Najlepšou prípravou na manželstvo je príprava na dospelosť

Auguste Meyrat
26. septembra 2022   Cirkev Spoločnosť

V poslednom desaťročí počet ľudí, ktorí uzatvárajú manželstvo, prudko klesá, zatiaľ čo rozvodovosť zostáva stále vysoká. To viedlo nielen k vážnemu rozpadu rodinného života, ale spôsobilo to aj chaos v živote spoločnosti, najmä cirkevných spoločenstiev. V reakcii na to mnohé cirkvi zaviedli programy prípravy na manželstvo, ktoré by budúcim párom pomohli pochopiť záväzok, ktorý na seba berú, a pomohli im vyriešiť prípadné problémy vo vzťahu.

Hoci takéto programy by teoreticky mali odstrániť niektoré manželské problémy už v zárodku, je otázne, nakoľko efektívne to bolo pri podpore kultúry manželstva a rodiny. Napriek množstvu času, pozornosti a energie, ktoré sa do nich vkladajú, väčšina párov má tendenciu vnímať tieto programy ako prekážky, ktoré musia preskočiť, ak chcú mať svadbu v katolíckej Cirkvi. Iné páry, ktoré nie sú také trpezlivé, sa zvyčajne jednoducho zosobášia mimo Cirkvi a už sa nikdy nevrátia.

Napriek tejto realite Vatikán nedávno vydal pastoračný dokument „Katechumenátne itineráre pre manželský život“, v ktorom Dikastérium pre laikov zintenzívňuje prípravu na manželstvo a predlžuje jej trvanie na rok alebo viac. Ako vysvetľuje katolícka spisovateľka Kathy Schifferová, dokument „je pastoračným nástrojom, ktorý má pomôcť diecézam a pastoračným pracovníkom vypracovať účinné programy prípravy na manželstvo, ktoré povedú páry k hlbšej láske a väčšiemu oceneniu Božej úlohy v ich rodinnom živote“. Autori majú určite srdce na správnom mieste a úprimne dúfajú, že sa im podarí obnoviť svätosť a radosť kresťanských manželstiev.

Napriek tomu nie je ťažké predstaviť si, ako sa to môže obrátiť proti nim. Ako Schifferová neskôr o dokumente tvrdí: „Obávam sa, že žiadať od mladého páru, ktorý sa rozhodol uzavrieť manželstvo a stráviť spolu život, aby čakal dlhšie – zrejme o viac ako rok dlhšie – sa zdá byť nerozvážnym postupom, ktorý ich vystavuje riziku veľkého hriechu.“ Je až príliš pravdepodobné, že sa dvojica namiesto manželstva rozhodne pre kohabitáciu, prípadne myšlienku manželstva úplne odpíše.

Nejde ani tak o to, že ľudia sú dnes impulzívnejší alebo menej milujúci ako v minulosti, ale o to, že manželstvo je nesprávne definované a nesprávne interpretované. Podobne ako zvyšok moderného sekulárneho sveta, aj Cirkev považuje manželstvo výlučne za vzťah. Je to vyjadrenie láskyplného záväzku medzi dvoma ľuďmi. Akýkoľvek neúspech manželstva teda nevyhnutne súvisí s nesprávnymi myšlienkami a pocitmi, čo sa dá riešiť poradenstvom a vzdelávaním.

A pre katolíkov je tu komplikácia, že manželstvo je tiež sviatosť, o ktorej sú napísané zväzky teológie. To znamená, že páry pripravujúce sa na manželstvo častejšie premýšľajú o abstraktných metafyzických vlastnostiach manželstva (ako je analógia k Trojici, ako je znamenie Božej milosti, ako je vyjadrenie ľudskej osoby a podobne) než o jeho praktických dôsledkoch (kto bude pracovať, kde budú žiť, aké sú ich plány na najbližšie desaťročia a podobne).

