Integralizmus – post-liberálna katolícka obnova národov

Matej Gavlák
21. apríla 2022   Spoločnosť

Demokracia vo svojej vlastnej demontáži každodenne úspešne napreduje. Každý jeden deň tu máme správy o nových LGBT/transgender/post-human výstrelkoch,¹ ktorých síce nevysloveným, no jasným zámerom, je úplná deštrukcia „tradičnej rodiny“. Slovami jedného nemeckého „katolíckeho“ aktivistu: „Dnes už je doba oveľa zložitejšia, ako bola v 50. rokoch.“ Avšak, ak je rodina – otec, mama a deti – základná bunka spoločnosti, potom sa spoločnosť sama musí zákonite pod takýmto náporom po čase rozpadnúť.

A potom budú už len dve cesty – alebo sa uberie spoločnosť cestou poloanarchistickej pseudopohanskej krutej mayskej civilizácie, alebo sa nájdu odvážni jedinci, ktorí sa pokúsia o post-liberálnu katolícku obnovu svojich národov. Politický systém, ktorý by z tejto de facto kontrarevolúcie vzišiel, už dnes nesie názov „integralizmus“ a pred časom sme mu už venovali jeden článok.²

Integralizmus predstavuje vládu inšpirovanú Kristovým učením

Dnešné štáty sa samé pýšia tým, že majú „sekulárny charakter“. Sekularizmus je pritom termín, ktorý vo svojej podstate znamená dechristianizáciu. Žijeme teda v spoločnosti, ktorá sa zámerne a aktívne odkresťančuje a navyše tento proces ešte predstavuje ako akúsi novodobú cnosť. Radikálny úpadok kresťanstva teda nie je žiadna náhoda, ani „nezvratný proces“ (ako sa nám vštepuje) – ale je to prirodzený efekt každodenného života v sekulárnych štátoch s ich sekulárnym školstvom a celkovým sekulárnym náhľadom na život a existenciu človeka. Alebo, ako povedal francúzsky radikál J. Michelet:

„Život katolicizmu znamená smrť republiky. A život republiky znamená smrť katolicizmu.“

Integralizmus svoj názov odvodzuje od snahy integrovať prirodzenú, pozemskú súčasť človeka ako Bohom stvorenej bytosti s jeho nadpozemskou súčasťou, ktorá raz opustí jeho telo, no prežívať bude naďalej. Súčasný sekulárny systém pritom vníma človeka ako (zatiaľ…) posledné štádium evolúcie, tvora bez duše. Keďže oba systémy majú radikálne odlišné korene, aj ich ciele sú radikálne odlišné – tým prvým je harmónia s Bohom a spása duše človeka, tým druhým je nekonečný hedonizmus v štýle „užívaj si, kým žiješ“ a snaha pretvárať spoločnosť v duchu darwinizmu – „Boh, ani ľudská duša v skutočnosti neexistujú“.

V demokracii možno (zatiaľ…) ohlasovať Krista na individuálnej úrovni. Integralisti však prízvukujú, že je povinnosťou spoločnosti ako celku Krista ohlasovať, ako k tomu vyzýval aj pápež Lev XIII.:

„Štát… je jasne zaviazaný konať v súlade s rozmanitými a závažnými povinnosťami, ktoré ho spájajú s Bohom, (a to) verejným vyznávaním náboženstva…, ľudia žijúci spolu v spoločnosti sú pod Božou mocou rovnakým spôsobom, ako jednotlivci.“

Od raného stredoveku bolo vždy prvoradou povinnosťou vladárov ohlasovať Krista svojim národom. Ostatné záležitosti nasledovali až potom.

