Gnosticizmus – permanentná podzemná revolúcia, druhá časť

Branislav Michalka
13. júla 2021
  Revolúcia  

Paracelsus – významný gnostik
zdroj: wikipedia commons

pokračovanie I. časti

Gnosticizmus v judaizme

V minulosti bolo zvykom interpretovať genézu gnosticizmu ako stret rôznych ezoterických a podzemných prúdov myšlienkového sveta helenizmu, ktoré sa časom zlúčili do veľmi zložitej a členitej synkretickej zmesi. Po náleze knižnice v Nag Hammádí sa však stalo zrejmým, že v prípade pôvodu gnosticizmu máme do činenia s disidentskou herézou v lone samotného vyvoleného národa.

V čase exilu židovského národa začali do jeho radov prenikať ezoterické náuky z oblastí, do ktorých bol vysídlený. Iránske a babylonské tajné náuky, transformované neskôr do kabaly, sa stali inšpiráciou pre disidentské ezoterické hnutie, ktoré odporovalo základným pravdám Starého zákona. Dochádzalo k prudkým polemikám medzi pravoverným a diasporálnym, gnostickým judaizmom. Vznikali alternatívne výklady knihy Genezis a pod vplyvom zoroastrizmu začal byť Jahve vnímaný ako zlý Stvoriteľ – Demiurg. Vzbura proti Bohu nemohla byť vyjadrená zreteľnejšie. Stvorenie, samotný akt, bolo interpretované ako zlo.

Na toto gnostické jadro sa postupne začali v židovskej diaspóre nabaľovať prvky helenistickej filozofie, mystérií, novoplatónskej filozofie, manicheizmu, skrátka všetkého toho synkretizmu, ktorým oplývalo rímske impérium pred príchodom Krista. Akoby sa celé peklo narýchlo snažilo zozbierať čo sa dá do arzenálu boja s Bohom, kým je ešte čas. Po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša sa toto disidentské hnutie úspešne infiltrovalo do kresťanstva a tam prežívalo a prežíva pod pláštikom ezoterického hermetizmu, vykladajúceho kresťanstvo „vyšším“ spôsobom ako Cirkev, hlavne pre zasvätených.

V pojmovom aparáte nie je ťažké rozoznať kontinuitu od heretických hnutí raného kresťanstva až po moderné slobodomurárske lóže, toľkokrát odsúdené pápežmi v 18. a 19. storočia. To nás privádza k vonkajším znakom gnózy, tak ako ju poznávame v konkrétnosti jej vizuálneho a pojmového prejavu. Z tohto pohľadu je gnóza reprezentovaná vlastným vedomím kontinuity a konštantnosťou svojich planetárnych snáh. Inými slovami: gnostici, na rozdiel od Voegelina, veria v kontinuitu svojho učenia od staroveku až po dnešok a trvalo usilujú o nastolenie „nového veku“.

Vývoj sveta za posledných 100 rokov nenecháva nikoho, veci znalého, na pochybách aký typ „nového veku“ prichádza. Moderný planetárny systém je dedičom gnosticizmu nielen myšlienkovým, ale aj čo sa symboliky a vyjadrovania týka. Nastolenie celosvetovej vlády, unifikácia ľudstva a náboženstva pod vedením „osvietených“ filantropov – to už nie sú potichu šepkané mystéria zo slobodomurárskej gnostickej lóže, ale bežný pojmový aparát globálnej liberálnej a humanistickej politiky.

Kontinuita gnostických prejavov nám vnucuje otázku: sú moderné trendy skutočne až také moderné a odlišné od antických? Určitú sekularizáciu mesianizmu sme mohli vidieť už pri ukrižovaní Pána Ježiša. Škála politických koncepcií, tak ako bola vytvorená v antike sa v podstate neposunula takmer ani o milimeter. Jediným inovačným znakom je zrušenie všadeprítomného, štátom priznaného a deklarovaného otroctva; a to zásluhou kresťanstva. Nabubrená politická rétorika o demokracii je prítomná aj u Perikla, preceňovanie (miestami až zbožštenie) abstraktných a ťažko definovateľných pojmov ako sloboda, rovnosť, ľud, vlasť boli v antickej politike tiež.

Navyše, podrobné skúmanie praxe sekulárnych ideológií, ktoré navonok vykazujú snahu o ostentatívne potieranie alebo ignorovanie transcendencie, hovoria o čudnom zákulisnom prepojení na okultizmus, ezoterické náuky, o dvojtvárnom živote predstaviteľov týchto ideológií: na jednej strane verejnom, ateistickom a na druhej, súkromnom ezotericko-okultnom, či aspoň insitne poverčivom živote. To vrhá úplne iné svetlo na „novosť“ novopohanstva a teda aj jeho gnostických podnetov.

