kovertoval na judaizmus, pozn. red.), do Španielska. Títo ľudia od miestnych vládcov kupovali živý tovar, na ktorý čakali príjemcovia na oboch stranách trasy.

Aj tu zohrávalo dôležitú úlohu kresťanstvo – keď jeho význam rástol, otroctvo zanikalo. História zaznamenala mená biskupov, ktorí neľutovali námahu, aby skoncovali s touto praxou. Za zmienku stojí svätý Vojtech, ktorý nielenže osobne vykupoval nešťastníkov z otroctva, ale neváhal ani vstúpiť do konfliktu s českými veľmožmi, ktorí si z predaja svojich poddaných spravili výdatný zdroj príjmov.

Keď bola Škandinávia pokresťančená, tak skončili sa lúpežné výpravy Vikingov a počet otrokov na kontinente začal klesať. Obyčaje národov sa postupne začali civilizovať. Chazarský kaganát zmizol v temnote dejín. V Španielsku začala reconquista…

Mohamed zotročuje

Moslimská expanzia opäť zmenila situáciu. Európa sa vyše päťsto rokov bránila expanzii rastúceho tureckého impéria a bola pravidelným cieľom invázií zo strany Tatárov. Zatiaľ čo sa Tatári obvykle uspokojili s korisťou a odvlečením ľudí do otroctva, Turci uvažovali perspektívnejšie – krok za krokom sa zmocňovali kresťanských krajín, zotročovali celé národy a vykorisťovali zabrané územia – aj pokiaľ ide o ľudské zdroje.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Historici vypočítali, že v 17. storočí bolo iba z územia Uhorska unesených približne milión obyvateľov. Veľmi zlá situácia bola v Bulharsku. Grécke ostrovy pustošili piráti. Obrovské množstvo ľudí bolo násilím odvlečených z pohraničia krajiny. Chytení otroci boli odvlečení na územie nad Čiernym morom, na Krym, následne prevážaní do Istanbulu, kde boli predávaní. Muži do baní, kameňolomov, na galeje; ženy na poľné práce a v remesle; dievčatá (často veľmi mladé) do háremov a verejných domov. Rozšíreným zvykom bola kastrácia chlapcov.

Tí, ktorí prežili roky nemilosrdného martýria, mali šancu znovu získať slobodu – mnohé rehole sa venovali vykupovaniu otrokov –  väčšinou tých, ktorí už boli „neužitoční“, – starí, chorí, či prácou zničení. Ďalšiu šancu poskytovali vojny – Benátčania pravidelne dobývali turecké galeje. Ataman Dmitri “Bajda” Wiśniowiecki, dobyl pevnosť Azov, odkiaľ vyslobodil 8-12 tisíc otrokov.

Ľuďom predávaným za Červené more či Jemen však už nebolo pomoci. Bieli otroci boli v tisícoch hnaní na juh a súčasne Arabi prenikali čoraz hlbšie do Afriky, aby tam lovili černochov.

Pod tlakom civilizácie

Koloniálna expanzia viedla k postupnému skoncovaniu s otroctvom. Anglicko a Francúzsko si podriadili Afriku a Blízky východ – v ich kolóniách, v 30. a 40. rokoch 19. storočia, bolo otroctvo zrušené. Úplne nezmizlo, tlelo ako oheň pod machom, ale bolo vytlačené do provincií, na okraj. Civilizačná misia bieleho človeka v tejto oblasti splnila svoje poslanie. Nie všade, samozrejme – ohavnosti spáchané na domorodcoch v predvečer prvej svetovej vojny v nemeckej východnej Afrike alebo v belgickom Kongu obnažili temné sily, ktoré naďalej blčali v dušiach zdanlivo civilizovaných Európanov…

Aj pre nás bolo otroctvo už iba históriou. Trochu desivou, trochu fascinujúcou, ako horor sledovaný na obrazovke čiernobielej televízie. Čítali sme o ňom v románoch, vzrušovali sa nad osudmi nešťastných obetí. To všetko však bola realita, ktorá sa nás netýkala a už nikdy sa ani nemala dotýkať. Idealizovali sme si západnú Európu – nepredstaviteľne prosperujúce krajiny slobodného sveta…

Na začiatku deväťdesiatych rokov sa objavovali prvé správy o Poľkách i ďalších obyvateľov strednej a východnej Európy omámených túžbou pracovať na Západe, ktorí však boli unesení a nútení pracovať vo verejných domoch riadených Turkami. Po tristo ročnej prestávke Turci opäť obchodovali s našimi ženami!

Rakúske alebo západné orgány sa neponáhľali, aby tomu urobili koniec. Poliaci pracujúci (spočiatku nelegálne) na Britských ostrovoch prinášali ďalšie zvesti. Bohaté arabské rodiny usídlené v Anglicku mali množstvo “domácich sluhov”, väčšinou tmavšej farby pleti. S týmito ľuďmi zaobchádzali mimoriadne nehanebne za ľahostajného prizerania sa Angličanov.

Islam je stále rovnaký

Realita na prelome tisícročia začala vystrkovať rožky. Vojna v bývalej Juhoslávii okrem informácií o zločinoch genocídy priniesla aj zvesti o masových únosoch mladých žien a dievčat, väčšinou srbskej národnosti. Jedna bola nájdená v Sudáne. Objavili sa články (nevie sa, nakoľko vierohodné) o Poľke predanej do holandského verejného domu, ktorá bola prepustená počas intervencie v Iraku. Ďalšie takéto “kamienky” postupne začali vytvárať znepokojujúcu mozaiku. Posledným prvkom, ktorý dopĺňal celkový obraz, boli správy o trhoch s otrokmi v oblasti, v ktorých vládol tzv. Islamský štát. Islamisti vymanení spod kontroly medzinárodných činiteľov sa okamžite vrátili k zvykom, ktoré im povoľovali ich sväté knihy …

Masová migrácia, ktorá v posledných dvoch desaťročiach zmenila západnú Európu, priniesla nielen terorizmus. Medzinárodné organizácie bojujúce proti obchodovaniu s ľuďmi odhadujú, že na britských ostrovoch dnes žije 20-70 000 otrokov. A vôbec to nie je iba o podvedených ľuďoch zo strednej Európy, nútených pracovať pri triedení odpadov alebo na farmách, ale o otrokov rovnakých ako v minulosti: tmavej pokožky, z Afriky pašovaných do Európy a predávaných bohatým moslimom.

Politická korektnosť a obava z obvinenia z islamofóbie pomáhajú zakrývať tento stav. A problém narastá – v Anglicku, Francúzsku, Švédsku … Úrady mlčia a keď sa ozvú, vyzývajú rešpektovať kultúrnu rozmanitosť „hostí“. Procesy s pedofilnými gangmi z Oxfordu ukazujú, že nie je ďaleko čas, kedy sa moslimskí lovci otrokov budú opäť pokúšať obchodovať s nami…