Kniha Nicolasa Gómeza Dávilu na Slovensku – O ľudskom údele a autentickom katolíckom konzervativizme

Branislav Michalka
15. januára 2021
  Kultúra  

Zvolenské nakladateľstvo Sol Noctis sa podujalo v druhej polovici minulého roka vydať jeden z textov slávneho kolumbijského odmietača a popierača pokroku, demokracie a liberalizmu, reakčného katolíka a tradicionalistu, Nicolasa Gómeza Dávilu. Kniha nesie názov O ľudskom údele a tvorí ju cca 140 strán Dávilových úvah na témy základného určenia ľudského bytia, úpadku modernej kultúry, pokroku, demokracie, liberalizmu, úpadku katolicizmu a pod.

Po formálnej stránke ide o aforizmy pospájané do súvislého textu, ale ľahko oddeliteľné, schopné života aj bez širšieho tematického kontextu a predurčené na to, aby boli kolportované čitateľmi práve v onej populárnej skratkovitej podobe.

Touto útlou knihou sa k slovenskému čitateľovi dostáva autentický katolícky konzervativizmus, založený na odmietaní moderných modiel pokroku, demokracie, liberalizmu a čo je podstatné, aj všetkých foriem heréz náboženských i filozofických, ktorých reprezentanti sú často vydávaní rôznymi katolíckymi semi-konzervatívcami za vzory politickej konzervácie.

Tí, čo očakávajú len vtipné paradoxy alebo ľahko pochopiteľné slovné šermiarske výpady, budú možno sklamaní. Na pochopenie Dávilovho textu je nutná aspoň minimálna výbava z dejín teológie, filozofie, histórie (cirkevnej aj svetskej) a politickej teórie. Skratkovitosť vyjadrovania a značný poetický náboj, môžu náhodnému čitateľovi priniesť problémy s chápaním súvislostí v texte a v sledovaní autorových myšlienkových skokov.

Na pochopenie kontextu vety: „Demokratické náboženstvo hniezdi v stredovekých kryptách, vo vlhkom chládku, kde sa hemžia larvy kacírskych textov,“ za ktorou nasleduje: „Tajné učenie dualistických mýtov nezmĺkne v područí despotizmu pravoslávnych cárov,“ je potrebné vedieť niečo o dejinách gnosticizmu a manicheizmu, albigéncoch a kataroch, stredovekých byzantských dejinách (aby sa čitateľ nedomnieval, že je reč o ruských cároch) a komunitno-demokratických tendenciách v stredovekých sektách.

Dávilové aforizmy sú margináliami človeka, ktorý má v hlave celú knižnicu a preto čakajú predovšetkým na čitateľov s rovnako zahltenými hlavami. Pre tých potom nemajú funkciu informačnú, ale motivačnú a umeleckú. Dávila totiž neprináša nové myšlienky vo filozofii, ani v katolíckom konzervativizme. Je však akýmsi La Bruyéreom, Rochefoucauldom či Chamfortom katolíckeho reakcionárstva. Snáď najbližšie k nemu stojí z tradície katolíckeho konzervativizmu Rivarol, z ktorého štylizovaného a formálne prepracovaného diela sú dnes známe predovšetkým jeho protirevolučné maximy.

Niektoré Dávilove výroky budú pre semi-konzervatívcov, ktorí sa považujú za dostatočne konzervatívnych, keď vyznávajú kresťanskú demokraciu à la Alcide de Gasperi, asi enervujúce a budú možno ľutovať, že po niečom tak „tmárskom“ siahli. Napríklad:

Keď demokratické náboženstvo opustí šero svojej zákernej kolísky (čiže svet heretických a protestantských siekt, pozn. B. M.), začne sa rozširovať naprieč storočiami, pričom so zlomyseľnou prefíkanosťou bude rozvíjať kolosálnu nadstavbu svojich budúcich ideológii.“

Obdiv k bohatstvu je demokratickým fenoménom. Peniaze sú jedinou univerzálnou hodnotou, ktorú čistý demokrat ctí, pretože symbolizujú ten kúsok prirodzenosti, ktorým sa demokrat môže obhajovať, a ich nadobudnutie je možné prisúdiť výhradne ľudskému úsiliu.“

Úplne odmietanie demokratickej doktríny je posledným miznúcim útočiskom slobody. V našej dobe je vzdor reakčný, inak by bol len pokryteckou a sprostou fraškou.“

