Kríza identity Západu

Daniel Greenfield
27. apríla 2021
  Spoločnosť

Zdroj: wikimedia commons

Identifikácia je jadrom ľudskej lojality. Identifikujeme sa s rodinou, s obcou a s národom. Stotožňujeme s myšlienkami a názormi, so skupinami, ktoré zdieľajú tieto názory. A presadzujeme zlúčenie viery a spoločenstva, idey a národa. 

Prostredníctvom tejto vrodenej formy identifikačnej lojality národy a idey, vrátane našich vlastných národov a ideí, prosperujú a prežívajú. Čoraz častejšie zlyhávanie tohto procesu patrí medzi faktory, ktoré zabíjajú Prvý svet.

Veľká časť problému spočíva v tom, že Prvý svet a jeho idey a systémy viery už nemá nič okrem tej najtenšej identity. A bez identity identifikácia zlyháva, pretože jednotlivec nemá nič, čoho by sa chytil a s čím by sa identifikoval.

Väčšina Západu sa začala orientovať na diverzitu, pričom diverzita už jednoducho nie je zdôrazňovaná na presadzovanie tolerancie, ale ako cieľ sám o sebe. Cieľovo orientovaná diverzita nemá nijaký iný dôvod okrem podpory diverzity ako najvyššieho dobra. Rovnako ako biologický mechanizmus, ktorý sa zvrhol na rakovinový, aj reprodukcia diverzity nemá nijaký iný účel okrem toho, aby bolo viac diverzity. A hoci určitá diverzita je dobrá, neobmedzená diverzita je rovnako deštruktívna ako každý vírus, pretože odbúrava všetky látky a nenecháva za sebou nič, iba uctievanie seba samej.

Multikulturalizmus sa čoraz viac odchyľuje od presadzovania diverzity s cieľom dosiahnuť jednotu v rámci národa a skôr preferuje diverzitu národov v rámci národa. Problém Eurábie je výsledkom zrušenia akýchkoľvek obmedzení diverzity a kultúru, ktorá verí v diverzitu, vydal napospas kultúre, ktorá v diverzitu neverí. Výsledky sú odporné a nevyhnutné z biologického i sociologického hľadiska. A identifikácia stráca svoju silu, keď sa diverzita natoľko rozriedila národnú identitu a kultúru do takej miery, že už niet ničoho, s čím by sa dalo stotožniť – s výnimkou cudzej kultúry. Multikultúrna diverzita podporuje cudzie kultúry a identity na úkor národnej kultúry a identity, ktorá jej má raziť cestu, alebo má byť celkom vytrhnutá aj s koreňmi, pretože stojí v ceste multikultúrnemu prístupu. 

Potom niet teda divu, že mládež sa identifikuje s cudzou kultúrou. To je samozrejme normálnou súčasťou procesu dozrievania, že sa mládež identifikuje s cudzou kultúrou, čo sa môže prejavovať u detí vyššej triedy, ktorá hľadá nižšiu triedu v hudbe, kultúre a politike, ktorá je násilná alebo revolučná. Ako Churchill povedal: „Ak nie ste liberál, keď máte 25, nemáte srdce. Ak nie ste konzervatívny, keď máte 35, nemáte mozog.“ Vývoj z jedného do druhého nie je len otázkou zdravého rozumu alebo intelektu, ale súvisí s dozrievaním a s identifikovaním sa so svojou rolou dospelého v živote. (Je to čosi podobné, ako keď dieťa,  ktoré sa identifikuje s rodičom opačného pohlavia, preorientuje svoju identifikáciu, keď začne skutočne plniť mužskú alebo ženskú rolu.)

Avšak aby identifikačný proces bol skutočne dokončený, musí existovať dospelá rola, ktorú treba zastávať v národe, ktorý projektuje silný zmysel svojej vlastnej identity a záujmov. Zlyhanie Prvého sveta poskytnúť obe tieto veci vedie k oneskorenej adolescencii a zrelosti a k vzniku fenoménu tridsaťročných, ba dokonca štyridsať a päťdesiatročných „detí“, ktoré nikdy nedospeli. A to samozrejme viedlo k výraznému zvýšeniu počtu „dvadsaťpäťročných liberálov“, ktorých mozog nedokázal dospieť, aj keď majú šesťdesiatpäť. 

