Martin Hattala, kodifikátor slovenského jazyka a autor prvej slovenskej gramatiky
Branislav Krasnovský
19. júna 2020
História
Martin Hattala (1821 – 1903) bol slovenským rímskokatolíckym kňazom a lingvistom, stredoškolským a neskôr univerzitným profesorom, ktorý sa do histórie zapísal ako reformátor štúrovskej slovenčiny. Martin Hattala bol jazykovedec, kodifikátor slovenského jazyka, autor prvej slovenskej gramatiky a prvej ucelenej učebnice slovenského jazyka. Bol uznávaným jazykovedcom, členom Rímskej akadémie vied, Kráľovskej českej akadémie a Petrohradskej akadémie.
Historický význam M. Hattalu v dejinách spisovnej slovenčiny spočíva v tom, že v období, keď bol osud spisovnej slovenčiny ohrozený, dokázal zjednotiť v spoločnej spisovnej reči jej dve základné verzie – bernolákovčinu a štúrovčinu. Hodžovsko-hattalovská úprava zostala v podstate základom spisovnej slovenčiny až do súčasnosti.
Martin Hattala už počas štúdií teológie venoval značnú pozornosť štúdiu slovenského jazyka. Napísal „Príručku slovenského tvaroslovia“, ktorá sa neskôr stala základom pre ďalšie gramatické práce. Jeho jazykovedný vývoj pozitívne ovplyvnila možnosť stretávania sa vo Viedni so študentami z iných slovanských krajín, najmä z oblasti dnešného Chorvátska, Slovinska či Srbska a Vojvodiny. Vďaka nim si prehlboval svoje znalosti zo slovanských jazykov.
Ako katolícky kňaz bol blízkym spolupracovníkom Andreja Radlinského a s okruhom kňazov z Radlinského okolia udržiaval čulé kontakty. Podporoval spočiatku Štúrovu kodifikáciu spisovného slovenského jazyka, aj keď ju neprijímal bezvýhradne. Dňa 10. augusta 1847 sa zúčastnil zasadnutia štúrovského kultúrneho spolku Tatrín v Čachticiach, kde sa riešila otázka jednotného slovenského spisovného jazyka. Od roku 1848 Hattala prispieval aj do Orla Tatranského. Martin Hattala sa staval kriticky k niektorým Štúrovým či Hodžovým gramatickým predstavám, vo vývoji slovenského jazyka rozlišoval tri generácie, najstarších veteránov predstavovali Kollár a Šafárik, nasledovali Bernolákovci a za nimi Štúrovci.
Po vysviacke v roku 1848 pôsobil dva roky ako kaplán v Bzovíku a Hodruši, popri kňazskej pastorácii sa i ďalej intenzívne venoval jazykovede. Napísal v latinčine slovenskú gramatiku s názvom „Gramatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica (Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s českým jazykom) a v roku 1850 toto svoje dielo vydal na vlastné náklady v Banskej Bystrici. Dielo obsahuje vtedajší súhrn najdôležitejších informácii o slovanských jazykoch, slovenčine i slovenských nárečiach. Práve v tomto diele vyjadril po prvýkrát potrebu zavedenia ypsilonu do slovenského pravopisu. Odborná verejnosť prijala Hattalovu gramatickú prácu priaznivo a s porozumením.
Na jeseň 1850 Martina Hattalu vymenovali za učiteľa českej a slovenskej reči na štátnom gymnáziu v Bratislave, kde vyučoval staroslovenčinu. Slováci, ktorí prechádzali po revolúcii 1848 procesom národného sebaurčenia však požadovali staroslovenčinu modernizovať, takže Hattala začal pracovať na prepracovaní svojej gramatiky a uspôsobovaní slovenskej gramatiky pre potreby škôl i širšej verejnosti.