Hoci teda integralizmus predstavuje post-liberálnu katolícku formu vlády, v žiadnom prípade to neznamená, žeby boli ľudia v tomto systéme nútení prijať katolícku vieru. Znamenalo by to však, že by štát túto vieru všemožne podporoval a snažil sa viesť svojich obyvateľov k tomu, aby pre dobro a spásu svojich duší pravú vieru prijali a skutočne v Ježiša uverili – čo je čisto vnútorná záležitosť každého jednotlivca. Inými slovami: LGBT „pochody hrdosti“ by úplne vymizli a nahradili by ich katolícke procesie. Podobne by to bolo aj v kultúre, školstve atď. Útoky na pravé náboženstvo by však nemohli ostať bez trestnoprávnej odozvy.

Integralizmus predstavuje budúcnosť

Je zrejmé, že čím ďalej tým obludnejší liberalizmus sa doslova prevalil cez naše životy a mimoriadne negatívne ovplyvňuje nielen naše vzťahy (všadeprítomné rozvody, promiskuita), ale aj ekonomiku, či dokonca Cirkev samotnú chytenú v pasci LGBT ideológie. Bezhraničná sloboda každej šialenosti sa stala novým náboženstvom, ktoré nahradilo zákony Boha a ktorej sa musí skláňať každá osoba a každá inštitúcia – vrátane tej Bohom založenej. Alebo ako povedal filozof Deneen:

„Očakávam, že do jednej generácie sa konzervatívci ospravedlnia za bigotnosť, ktorá ich kedysi viedla k tomu, aby podporovali aj slabé verzie náboženskej slobody.“

Zatiaľ čo liberalizmus napreduje ako valec drviaci všetko pred sebou, je už až bolestne zjavné, že tzv. demokratické konzervatívne krídlo nezachraňuje vôbec nič a iba spomaľuje nezastaviteľný proces – čím vlastne dáva ľuďom čas si na novoty „privyknúť“. Demokratický liberalizmus a demokratický konzervativizmus si teda neodporujú – naopak, vzájomne sa podporujú; konzervativizmus podopiera latku, ktorú pred tým nastavil liberalizmus. Republika je skutočne smrťou katolicizmu, akokoľvek konzervatívnou by bola. Ak teda má dôjsť k budúcej kresťanskej obnove národov – čo je pre ich vlastné prežitie životne dôležité – národy budú musieť sprofanovanú liberálno-demokratickú potemkinovskú dedinku opustiť.

Ako nádejná náhrada sa javí jedine integralizmus, či systém jemu podobný. Ten jediný totiž predstavuje túto obnovu – čiže návrat ku koreňom, k vlastnej stáročiami overenej kultúre a tradícii – čo je to, čo v histórii národy vždy zachraňovalo.

Inak hrozí národom pád, buď do ničivej anarchie, alebo nejakej formy liberálnej diktatúry (Západ), či neokomunistickej diktatúry (Východ).

Katolicizmus už raz Európu zachránil

Je pravdou, že integralizmus by sa najviac ponášal na stredoveké katolícke kráľovstvá. Bol by v ňom cirkevnými predstaviteľmi pomazaný vladár, ktorý by vládol doživotne. Verejné inštitúcie by nemali na starosti iba štandardné verejné záležitosti, ale aj náboženskú sféru. Presadzovalo by sa jedine pravé katolícke náboženstvo. Treba však tiež dodať, že hoci sa integralizmus na stredoveké štáty podobá, nešlo by o rovnaký systém. Stredoveké štáty sa totiž budovali celé stáročia a boli doslova „napasované“ na ľudí tej doby. Integralizmus by teda odzrkadľoval potreby ľudí žijúcich o 500 až 1300 rokov neskôr.

Najprv je však potrebné si vysvetliť jednu vec: stredovek vôbec nebol „temný“, práve naopak. Stredoveký feudálny systém bol formou spravovania štátu, ktorá doslova a do písmena zachránila vtedajšie európske národy. V prvom rade – po rozpade Rímskej ríše v roku 476 skutočne došlo k mimoriadne temnému obdobiu, ktoré trvalo niekoľko storočí. To bolo zapríčinené tým, že nové národy boli stále pohanské a tým pádom aj pohansky zdivočené. Národy žili neraz kočovným spôsobom života, prepadnutia, vraždy a únosy do otroctva boli úplne bežné. Silnejšie národy hubili tie slabšie, aby získali ich bohatstvo. Nič také ako európska civilizácia neexistovalo. Bola to doba temna v tom pravom slova zmysle.