Dialóg medzi liberálnymi demokraciami a ľudovými demokraciami nie je zaujímavý, a to ani keď je prudký a ozbrojený. Zaujímavý nie je ani kapitalizmus, ani komunizmus, dokonca ani ich hybridné a zahanbujúce formy, pretože všetko toto v zakuklenosti rôznymi cestami smeruje k podobnej méte.“

Ústredným bodom Dávilovho textu však nie sú úvahy o dobových politických problémoch, ani politické naťahovačky v štýle smiešnych liberálnych periodík, ktoré sa donekonečna zamýšľajú nad tým, či je nejaký rýchlokvasený podnikateľ s bublinkami do vodováh, konzervatívnym liberálom, demokratickým liberálom alebo ľavicovým liberálom. Ako katolík má Dávila pred očami neustále teologické vymedzenie a základy človeka.

Jeho vízia človeka je pesimistická a prvé časti textu O ľudskom údele sú vlastne len prerozprávaním faktov o dedičnom hriechu a zaťažení ľudskej prirodzenosti týmto dedičstvom po Prarodičoch. Z tohto faktu vychádza aj jeho spochybňovanie slobody človeka ako najvyššieho dobra. Keď píše, že:

Sloboda je naším hazardom, vznešeným privilégiom nesplniť si našu úlohu“, alebo: „Máme slobodu určiť si najrôznejšie ciele, slobodu robiť najprotichodnejšie činy, slobodu vhlbovať sa do najtemnejších džunglí – táto naša sloboda je však len slobodou pochybiť,“ poznávame ľahko za týmto vyjadrením klasickú kresťanskú doktrínu ľudskej hriešnosti a slobody zhrešiť. Optimizmus ľudí ako Dávila, podobne ako kresťanov dávnejšieho dáta, sa upína predovšetkým k druhému svetu, k vykupiteľskej úlohe Ježiša Krista a nie ku snom o pokroku a utopickým sociálno-politickým projektom.

Dávila, dlhodobo ochrnutý po páde z koňa, žijúci vo svojej knižnici, komunikujúci so svojou rodinou a úzkym okruhom priateľov, predstavuje zjav dištancujúci sa nielen od moderného sveta, ale aj od žabomyších vojen dobového žurnalizmu. Jeho aforizmy sú výsostne nadčasové. Obklopené zámlkami, priepasťami, ponad ktoré sú natiahnuté ku kontextu len tenké a krehké pavučiny súvislostí, akoby sa vznášali mimo priestor. Vynárajú sa a sú zase pohlcované, ako myšlienky víriace v hlave človeka sediaceho v kresle uprostred kníh, pričom sa za oknami domu európskeho štýlu, rozkladá subtropická kolumbijská krajina, chystajúca sa zničiť tohto votrelca európskeho myslenia v džungli. Táto snová atmosféra umocňuje mimočasovú abstraktnosť celého jeho života, ktorý by sa dal s trochou fantázie nazvať – ahistorickým.

Jeho existencia, podobne ako poloha a tvar jeho aforizmov, bola existenciou ostrova. Ostrova európskeho politického tradicionalizmu, ktorý sa za čudných okolností zhmotnil na mieste najmenej predvídateľnom a tam zotrval bez pohnutia, s majákom mysle vystrčeným ponad subtropickú flóru.

Slovenské myslenie, na rozdiel od susedných národov, má veľký dlh voči recepcii tradičného katolíckeho politického konzervativizmu v Európe. Slovenská radosť z 20. storočia, pochopiteľná v rámci úzkeho horizontu národnej existencie, sa javí neadekvátnou na pozadí širšieho historického javiska a skĺzava až do predpojatej smiešnosti. Dúfajme, že preklad Dávilovho textu je počiatkom splácania tohto dlhu.

Na svoje objavenie, politické, ale aj literárne, čakajú na Slovensku velikáni katolíckeho konzervativizmu ako Donoso Cortéz, de Maistre, Bonald, Belloc, Schlegel a ďalší. Porozumieť európskym dejinám bez nich je nemožné, pokiaľ sa samozrejme neplánujeme stať len smiešnymi prisluhovačmi moderných ideologických trendov, ktoré nám ponúkli národnú samostatnosť za cenu straty viery, kultúry a morálky. Čiže za cenu vysoko prevyšujúcu dar, ktorý sa môže bez viery, kultúry a morálky ukázať ako danajský.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!