Cirkev a zvyšok spoločnosti sa skôr musia vrátiť k tomu, aby manželstvo považovali za povolanie, za výzvu žiť určitým spôsobom. Je to rovnako vzťah ako spôsob života. Ženatý muž alebo vydatá žena teraz žijú preto, aby všemožne podporovali svojho manžela resp. manželku. Vyžaduje si to nesebeckosť a pokoru a odmenou je, že spraví toho druhého šťastným. A ak ľudia nie sú pripravení toto prijať, potom nebude veľmi záležať na tom, koho si vezmú alebo ako dobre chápu význam a teológiu manželstva.

Väčšina ľudí, ktorí sú už dlhé roky šťastne zosobášení, vie vysvetliť, že skutočné problémy nepochádzajú z nedostatku vedomostí, ale z nedostatočnej zrelosti. Muž namiesto toho, aby bol živiteľom, je príživník a myslí si, že jeho žena by sa mala o neho postarať. Namiesto toho, aby žena podporovala svojho manžela, cíti sa oprávnená mať lepšieho muža, ktorý má väčšie postavenie a bohatstvo. Muž nemá priateľov a príliš sa spolieha na spoločnosť svojej ženy; žena má príliš veľa priateliek a zanedbáva svojho manžela a deti. V mnohých z týchto prípadov je to práve sebecké odmietanie dospieť, ktoré často vedie k nevere, zneužívaniu, závislosti a rozvodu.

Preto by bolo lepším spôsobom ako posilniť manželstvo a povzbudiť viac dospelých ľudí k tomu, aby uzavreli manželský zväzok, pomôcť im v prvom rade stať sa dospelými. Deti by sa mali už v ranom veku naučiť starať sa o veci a dávať druhým. Mali by byť na nich kladené vysoké nároky na ich správanie a myslenie. To by im zasa pomohlo vytýčiť si vlastnú cestu a naučilo by ich vnímať druhých ako ľudí, ktorým treba pomáhať, a nie ich využívať. A čo je ešte dôležitejšie, naučili by sa vidieť samých seba ako užitočných prispievateľov, ktorí fungujú samostatne, a nie ako bezmocné ľudské bytosti, ktoré sa ešte len učia „dospievať“.

V súčasnosti sa väčšina bežných cirkví a škôl zdráha vyzývať mladých ľudí, aby robili viac a boli čímsi viac. Radšej sa prispôsobia mladým tým, že zmiernia nároky a organizujú pre tínedžerov krkolomné podujatia, než aby žiadali mladých, aby sa prispôsobili im tým, že budú dodržiavať pravidlá a viac pracovať. Pokiaľ ide o problémy, ktoré brzdia duchovný a osobnostný rast mladých ľudí – internetová pornografia, závislosti na sociálnych médiách a videohrách, kultúra prebudenia – nikto sa nimi vážne nezaoberá. V dôsledku toho z mnohých detí vyrastajú neschopní dospelí s malou motiváciou poskytnúť niečo alebo podporiť niekoho iného ako seba.

Naopak, tradičnejšie cirkvi zaujímajú kontraintuitívnu taktiku, keď vyzývajú deti a pomáhajú im vyrásť, aby prevzali na seba zodpovednosť a niečo dosiahli. Hoci to krátkodobo vedie k nepohodliu a neraz aj k fňukaniu, v dlhodobej perspektíve to buduje odolnosť a kompetencie. Nie je náhoda, že ľudia, ktorí sú súčasťou týchto spoločenstiev, majú aj viac manželských párov, oveľa viac detí a mizivé množstvo rozvodov.

Amerika a zvyšok vyspelého sveta neprežívajú ani tak krízu manželstva, ako skôr krízu dospelosti. Na to, aby človek dospel do štádia, keď je dostatočne sebavedomý a zodpovedný na to, aby zvládol náročné podmienky manželstva, musí skutočne zažiť skúsenosti, ktoré rozvíjajú jeho charakter a nezávislosť. Ak sa naučia len brať – od rodičov, učiteľov, rovesníkov – nikdy sa nenaučia skutočne dávať. A manželstvo je vo svojej podstate, spolu so samotným kresťanstvom, životom neustáleho dávania.

Preklad z crisismagazine.com

PDF (formát pre tlač)