Najväčšia schizma

unamsanctamcatholicam.blogspot.com
27. júla 2019
  Cirkev

Názov tohto príspevku sa netýka východnej schizmy, ani Veľkého západného rozkolu v 15. storočí, ba ani hroznej modernistickej krízy v dnešnej Cirkvi. Schizma, ktorú mám na mysli, je nešťastným rozkolom medzi teológiou a askézou, medzi spiritualitou a umŕtvovaním. Čím viac o tom premýšľam, tým viac som presvedčený, že tento rozkol je jadrom všetkých našich ostatných problémov, dokonca aj modernistickej krízy.

V kresťanstve naša viera ovplyvňuje náš spôsob života a náš spôsob života je odrazom našej viery; viera i spôsob života sa spájajú v spoločnom uctievaní Boha. Toto je spojenie medzi lex orandi a lex credendi, o ktorom sa veľa hovorí, a ak môžem pridať k tomu ešte tretí termín, aj naším lex vivendi. Všetky tri musia byť zajedno. Inými slovami povedané, nie je možné mať správne intelektuálne chápanie katolíckej teológie bez účasti na katolíckej liturgii; podobne pokusy žiť katolícku spiritualitu pri nedôslednom dodržiavaní učenia Cirkvi vedú k zblúdeniu zo správnej cesty, a ani naša liturgická skúsenosť, naša intelektuálna formácia, ani náš duchovný život nemôžu byť správne usporiadané, pokiaľ náš osobný, morálny život je nevyvážený. Hovorím teda o  nemennej povahe každého jedného prvku katolíckej viery.

Zdroj: wikipedia.com

Cirkev sa tradične pripodobňuje k nezošívanej Kristovej tunike, utkanej v jednom celku; toto porovnanie je pravdivé na mnohých úrovniach. I keď sa určite vzťahuje na jednotu Cirkvi, taktiež poukazuje na vzájomnú prepojenosť jednotlivých aspektov viery a učí, že žiaden z nich nemožno oddeliť či abstrahovať od ostatných bez toho, aby to nenarobili vážne škody. G.K. Chesterton raz poznamenal, že všetky veľké herézy vznikajú vtedy, keď sa jeden aspekt katolicizmu preženie a oddelí od ostatných.

Veľký rozkol, o ktorom som hovoril, spočíva v tom, že tí, ktorí dnes študujú katolícku teológiu a spiritualita a píšu o nej, sú zväčša na míle ďaleko od poriadneho asketického života. Pozrime sa na životy niektorých najväčších svätcov a učiteľov Cirkvi. Benedikta, Tomáša Akvinského, Augustína, Bernarda poznáme hlavne z ich spisov a preto často vôbec nemyslíme na fyzické podmienky, v ktorých žili a na asketický život, ktorý viedli. Benedikt žil dva roky v neprístupnej jaskyni; Akvinský bol rehoľným bratom v časoch, keď bratia žili v skutočnej chudobe a nedostatku; sv. Bernard žil pod najprísnejšou regulou v Európe. Životný štýl sv. Terézie z Avily alebo Jána z Kríža by dnes odradil aj tú najhorlivejšiu dušu. A to nehovoríme o živote svätého Antona či iných púštnych otcov.

Áno, ich životy boli drsné, ich pokánie prísne, ich osamelosť musela byť chvíľami zdrvujúca. Ale práve v tej jaskyni v Subiacu Benedikt vypracoval svoju benediktínsku regulu, majstrovské dielo, ktoré vytvorilo západnú civilizáciu. Práve vďaka pôstom, bdeniam a umŕtvovaniam svätá Terézia dostala duchovné svetlo, vďaka ktorému sa stala učiteľkou Cirkvi; to isté platí aj pre sv. Jána Kríža. Práve pod pražiacim egyptským slnkom sv. Anton vypracoval princípy, ktoré sa stali základom kresťanskej spirituality. Sv. Tomáš Akvinský žil asketicky, chodil bosý, býval v pochmúrnych, vlhkých celách, v ktorých by väčšina z nás nevydržala ani víkend a po kajúcom živote predčasne zomrel. Ale práve uprostred tohto asketického režimu bol Akvinského intelekt zaplavený božským svetlom, ktoré dalo Cirkvi Summu.

Povedzme to otvorene: svätí môžu „rečniť“, pretože to všetko prežili.

Čo však môžeme povedať o moderných duchovných autoroch? V akej vyhni umŕtvovania boli formovaní? Nie je to nevľúdna jaskyňa ani horúca púšť či vrchol stĺpa, ale útulný malý diecézny inštitút vyššieho vzdelávania. Ich autorita nepochádza z bezsenných nocí mučivých modlitieb, náročných pôstov či z chodidiel stvrdnutých chodením naboso po tejto zemi, ale zo získania certifikátu o absolvovaní dvojročného, diecézou schváleného programu, dostatočnej „kvalifikácie“ na to, aby boli duchovnými vodcami!

Keď sa navečer vracajú domov, nevracajú sa do pochmúrnej mníšskej cely, aby tam pár hodín pospali na tvrdej doske, ale niekde do domu na predmestí, kde si užívajú všetok komfort, ktorý moderná doba priniesla. Alebo, ak majú šťastie, do väčšieho domu kúpeného za peniaze, ktoré získali z predaja ich kníh o tom, ako „odomykať“ tajomstvá duchovného života.

A naši teológovia? Chodia azda bosí? Zdržiavajú sa mäsa šesť mesiacov v roku, ako prví františkáni, ku ktorým patril svätý Bonaventúra, jeden z najväčších teológov Cirkvi? Azda zomierajú predčasne kvôli prísnosti svojho pokánia? Bohužiaľ, nie.

Naši novodobí duchovní myslitelia síce rečnia, ale zďaleka nežijú ako žili svätí.

Zdroj: commons.wikipedia.com

Medzi teológiou a asketizmom je teda hlboká priepasť.  V dôsledku toho je naša teológia a spiritualita viac zamerané na človeka než na božské pravdy, sú viac produktom ľudského rozumového uvažovania a prežívaných pocitov než duchovného svetla. Uvedomujem si, že som tu veľmi nekonkrétny a neurčitý, a že je ťažké zovšeobecňovať, a že ľudia na to môžu reagovať slovami: “Ako viete, čo XY robí v súkromnom živote?“

Priatelia moji, neviem, čo XY robí v súkromí, ani koľko sa postí, ale viem, že väčšina našich teológov a duchovných autorov dnes ani zďaleka nežije tak, ako aj ten najjednoduchší mních alebo kňaz žil pred tisícročím. Chápem, že sú výnimky, ale celkovo si myslím, že toto tvrdenie je správne. V minulosti sme mali teológiu a spiritualitu, ktorá vychádzala zo života viery, naozaj žitej v celej jej prísnosti; dnes je prevažne doménou “expertov”, ktorých prístup je extrémne antropocentrický, pretože je založený na knihách, na “najnovších teóriách” a je produktom iba ľudského rozumu.

Potrebujeme svätých mníchov, svätých pustovníkov, svätých rehoľníkov a rehoľníčky, mužov a ženy, ktorých schopnosť hovoriť o týchto veciach pochádza zo života, ktorý je ukrižovaný a ukrytý s Kristom v Bohu, ktorá sa ale nedá získať nijakým programom alebo titulom. Kto znovu spojí náš duchovný život s intelektuálnym životom? Kto znova pripevní reťaz, ktorá kedysi držala slnko na zemi? Kto napraví túto schizmu?

Zdroj: http://unamsanctamcatholicam.blogspot.com/2013/12/the-greatest-schism.html