Našou úlohou je boj o spásu


13. apríla 2021
  Téma mesiaca  

Zdroj: wikimedia commons

Niekedy nemôžem odolať dojmu, že putujúca Cirkev vošla do kruhového objazdu a nemôže z neho vyjsť, iba kráča do kruhu a nechýba veľa, aby dohonila vlastný chvost“ – hovorí páter Marcin Kostka FSSP, predstavený Kňazského domu Bratstva svätého Petra v Poľsku a farár Dušpastierstva latinskej tradície Krakovskej arcidiecézy v rozhovore s Tomaszom D. Kolankom.

Čo to znamená byť dobrým vojakom Ježiša Krista?

Dobrý vojak Krista Ježiša (2 Tim 2,3) je človek vo všetkých ohľadoch verný Trojjedinému Bohu, to znamená verný učeniu, ktoré On zjavil a ktoré je obsiahnuté v Svätom písme a v Tradícii.

Dobrý Kristov vojak je verný manžel a otec, ktorý miluje manželku a svoje deti vychováva v láske k Bohu a k vlasti vo svetle tradičných katolíckych hodnôt.

Dobrým Kristovým vojakom je matka, ktorá verne vykonáva svoje rodičovské povolanie, ktorá miluje svoje dieťa od počatia, vychováva ho a obklopuje láskou, ukazuje krásu Boha a sveta, ktorý stvoril; ktorá sprevádza dieťa v dobrom i zlom.

Dobrý Kristov vojak je tiež kňaz, ktorý je verný svojmu povolaniu a nerobí kompromisy so svetom. Nevnáša do Kristovho učenia slogany nejakého environmentalizmu, falošne chápanej tolerancie a lásky či iné symptómy zdivočeného moderného sveta. Je to kňaz, ktorý je tam, kde má byť, teda uprostred Božieho ľudu. Neuzatvára sa do fary ani do kláštora zo strachu pred svetom. Je to kňaz s otvoreným srdcom, ktorý sa nebojí ísť do nemocnice či do väzenia a tam vysluhovať sviatosti.

Dobrým Kristovým vojakom je každý, kto sa nehanbí za svoju vieru, ani keď je obklopený ľuďmi, ktorí sa búria proti Bohu, Cirkvi a evanjeliu, ale zostáva v prvej línii boja za spásu duší.

Niekedy môže mať človek dojem, že v dnešnej dobe dominuje presvedčenie, že dobrým Kristovým vojakom môže byť iba kňaz a aj to nie každý…

Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy! Kňazi sú dôstojníci v Kristovej armáde, ktorí ukazujú Kristovým vojakom, teda laikom i ženám, smer pochodu, vedú ich, podporujú a posilňujú, aby nestratili ducha a vieru.

Je to ako vo vojne – vždy je cennejší veliteľ, ktorý prikazuje: „Za mnou!“, než ten, ktorý hovorí: „Vpred!“ Keď vojaci vidia, že ich veliteľ ide pred vojskom, neváhajú, pretože vedia, že ten, komu dôverujú, ich vedie správnym smerom a vďaka nemu budú môcť dosiahnuť víťazstvo.

Práve takto sa dnes treba dívať na duchovný boj. Napriek tomu, že II. vatikánsky koncil toľko vyzdvihoval laikov, pocit klerikálnosti pretrváva dodnes a je ešte bolestivejší – čo bolo viditeľné najmä v roku 2020, keď sa začala diskusia o svätom prijímaní na ruku. Veriaci laici prosili svojich kňazov, aby im umožnili prijať Kristovo telo pokľačiačky a do úst. A odpoveď? Neraz sa stretli s odporom, zlomyseľnosťou alebo dokonca vyhrážkami.

Keď laici v Poľsku rozbehli bilbordovú kampaň, adresovali listy farárom a biskupom, zrazu bol veľký údiv, že ako to? Laici chcú poučovať kňazov?

Boží ľud je Cirkev. Cirkev nie sú len kňazi. Oni sú jej súčasťou. Celý Boží ľud – všetci pokrstení veriaci, ktorým záleží na spáse – to je Cirkev! Preto je každý pokrstený veriaci Kristovým vojakom. Každý, kto verí a svoju vieru praktizuje, má právo vydať sa do boja spolu s Kristom a za Krista.

Akou duchovnosťou by mal žiť dobrý Kristov vojak? Čím by sa mal živiť, aby v sebe vzbudil vedomie boja o dobro a spásu Božieho ľudu?

Došlo k zmene vo vnímaní Cirkvi. Predtým sa hovorilo, že my, veriaci, sme Cirkev bojujúca – Ecclesia militans. Tento výraz sa používal do II. vatikánskeho koncilu. V súčasnosti sa hovorí o tzv. „putujúcej Cirkvi“.

Niekedy sa však pri pohľade na toto všetko nemôžem ubrániť pocitu, že ako putujúca Cirkev sme vošli do kruhového objazdu a nevieme z neho vyjsť. Chodíme do kruhu a nechýba veľa, aby sme dohonili vlastný chvost. Zabudli sme, že našou úlohou je bojovať o duše, o našu spásu.