Až s príchodom katolicizmu sa toto šialenstvo zastavilo. Mnísi z kláštorov učili ľudí nielen to, že zabiť iného človeka je hriech, ale aj to, ako sa uživiť iným spôsobom ako lúpežami – pestovaním obilnín, chovom dobytka. Kresťanstvo z miestnych pohanských tyranov urobilo kráľov starajúcich sa o svoje novo-vznikajúce národy. Katolícka Cirkev započala mohutný program výstavby chrámov a katedrál – ktoré nielenže podporovali vznik skutočných remesiel, ale okolo ktorých sa začali budovať prvé mestá. Šlo o skutočnú obnovu Európy.

Zatiaľ čo teda pozadie stredovekých kráľovstiev bolo číro katolícke, pozadie súčasných štátov je protestantsko-osvietensko-slobodomurárske, čo, mimochodom, už dávno nie je žiadne tajomstvo. Tak ako stredoveké štáty svojským spôsobom privádzali ľudí k Bohu, súčasné štáty ich od Neho svojským spôsobom odvádzajú. Koľkí z kráľov boli svätci! Len Uhorsko malo najmenej troch svätých kráľov – sv. Štefana I., sv. Ladislava I. a bl. Karola – a mnoho ďalších svätcov. Koľko svätcov majú republiky? A nemýľme sa, že „republiky sú tu len krátko“ – americká republika existuje už dobrých 250 rokov. Ani bežný ľud nie je v republikách svätejší, ako bol v kráľovstvách; je nanajvýš tak „osvietenejší“, tzn. bezbožnejší.

Súčasným republikám tiež nikdy v budúcnosti nebude zabudnuté, ako vehementne podporovali zabíjanie nenarodených detí. Veď francúzsky prezident chce dať potraty ako právo priamo do ústavy Európskej únie! Do tej istej ústavy, kde bola zamietnutá čo i len zmienka o Bohu!

Toto má možno prítomnosť; no rozhodne to nemá budúcnosť.

Triumf Nepoškvrneného Srdca Panny Márie

Francúzsky romantický kontrarevolucionár François-René de Chateaubriand napísal slávne vyjadrenie:

„Génius kresťanstva nebol v zničení pohanstva, ale v jeho pokrstení. Kresťania nemajú pozemské utopické vízie, ale snažia sa pokrstiť realitu takú, aká je.“

Pre dnešných Európanov teda integralizmus nie je abstraktný pojem, ale úplne konkrétna realita, aspoň historicky. Je prítomný v troskách kresťanskej civilizácie všade okolo nás. Je v názvoch našich miest a obcí a vo zvyškoch sakralizovanej kultúry, tradíciách a zvykoch, ktoré v našej sekulárnej spoločnosti stále pretrvávajú.

Integralizmus nie je teda teoretický, či čisto abstraktný pojem. Predstavuje skutočnú obnovu pre 21. storočie tak, ako raný stredovek predstavoval obnovu pre 6. až 8. storočie. Je to zavŕšenie Kontrarevolúcie, po ktorej volal aj prof. Plinio Corrêa de Oliveira. Je to ten slávny a očakávaný Triumf Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, prisľúbený Našou Pani už vo Fatime.

Integralizmus, či (nejaká) jemu podobná forma, je budúcnosť a predstavuje post-liberálnu obnovu zdevastovaných národov sveta, vrátane toho slovenského.

1 http://christianitas.sk/muz-podstupuje-plasticke-zmeny-tvare-a-tela-aby-vyzeral-ako-ludsky-satan/

2 http://christianitas.sk/integralizmus-nova-prokatolicka-forma-vlady-buducnosti/

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)