Tieto dva problémy sú medzi sebou navzájom prepojené a pomohli vytvoriť konšteláciu ďalších deštruktívnych kultúrnych patogénov, ktoré sa vzájomne živia a podporujú. Oneskorená dospelosť vytvorila kultúru zameranú na mládež, takže národy Prvého sveta majú kultúry orientované nie na múdrosť zrelého veku, ale na výstredné impulzy mládeže…, ktoré sú nové, riadiace sa poslednými trendmi, hlučné a nespútané. Obamovo víťazstvo bolo produktom kultúry, ktorá sa zdeformovala k uctievaniu mladosti, v ktorej štýl a móda boli v oveľa väčšej miere rozhodujúcejšie než skúsenosti a znalosti. Takáto kultúra je samozrejme veľmi ľahko manipulovateľná, ak máte vplyv a dobrú organizáciu.

Kultúra orientovaná na mládež je kultúrou Carpe Diem, ktorá neplánuje, nemyslí dopredu… jednoducho koná. Jej identifikácie sú plytké a prchavé, aj keď často vášnivé…, pretože stále hľadá čosi, s čím by sa dalo identifikovať. Hodnota veci je v jej modernosti a módnosti. Byť na „špici“ je dôležitejšie ako spoľahlivosť.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Proces dozrievania je proces, v ktorom celková identifikácia dieťaťa často ustupuje vzdorovitosti a odmietaniu identifikovať sa s rodinou a spoločnosťou, technika individualizácie, ktorá spôsobuje, že identifikácia sa bezcieľne nesie, až kým opäť nezakotví v rodine a v národe, pretože už rozvinutý jednotlivec na seba preberá dospelú rolu v spoločnosti.

Revolučné hnutia v priebehu histórie veľmi dobre pochopili túto medzeru a využili ju, pričom najúspešnejšie v tom boli ľavicové hnutia v 19. a 20. storočí, ktoré zmenili revolúciu na vedu. V druhej polovici 20. storočia však ich triumf kulminoval v Amerike a v Európe. (80. roky 20. storočia v prípade Izraela.) Použitím mládeže ako pákového mechanizmu, anti-kultúra sa jednoducho stala kultúrou, a to tak vo všeobecnom ako aj politickom zmysle. Povaha „roly dospelých“ v Prvom svete sa dramaticky zmenila, rodina sa zrútila, a každá nasledujúca generácia potom bola už iba produktom spoločnosti, ktorej starší členovia už neboli skutočne dospelí a ktorých spoločnosti vymenili svoje národné ideály za progresívnu liberálnu vypchávku

Aké to všetko má dôsledky?

Keď sa proces dozrievania preruší, k identifikácii s rolou dospelého nikdy nedôjde. Rovnako ako povraz bez kotvy, takáto osoba je odpútaná od akejkoľvek dlhodobej lojality a orientovaná iba na emócie a frustráciu nad vlastnými obmedzeniami. Pre takúto osobu sa „identifikácia s cudzím“ stáva normou, spôsobom smerovania vlastného odmietnutia roly a autority dospelého. V celospoločenskom meradle to, čo sa deje, veľmi pripomína Štokholmský syndróm…, ale tu ide o identifikáciu poháňanú nie strachom, ale nezrelosťou.

Aby „identifikácia s cudzím“ bola závažným faktorom, cudzia kultúra musí byť silnejšia a odolnejšia, než jeho vlastná kultúra. To je samozrejme prirodzený výsledok nálepkovania národnej kultúry ako reakčnej, rasistickej či nacionalistickej…, aby uvoľnila cestu diverzite a multikultúrnej spoločnosti. Keď je domáca kultúra vytlačená, aby uvoľnila miesto cudzej kultúre alebo kultúram, miestni obyvatelia sa začínajú identifikovať s tou poslednou kultúrou, ktorá sa im predloží, alebo s tou, ktorá sa javí ako silnejšia, vitálnejšia alebo jasnejšia.

Rovnaký proces, ku ktorému došlo v Treťom svete, v Afrike a v Ázii a na Strednom východe, sa teraz obrátil a deje sa v Prvom svete, v krajinách ako je Európa a Amerika. Identifikácia s cudzími nie je nezvyčajná pre utláčané menšiny. Napríklad v kauze na Najvyššom súde Brown verzus Školská rada sa spoľahlo na Clarkov „bábikový test“, v ktorom čierne deti označovali čierne bábiky ako škaredé a biele bábiky ako atraktívne. Naproti tomu túžba dcéry Larryho Kinga po zvolení Baracka Obamu, aby bola čierna, demonštrovala obrat v Clarkovom „bábikovom teste“ opačným smerom.

