Medzi frankizmom a kresťanskými demokratmi

Paweł Skibiński
25. novembra 2020
  História

Jedným z fascinujúcich tajomstiev dejín katolicizmu v 20. storočí je nepochybne prípad hlbokej krízy Cirkvi v Španielsku – starodávnej bašty viery.

Španielsko bolo po celé stáročia skrz-naskrz katolícke. Španielska Cirkev po celé generácie vysielala misionárov do Latinskej Ameriky, a počas občianskej vojny v rokoch 1936–1939 v dôsledku brutálneho prenasledovania mala veľké množstvo hrdinských mučeníkov. Ešte v roku 1953 španielsky štát uzavrel „arcikatolícky“ konkordát so Svätou stolicou, ktorý podľa názoru jej štátneho sekretariátu bol vzorovou dohodou medzi štátom a Cirkvou. Avšak za necelé dve generácie sa z tejto krajiny stalo centrum agresívneho sekularizmu, miesto s extrémne nízkym praktizovaním náboženstva, krajina úplne ľahostajná k akýmkoľvek náboženským princípom (o čom svedčí napríklad verejná tolerancia voči potratom). Historik si preto nemôže nepoložiť otázky: Čo spôsobilo takú rýchlu kultúrnu a spoločenskú zmenu? Čo priviedlo vitálny španielsky katolicizmus do takej hlbokej krízy?

Zdá sa, že časť tajomstva spočíva vo vzťahoch medzi štátom a Cirkvou v záverečnom období frankistického Španielska. Väčšina učencov zastáva názor, že frankistický španielsky režim nepochopil zmysel reforiem II. vatikánskeho koncilu (a predovšetkým sa nevedel zriecť svojho vplyvu na menovanie biskupov), a že keď španielska spoločnosť, ktorá bola zvyknutá stotožňovať štát s Cirkvou, odmietla nedemokratický režim, obrátila sa chrbtom aj k Cirkvi.

Takéto vysvetlenie krízy španielskeho katolicizmu, podľa ktorého za ňu nesú zodpovednosť predovšetkým španielski politici zviazaní s frankistickým režimom na čele s generálom Francom a jeho pravou rukou – admirálom Carrero Blancom, však nie je uspokojivé. Historici sú presvedčení o úprimnej religiozite a zbožnosti oboch politikov, takže ich nemožno považovať za politikov, ktorí sa snažili využiť Cirkev pre svoje politické ciele.

V posledných rokoch frankizmu skutočne došlo k veľmi vážnej kríze vo vzťahoch medzi Svätou stolicou a Španielskom – takej vážnej, že sa prakticky obe strany nedokázali dohodnúť na menovaní nových biskupov. Výsledkom bolo, že v roku 1975 bolo v Španielsku viac ako dvadsať neobsadených biskupských stolíc.

Išlo o procedurálne otázky. Podľa konkordátu z roku 1953 sa španielske orgány vyjadrovali k výberu biskupov, ktorí boli menovaní až po zložitej rokovacej procedúre. Pápež najprv selektoval troch kandidátov, z ktorých potom hlava štátu vybrala jedného.

Franco v roku 1975, v roku svojho úmrtia.
zdroj: wikimedia commons

Odstup Vatikánu

Po II. vatikánskom koncile sa v prvej polovici 70. rokov táto situácia stala zdrojom konfliktu a vzájomných obviňovaní medzi španielskym štátom a Cirkvou. Historici vo všeobecnosti akceptujú interpretáciu vtedajšieho vatikánskeho štátneho sekretariátu, podľa ktorého sa skostnatený frankistický režim nechcel zmieriť so slobodou Cirkvi, pričom chcel využívať podporu Cirkvi na udržanie moci, čím sa dopúšťal škodlivej politizácie katolicizmu.

Madridské orgány však situáciu videli inak. Podľa ich názoru okolie Pavla VI. – určite s vedomím pápeža – uprednostňovalo kresťanskodemokratické riešenia presadzované okrem iného aj nomináciami pomocných biskupov, ktorí v súlade s konkordátom boli slobodne menovaní Svätým Otcom. Pavol VI. zase často v Španielsku obsadzoval do funkcií pomocných biskupov ľudí známych nielen svojím pastoračným pôsobením, ako aj tým, že mali politický odstup od režimu. Španielska Cirkev v nasledujúcich rokoch platila vysokú cenu za niektoré chybné menovania, pretože biskupi začali viac dbať o ľavicovú politickú korektnosť než o dobro duší.