V polovici októbra 1851 sa v Bratislave zišli poprední predstavitelia štúrovcov i bernolákovcov (Hurban, Hodža, Geromatta, Palárik, Radlinský…), ktorí poverili Hattalu vypracovaním normatívnej príručky spisovnej slovenčiny. Martin Hattala v pomerne krátkom čase v roku 1852 vydal požadovanú príručku anonymne pod názvom „Krátka mluvnica slovenská“. Kniha bola prvou kolektívne schválenou príručkou spisovného slovenského jazyka s charakteristickými prvkami hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy. Prišlo k nahradeniu Štúrovho fonetického pravopisu, príručka odstránila jazykovú nejednotnosť na Slovensku, kde sa dovtedy používala stále čeština, bernolákovčina, staroslovienčina a štúrovská slovenčina.
Až do vydania Czambelovej „Rukoväti spisovnej reči slovenskej“ v roku 1902 sa Hattalova „Krátka mluvnica Slovenská“ používala. Dlhých päťdesiat rokov predstavovala Hattalova Krátka mluvnica Slovenská základnú normu slovenskej gramatiky.
Hattalova vedecká práca sa sústredila na hláskoslovie, dovtedy veľmi zanedbaný odbor vo vtedajšej slovenskej jazykovede. Napísal prácu s názvom „Zvukosloví jazyka staro i novo českého a slovenského“, toto dielo predložil na schválenie vo Viedni. Oponentom bol samotný P. J. Šafárik, ktorý prácu veľmi priaznivo ocenil a odporučil prijať Hattalu na pražskú Katedru slovanskej filológie.
Spomenutá práca „Zvukosloví jazyka staro i novo českého a slovenského“ sa stala habilitačnou Hattalovou prácou. Práca vyšla v roku 1857 s finančným príspevkom od Matice Českej a vďačný Hattala venoval prácu P. J. Šafárikovi.
V roku 1855 Hattala vydal prácu „Skladba jazyka českého a slovenského“, ktorú však odmietavo posúdili českí jazykovedci a literáti J. F. Šumavský a K. J. Erben. Hattala v polemike na stránkach Obrany vlasti svoju prácu v roku 1855 písomne obhajoval. Českí jazykovedci vyčítali Hattalovi najmä zavádzania slovakizmov do Kollárovych spisov. Hattala sa obhajoval, že Kollárove spisy sú čiastočne Slovákom nezrozumiteľné, preto siahol k zavádzaniu slovenských prvkov do Kollárových diel.
V roku 1857 Hattala vydal dielo „Srovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského“, ktoré sa oficiálne schválilo ako učebnica češtiny a slovenčiny pre školy. Do diela zapracoval viaceré gramatické postupy uplatňované Šafárikom, Dobrovským či Mikosićom. V Prahe publikoval aj viaceré vedecké štúdie zo slavistiky, najdôležitejšou je jeho práca „O poměru Cyrilčtiny k nynějším nárečím, Mnich Chrabr, príspěvek k objasnení původu písma slovanského“.
Ku gramatike sa následne Hattala vedecky vrátil v polovici 60. rokov 19. storočia, keď publikoval novú dvojdielnu „Mluvnicu jazyka slovenského“ (Prvý diel 1864 – Pešť, druhý diel 1865 – Banská Bystrica). Išlo o prvú a modernú učebnicu slovanského jazyka. Toto nové spracovanie slovenskej gramatiky nadväzovalo na „Srovnávaciu mluvnicu“. Dielo už publikoval ako profesor slavistiky na Karlovej univerzite v Prahe, profesorský titul získal v roku 1861.
V roku 1870 publikoval Hattala ďalšie jazykovedné dielo „Počátné skupiny souhlasek československých“, práca vyšla v latinčine, nemčine, chorvátčine i češtine. Dielo získalo pozitívnu odozvu vo vedeckých kruhoch, rovnako ako Hattalove ďalšie dielo „Príspĕvek k dejinám osvety vůbec a slovanské zvláštĕ“, ktoré vyšlo v roku 1877. Žiaľ, vážna pľúcna choroba, ktorou Martin Hattala trpel, zapríčinila, že po roku 1880 jeho vedecká činnosť výrazne ochabla a tvorivá činnosť sa obmedzila. Martin Hattala umrel dňa 11. decembra 1903 v Prahe, pochovaný je na pražskom Olšanskom cintoríne.