Američania a Európania však nie sú utláčané menšiny, sú úspešné väčšiny. Neboli dlhodobo segregované, odstrkované, zotročované alebo diskriminované. Až doteraz.

Kultúry Prvého sveta už neprosperujú, ale umierajú. Je to pomalá a škaredá smrť, podobne ako človek, ktorý rok čo rok konzumuje kontaminované potraviny, o ktorých vie, že ho zabijú. 

Čierne deti sa v rámci Clarkovho experimentu s bábikami identifikovali s bielymi bábikami, pretože sa implicitne naučili, že byť čierny je zlé a byť biely je dobré. Americké, európske, austrálske, izraelské a mnohé ďalšie deti z Prvého sveta sa už viac než dve generácie učia, že ich národy, ich kultúry, ich spôsob života a ich ideály sú zlé. Ich národy a kultúry sú dobré len do tej miery, do akej sa identifikujú s cudzím.

Je sa čo čudovať, keď žijeme v národoch, ktoré deštruktívne zahli doľava? Bol by zázrak, keby tomu tak nebolo. Nie je ani pozoruhodné, že žijeme v spoločnostiach, na čele ktorých stoja deti, ktoré nikdy nedospeli. Aby človek dospel, musí na seba prevziať rolu dospelého v spoločnosti. Keď sú štáty predmetom pohŕdania, spoločnosť sa transformovala na multikultúrny porovnávací graf a keď sa ešte aj rodinou opovrhuje…, bol by zázrak, keby sme neboli valcovaní veľkými deťmi, všade, kde sa len pozrieme.

Jadrom našich problémov je kríza identity Prvého sveta, identity civilizovaných národov sveta. Nie je to len vec toho, čo sa učí v školách, pretože zameranie sa na identifikáciu s cudzou kultúrou je posolstvo obsiahnuté v každej forme pop kultúry a je opakované vo forme banálnych právd a poradenskými rubrikami, filmami a televíziou, hudbou a literatúrou. Pred tým neexistuje únik ani spôsob, ako sa defenzívne od toho izolovať.

Islam sa teraz objavil ako cudzia kultúra, kultúra, ktorá premieňa Európu na Eurábiu. A od 9/11, celých osem rokov, je moslimský svet stredobodom pozornosti v Amerike. Niet teda divu, že už všade môžeme vidieť keffiye (moslimské šatky, ktoré nosia muži). Systém však znova a znova opakuje posolstvo, že moslimovia sú naše obete, že ich náboženstvo je lepšie ako to naše a spôsob života je ušľachtilejší.

To je problém, ktorému čelíme a naša výzva. Aby sme prežili, musíme podporovať pozitívnu národnú identitu, ktorá nie je založená na diverzite či cudzej kultúre, ale potrebujeme to nasmerovať do rezistencie voči cudzej kultúre tam, kde je nepatričná, alebo kde predstavuje hrozbu našim národom a kultúram. To neznamená intoleranciu kvôli intolerancii, ale identifikáciu s naším vlastným spôsobom života.

Islamská hrozba je hrozba teroristická, ale aj demografická a kultúrna. Napriek tomu najakútnejšou je hrozba kultúrna, pretože na dobytie národa je nutné najprv zničiť jeho kultúru, jeho zmysel seba samého a metódu, ktorou sa mládež identifikuje s budúcnosťou svojho národa.

Ak chceme prežiť a zvíťaziť, viac ako silnú armádu musíme mať silné kultúry. Vlastenectvo, národná uvedomelosť a viera spolu s vitálnymi a konkrétnymi identitami môžu tvoriť generáciu, ktorá dokáže vzdorovať tyranii islamu. Toto môže pomôcť transformovať národy Prvého sveta z detinstva do dospelosti, ako v dôsledku udalostí 9/11 dočasne urobilo tak veľa Američanov. Táto ukrutnosť bola budíčkom pre mnohých, ktorí si uvedomili nielen zlá našich nepriateľov, ale cnosti nášho národa. Ono to po čase zmizlo, ako je tomu u väčšiny takýchto budíčkov založených na šoku jednej udalosti. To, čo potrebujeme väčšmi než iba budíček, je národné prebudenie postavené na oživení národných hodnôt a národnej kultúry, aby nám ukázali, kto sme boli a kým môžeme byť znova.

Zdroj: http://sultanknish.blogspot.com/2009/04/identifying-with-enemy-identity-crisis.html

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!