Dobrý Kristov vojak v Cirkvi má neobmedzené možnosti pokiaľ ide o duchovno, ktoré ho môže posilňovať a viesť v tomto boji. Pozrime sa na veľkých svätých, ako boli svätý Ignác, svätý František, svätá Terézia Veľká a na ich túžbu o katolícku dokonalosť. Boli to práve oni, kto nám dal príklad Kristovho bojovníka a ukázali, ako bojovať za Krista: Nemusí to byť nevyhnutne prelievaním krvi, ale predovšetkým bojom s nedokonalosťou, s hriešnosťou, rozvíjať v sebe čnosti a vzrastať v milosti.

Mnohí z nás si dnes neuvedomujú, akou dôležitou čnosťou je dar statočnosti. Statočnosť je na jednej strane kardinálna čnosť, na strane druhej dar Ducha Svätého. Kto dnes hovorí o statočnosti – o tom, že treba byť odvážny?

Skôr sa hovorí o kríze odvahy.Prečo však odmietame túto čnosť a tento dar? Pretože ju nechceme, lebo sa bojíme?Alebo ju jednoducho nevidíme?

Podľa môjho názoru je to dôsledok silného vplyvu herézy pacifizmu, ktorá niekoľkými ľahkomyseľnými sloganmi odmieta všetky princípy, aby vytlačila na okraj, zosmiešňovala a nakoniec zničila boj o spásu. Za takýchto podmienok čnosť a dar statočnosti nemôžu fungovať.

Keďže Ducha Svätého nahradil svätý pokoj…

Toto je ďalší, veľmi vážny problém, ktorý dominuje v mnohých oblastiach Cirkvi – medzi kňazmi aj laikmi. Mnohí sme boli jednoducho spacifikovaní a nechceme myslieť na nejaký boj.

A nielen to. Mnohí z nás –, ktorí sa vyhlasujeme za katolíkov – nekonáme katolícky. Napríklad čo sa týka výchovy detí. „Nech radšej pozerajú televíziu, zaoberajú sa počítačom, smartfónom a robili si, čo chcú, a nechali nás na pokoji.Veď napokon ich vychováva škola a priatelia,“ hovoríme si.

Nielen hierarchická Cirkev nesie zodpovednosť za výchovu budúcich generácií v láske ku Kristovi, v cnosti odvahy a v prijímaní darov Ducha Svätého. Za to v prvom rade nesie zodpovednosť rodina. Rodina je miestom, kde sa má človek učiť láske k Bohu, pravdám viery a otvorenosti Božím darom.

Ak je vo vzťahu medzi synom a otcom zanedbaná otcovská funkcia, ak je otec slabý a nevýrazný, potom je veľmi pravdepodobné, že rovnaký bude aj syn – slabý a nevýrazný. Ak však syn vidí otca (ktorý ho miluje, učí ho a hrá sa s ním), ako kľačí pri modlitbe, ako chodí z hlbokého presvedčenia do kostola, berie do ruky ruženec a modlí sa ho desiatok za desiatkom, potom sa taký syn učí viere, statočnosti i boju. A sám otec rastie vo viere a odvahe. A dieťa si až do svojej smrti bude pamätať, že jeho otec bol dobrým Kristovým vojakom, pretože ho vychovával v duchu evanjelia.

To, čo sa stalo v októbri, novembri a decembri 2020 v uliciach poľských miest, dokazuje, že výchovný proces v mnohých rodinách, v Cirkvi i v školstve dosiahol svoje dno. Mnohí z nás – učitelia, laici, kňazi, biskupi – by sme si mali spytovať svedomie. Zlyhali sme, vďaka čomu je časť mladej generácie vulgárna, agresívna a ohlúpnutá nenávistnými sloganmi a správaním. Som presvedčený, že veľa mladých ľudí, ktorí útočia na Cirkev, si ani neuvedomuje, čo robia a prečo, na ktorej strane sú a za čo bojujú.

Kristovi vojaci si však musia plne uvedomiť, na ktorej strane stoja a za čo bojujú. Ako máme bojovať každý deň s Kristom a za Krista?

V prvom rade musíme svedčiť svojím vlastným prístupom. Latinské príslovie hovorí: Verba docent, exempla trahunt – slová učia, príklady priťahujú. Musíme vydávať svedectvo o svojej viere, o hodnotách, ktoré vyznávame a podľa ktorých žijeme, a o odvahe, že nesúhlasíme so zlom, s ktorým sa stretávame.

Triumf zla je vina dobrých ľudí, ktorí vidia zlo, ale nebojujú proti nemu; ktorí ľahostajne prechádzajú okolo a veria, že sa ich netýka.

Musíme bojovať proti zlu ako spoločenstvo veriacich. My sme Cirkev! Ak niekto útočí na Cirkev, útočí na každého veriaceho! Takto to treba vidieť. Nesmieme byť ľahostajní, musíme reagovať! Nejde o to, aby sme s niekým bojovali na uliciach, ale musíme si brániť svoju vieru, nech sa deje čokoľvek. Nevieme, pred čo nás Boh postaví a ako sa zmenia naše osudy, takže musíme byť pripravení na všetko. V tomto nám pomôže modlitba, sviatosti a vernosť Kristovi.

Bez ohľadu na všetko ostatné, musíme zostať katolíkmi!

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!