Stojí za zmienku, že španielske orgány podľa konkordátu z roku 1953 nemali možnosť nezávisle určovať kandidátov na biskupov – tí boli menovaní v rámci vyššie uvedenej zložitej rokovacej procedúry. Navyše generál Franco sa prakticky vždy priklonil k pápežovým návrhom. Dá sa teda povedať, že hoci bol postup menovania biskupov dosť komplikovaný, nijako nebol prejavom nemohúcnosti Cirkvi.

Šéf španielskej vlády sa však napriek prosbe Svätého Otca v skutočnosti nechcel jednostranne zriecť vyššie uvedeného privilégia, ale nie preto, že by sa úplne odmietal vzdať tejto už aj tak dosť iluzórnej výsady, ale túto otázku považoval za súčasť širšej dohody, ktorej uzavretie bolo pre vtedajších nositeľov rozhodnutí vo Vatikáne z politických dôvodov nemožné.

Generál vinil vtedajšieho madridského nuncia Dadaglia a politikov štátneho sekretariátu – arcibiskupa Benelliho a kardinála Villota – z toho, že vedú nepriateľskú politiku voči španielskej vláde. Franco si bol plne vedomý, že talianski a francúzski hodnostári nikdy neboli zajedno s frankistickým autoritárstvom, ba ešte aj počas občianskej vojny iba s veľkým odporom podporovali prenasledovaných španielskych katolíkov, pretože nedôverovali miestnej politickej elite a správali sa k nej oveľa prísnejšie, než k politikom z iných častí sveta.

Dodajme, že aj samotný Pavol VI. mal veľkú slabosť pre kresťanskú demokraciu (jeho otec bol kresťanskodemokratický aktivista a sám budúci pápež mal v Taliansku na starosti duchovné vedenie celej generácie politikov oblasti ako konziliár akademickej organizácie FUCI). V liste španielskym biskupom z júla 1969 im dal jasne za úlohu dištancovať sa od nedemokratického systému. Mal obavy, že blízky vzťah tamojšej Cirkvi s generálom Francom poškodí v budúcnosti katolicizmus. V skutočnosti sa ukázalo, že dôsledné a rozhodné dištancovanie sa biskupov od vlády Cirkvi vôbec nepomohlo.

Španielski politici naopak obviňovali štátny sekretariát a jeho španielskych spojencov (na čele s primasom Vicentom Enriquem y Tarancónom), že zavádzajúco obviňujú vládnu stranu z údajnej tradicionalistickej politizácie Cirkvi, zatiaľ čo oni sami sú zodpovední za politizáciu Cirkvi v Španielsku à rebours – ľavicovo-demokratickým spôsobom. Niečo v týchto obvineniach frankistických politikov bolo pravdivé, pretože okolie Pavla VI. neskrývalo, že frankizmus považuje za prechodný systém, s ktorým netreba spájať príliš veľa očakávaní, ale skôr sa od neho dištancovať, aby príliš úzke väzby s ním nepoškodili Cirkev v čase nevyhnutnej politickej zmeny.

Vatikánska strana vo vzájomných vzťahoch pred rokom 1975 zostala neoblomná a po Francovej smrti sa jej podarilo mimoriadne rýchlo vyriešiť všetky problémy, hoci španielskymi vyjednávačmi boli stále politici frankistického pôvodu – napríklad Areilza a Garrigues (nový španielsky panovník Juan Carlos I. nakoniec uzavrel štyri čiastkové dohody o vzťahoch medzi štátom a Cirkvou už s Jánom Pavlom II., v roku 1979).

Kráľ Juan Carlos v roku 1975 pri prevzatí moci.
zdroj: wikiemdia commons

Do očí bijúca asymetria

Z perspektívy času vo vtedajšej vatikánskej politike bije do očí asymetria v postoji Svätej stolice – a najmä štátneho sekretariátu kardinála Villota – ku konzervatívnemu frankizmu a ku komunizmu, ktorý v tom čase vládol v polovici Európy. Rokovania so svetskými úradmi o menovaní biskupov zďaleka neprekážali vatikánskym politikom v prípade komunistických úradov vo Varšave tak, ako v konzervatívnom Madride.

Rokovania s komunistami prebiehali v presvedčení, že sovietsky systém bude trvať večne, zatiaľ čo o madridskom režime sa verilo, že po smrti svojho vodcu je odsúdený na zánik.

