Kazateľstvo 21. storočia

Tomasz P. Terlikowski
2. augusta 2021
  Cirkev

Zdroj: wikimedia commons

Už nie slovo, ale obraz, nie argumenty, ale emócie sú hlavné médium našej doby. Ak však kazateľstvo má mať zmysel, musí byť kázaním Slova. Ak ním prestane byť, stráca zmysel. Ak kázanie má meniť ľudí, musia si kazatelia sami zodpovedať niektoré základné otázky.

Nechcem nikoho kritizovať. Nie som kazateľ, tým menej typický „konzument“ kázní. Mnoho rokov ich počúvam takmer denne a za svoj život som si ich vypočul tisíce. Koľko z nich reálne ovplyvnilo môj život? Koľko z nich som si pamätal dlhšie, než kým som vyšiel z chrámu? Obávam sa, že nie veľa. Pamätám si jednu kázeň pátra jezuitu, ktorý hovoril o sv. Tomášovi apoštolovi, pár kázní (už neviem o čom, ale viem, že ma oslovili a pomohli mi), keď som zápasil s krízou, a niekoľko takých, v ktorých ma oslovili kazateľove vedomosti. To bolo všetko. Oveľa viac ako kázne ma oslovovali knihy, filmy, teologické či filozofické diela.

A hoci jedným z dôvodov je pravdepodobne to, že mám špecifické záujmy, ďalším je, myslím, skutočnosť, že v modernom svete by kázanie malo byť čímsi úplne iným, než tomu bolo v minulosti. Vážna je aj inflácia slova, ktorú pozorujeme v kázňach či homíliách. Kazatelia niekedy hovoria, kážu, angažujú sa bez ohľadu na to, či v Slove v daný deň skutočne objavili niečo významné, niečo, čo ich mení alebo má moc ich pozdvihnúť. Hovoria, aby hovorili.

V stručnosti možno kázne tohto druhu rozdeliť do niekoľkých typov.

Prvým je rozprávanie o tom, čo kňaz v poslednej dobe počul alebo čítal (často, bohužiaľ, v médiách). A tak máme kázne o strašných útokoch na arcibiskupov, o liberálnej propagande alebo moralizovaní na tému zločinov, ktoré niekto niekde spáchal. Z toho veľa nevyplýva, pretože spomínané texty do našich životov neprinášajú nič, pretože sú iba vyjadrením kňazových názorov.

Druhým – nie oveľa lepším typom – je kázanie, ktoré sa hodí ku ktorémukoľvek evanjeliu. Láska je dôležitá, treba sa modliť a Pán Ježiš nás miluje. To všetko je pravda, ale… pravdy tohto typu možno hlásať každý deň, a ak sa hlásajú každý deň (a niekedy sa hlásajú), strácajú zmysel a stávajú sa banálnymi.

Tretím typom je zopakovanie, keď kňaz prerozpráva svojimi slovami to, čo sme doslova pred pár minútami počuli v evanjeliu. Ak by šlo o zhrnutie čítaní alebo evanjelií, nebolo by to zlé, ale často je to ich tvorivé rozvinutie dotiahnuté do krajnosti. Niekedy to vyzerá, akoby kňaz neveril, že Božie slovo má v sebe moc, a myslel si, že ho musí ešte raz zopakovať, lebo inak si ho ľudia nevypočujú.

Každý z týchto typov má samozrejme rôzne pod-verzie. V niektorých sa objavujú verše (u starších kazateľov), u iných podobenstvá od Bruna Ferrera a ešte iné s moralizujúcimi príbehmi o strašnom komunistovi, ktorý prenasledoval svoju manželku a dcéru, ale keď jeho dcéra zomrela, obrátil sa.

Nie, nepopieram ich pravdivosť, ale počul som ich v toľkých verziách, že sa mi niekedy zdajú ťažko uveriteľné, navyše sú povedané tak plocho, že sa takmer vôbec netýkajú života poslucháčov. Nemožno zabúdať ani na bedákajúcich kazateľov, ktorí sa sťažujú na tých, čo neprišli a nechodia, na civilizačné zmeny a na mobilné telefóny (ktoré, samozrejme, aj oni sami používajú), či na neustále vyvolávanie pocitov viny – ako inak, u iných.