V tomto období sa v španielskej Cirkvi diali údiv vyvolávajúce veci, napríklad povestné spoločné zhromaždenie kňazov a biskupov v septembri 1971. Inšpiroval ho niekoľko rokov predtým – okolo roku 1966 – nuncius Dadaglio. Protagonistom na strane španielskeho episkopátu bol vtedajší toledský arcibiskup kardinál Tarancón, ktorý tvrdil, že zvolanie takéhoto zhromaždenia je implementáciou „demokratických“ zásad II. vatikánskeho koncilu. V skutočnosti však šlo o politický projekt demokratizácie španielskej Cirkvi.

Medzi účastníkmi zhromaždenia boli nielen biskupi – ordinári i pomocní – ale aj vyše stošesťdesiat zástupcov diecézneho duchovenstva zvolených na diecéznych zhromaždeniach. Rehoľníci a laici mali byť iba pozorovateľmi.

Pri zvolávaní takéhoto zhromaždenia sa upustilo od striktne hierarchických štruktúr bez toho, aby všetkým cirkevným stavom bola priznaná podobná subjektivita, avšak istým spôsobom boli spochybnené kompetencie biskupov, ktorí ako celok boli podľa názoru organizátorov podujatia príliš konzervatívni.

Na základe pokynov zo strany vatikánskeho štátneho sekretariátu sa politické otázky stali hlavnou témou zhromaždenia, pričom duchovenstvo sa malo zaoberať necirkevnými otázkami, vyhýbať sa naliehavým pastoračným problémom (napríklad morálnym problémom súvisiacim s morálnou revolúciou, ktorá prebiehala aj v Španielsku) i problémom doktrinálnym (napríklad otázke prenikania marxizmu do katolíckych seminárov a na univerzity, s čím mimochodom sympatizovala značná časť opozične naladeného duchovenstva). Hlavnými témami stretnutia boli politické vzťahy medzi Cirkvou a režimom, otázky národných slobôd baskického a katalánskeho ľudu a demokratizácie štátu.

Väčšina uznesení zhromaždenia sa týkala sebakritiky duchovenstva za to, že Cirkev podporila frankistov počas občianskej vojny. Ani slovom však nebolo spomenuté krvavé prenasledovanie Cirkvi v týchto rokoch, ani to, že podpora, ktorú Cirkev poskytla generálovi Francovi, bola jednoducho odpoveďou na zámer republikánov úplne zničiť Cirkev.

Ľavicový kurz

Výsledkom bolo, že Cirkev v uzneseniach zhromaždenia ostro kritizovala režim za spoluprácu, vďaka ktorej sa už niekoľko desaťročí tešila značným výhodám, a nekriticky sa prihlásila k propagande ľavice – vrátane komunistickej – ktorá démonizovala skutočné spoločenské problémy krajiny.

Problémom nebola skutočnosť, že sa Cirkev vyjadrovala k téme sociálnej nespravodlivosti, ale že ju z krátkodobých politických dôvodov preceňovala a naivne súhlasila s jej zneužívaním ľavicovými kruhmi. Napríklad komisia Iustitia et Pax pôsobiaca pod španielskym episkopátom na jednej strane prehnane kritizovala sociálnu nespravodlivosť v Španielsku, kým na druhej strane nepovažovala za potrebné zmieniť sa aj o enormnom náraste životnej úrovne v krajine, najmä najchudobnejších vrstiev.

Za nespravodlivé nepovažovala revolučné násilie, po ktorom ľavica siahala od konca šesťdesiatych rokov – podporovaná, bohužiaľ, mnohými katolíckymi kruhmi. Členom tejto komisie bol aj ľavicový kresťanský demokrat a bývalý minister školstva frankistického Španielska – Joaquin Ruiz Gimenez, z ktorého sa už v tom čase stal opozičník a propagátor dialógu s marxizmom vedeného na stránkach časopisu „Cuadernos para el dialogo“.

Všetky tieto ťažko prijateľné kroky a vyhlásenia španielskych biskupov a vatikánskych diplomatov sa diali v mene zosúčasnenia aggiornamenta – španielskej Cirkvi. Zdá sa však, že prinajmenšom rovnako, ako ambície a nepružnosť španielskych politikov, boli príčinou vážnej krízy Cirkvi, ktorá trvá dodnes.

Paweł Skibiński – historik, politológ, publicista. Zaoberá sa okrem iného najnovšími dejinami Poľska a Španielska.

Spoločnými silami prebuďme SVEDOMIE Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať, preto prosíme o Vašu PODPORU. Ďakujeme!

Bankové spojenie: SK7765000000000020594299