V tom všetkom ako perly žiaria tí, ktorí hovoria o evanjeliu, ktoré prežili a zakúsili v jeho celistvosti, ktorí hovoria o živom Slove, ktoré ich skutočne premenilo, či o pochybnostiach, ťažkostiach, výzvach spojených so životom podľa evanjelia. O utrpení, ktoré nie vždy zušľachťuje, o tom, že život podľa Desatora je niekedy výzvou a že viera nie vždy prináša pokoj, že niekedy je mečom a drinou, že niekedy sme nahnevaní. A práve o tom by mali byť kázne. Majú byť na jednej strane aktualizáciou Slova a na druhej strane ukázaním toho, ako vstupuje do života. Také, aké je, a nie aké by sme chceli, aby bolo. Musí byť na jednej strane plné Božieho slova a na druhej plné bežného života.

Nie dobré rady, nie didaktický zápach, ale vôňa života. V jeho špine a drine, v smútku i bolesti, ale tiež v jeho malých radostiach. Vyžaduje si to každodenné čítanie Svätého písma, dobrú teológiu (áno, aj tá je dôležitá), poznanie bežného života mimo fary, vymanenie sa zo sveta duchovných do sveta laikov. Byť s nimi v každodennosti. Televízia alebo sieť zvyčajne nie sú dobrým zdrojom teologickej a kazateľskej inšpirácie.

Podstatný je aj čas. (Bežná) situácia, keď kázeň a iné príhovory kňaza zaberajú oveľa viac času ako eucharistická liturgia, je deformáciou priorít. A neuvedomenie si, že medzi omšou polhodinovou a päťdesiat minútovou pre pracujúcich laikov počas týždňa je skutočný rozdiel – prezrádza nielen úplnú neznalosť laického života, ale aj nedostatok úcty k práci iných. A práve preto treba venovať pozornosť trvaniu kázne. Jej dĺžka často súvisí s nepripravenosťou a je pokusom zakryť nedostatok obsahu množstvom slov.

Do úvahy je však potrebné vziať ešte jednu vec. Kedysi kázne boli ohlasované vo svete, v ktorom bol kňaz často jediným teológom, keď bol jediným človekom, ktorý mal vedomosti potrebné na ich prednes. Teraz to tak nie je. Časť veriacich má v súčasnosti minimálne porovnateľné teologické vedomosti ako kňazi, a keď kazatelia vstupujú do iných oblastí než teológia (výchova detí, manželské vzťahy, ekonomika, politika, filozofia, ideológia atď.), tieto sú obvykle ešte väčšie. Takže nemá zmysel hrať sa pred nimi na učiteľa.

Oblasť, v ktorej kňaz má naozaj čo povedať, je oblasť duchovná. O modlitbe, o tom, čo je liturgia, že krízy sú čosi normálne a že rast vo viere je vždy spojený s ťažkosťami. „Duchovní majú byť expertmi na duchovné veci“ – povedal v Poľsku Benedikt XVI. Potrebná je aj odvaha povedať, že sami sa nie vždy dokážeme modliť, že ruženec je niekedy drina. Pre mňa boli jednou z najdôležitejších modlitbových lekcií rekolekcie s prof. Andrzejom Muszalom, ktorý hovoril o tom, ako sa sám – s veľkým úsilím – učil modlitbe v tichu. A aká to bola pre neho výzva.

Toto je lekcia a stretnutie oveľa dôležitejšie než stovky kázaní o tom, že sa musíme modliť. Iste, musíme, ale oveľa dôležitejšie než povedať, že to máme robiť, je vysvetlenie, ako to urobiť, ako urobiť z modlitby rozhovor, a nie hovorenie k obrazu, či odriekanie modlitieb.

Na záver si treba uvedomiť, že mlčanie, ticho, nechať, aby k nám prehovorili slová a niekedy – ešte viac – samotná liturgia, je tiež kázňou. Božie slovo – na rozdiel od nás – má vždy čo povedať a vieru posilňuje vždy krásna a dobre odslúžená (bez ďalších kazateľových vsuviek) liturgia. Vo svete, v ktorom denne zaznievajú tisíce slov, je mlčanie posolstvom i obrazom a liturgický úkon Slovom. Netreba hovoriť za každú cenu, najmä ak sú to prázdne slová.

Tomasz P. Terlikowski – doktor filozofie, publicista, autor viacerých kníh, manžel a otec.

Zdroj: Deon.pl

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!