Čo je teda v podstate na gnostických prejavoch vzbury proti Bohu  od 16. – 21. storočia až také nové, z kresťanského pohľadu? Ako novinku môže vnímať tieto trendy len ten, kto im neprisudzuje reálnosť skutočnej vzbury proti skutočnému Bohu, ale len chybu v myslení ľudí jednej epochy, v jednej z mnohých epoch – kresťanskej a glorifikuje dobu antickú, ktorá nezasiahnutá kresťanstvom takéto problémy údajne nemala. V kontexte dejín spásy však kresťan vie, že akčný rádius vyvolenosti bol v antike zúžený na židovský národ.

Čiže, ak hľadáme kontinuitu gnostickej vzbury v antike, tak ju musíme hľadať tam, kde má zmysel ju hľadať, tam kde sa je proti čomu búriť. Pohanský svet nepotreboval gnosticizmus, pretože jeho povaha bola z podstaty gnostická. Zbožštenie prírody a sveta bolo pre pohanstvo normálne, podobne ako magické, tajné či verejné, praktiky zasvätenia a osvietenia, mágie a ovládania síl božských a prírodných. Jediné miesto, kde nutne muselo dôjsť ku vzniku gnosticizmu, tak ako ho poznáme, bol starozákonný Izrael so svojím vyhraneným monoteizmom. Kto nevidí kontinuitu a pôvod gnosticizmu tu, priznáva, že neberie kresťanstvo vážne a s ním celú kresťanskú koncepciu dejín.

Povaha gnosticizmu v moderných ideológiách

Čo je teda gnosticizmus v kresťanskom ponímaní? Je to snaha skrytým spôsobom infiltrovať Bohom uskutočnenú Cirkev a spoločnosť z nej vzniknuvšiu, podvratnými panteistickými, ezoterickými a satanistickými ideami, maskovanými pod účelovo upravenými pojmami starozákonnej a novozákonnej terminológie. Tento podzemný prúd sprevádza augustínovský Boží štát celými dejinami. Nie je to chyba v myslení európskeho človeka, je to kontinuálne dedičstvo vzbury.

Prítomnosť gnostických myšlienok v moderných ideológiách sa dá pomerne ľahko vystopovať. Netýka sa len zosvetšteného eschatologického očakávania. Jadrom gnosticizmu bolo vždy odkrytie božskej iskry v človeku, povýšenie človeka vo vzťahu k tajomným božským silám, obrazne povedané „prometeovské ukradnutie ohňa bohom na Olympe“. V konkrétnosti išlo o panteistické stotožnenie celého stvoreného bytia s božstvom. Človek, ktorý je takto súčasťou božstva, odhaľuje v sebe božskú iskru a dosahuje vyššie poznanie a moc. Nazerané pod kresťanským uhlom pohľadu máme do činenia s klasickou ašpiráciou vzbúrenca na ústredné miesto v kozme, ktoré je vyhradené Bohu. Človek v gnostickej ezoterike dobýja územie Boha a osvojuje si jeho moc a poznanie.

Zároveň vzhľadom na prítomnosť zla vo svete dochádza gnostik k zisteniu (opäť nijak novému vzhľadom na hinduizmus, budhizmus), že Boh – Stvoriteľ je zlý, pretože spôsobil svojím prvotným kreatívnym aktom zlé bytie, bytie hmotné, neduchovné, v ktorom je božská iskra uväznená. Tá sa musí oslobodiť, ako už bolo povedané. Ak sa to podarí, zlý Demiurg – Stvoriteľ bude porazený a zbožštený človek bude vládnuť nad novou duchovnou realitou.

V podstate tu máme základ všetkých sekulárnych ideológií. Ísť hlbšie nie je nutné, lebo tam by sme sa dostali logicky k veciam dobre známym každému kresťanovi – k prvotnej vzbure anjelov a k prvotnej vzbure človeka v Raji. Rozpoznávame rovnaký cieľ a teda kontinuitu: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh.“ (Gn, 3, 5) Tu začína gnóza.

V sekulárnych ideológiách rozpoznávame tú istú averziu k Bohu – Stvoriteľovi, to isté dávanie viny Bohu za prítomnosť zla vo svete a to isté riešenie:

– „otvoria sa vám oči“ – rozpoznanie toho, že Boh je zlý Stvoriteľ, ktorý zatajuje pred človekom poznanie a pochopenie spôsobu, ako sa zbaviť Jeho nadvlády;

– „budete ako Boh“ – vzburou prevziať moc nad svetom a vládnuť mu;

– „nie nezomriete“ – vytvorenie nového sveta a nového života nezávislého na Božích a prírodných zákonoch.

V liberalizme, socializme a komunizme nachádzame tie isté základné ciele a môžeme ich pozorovať každodenne v súčasnom živote. Popieranie morálky, prirodzenosti tak ako ju stvoril Boh, preceňovanie síl človeka, jeho zdravotníctva a vedy, snaha o vytvorenie „raja“ na zemi, v ktorom nikto nebude diskriminovaný, utláčaný, každý bude slobodný a pánom seba samého.

Liberalizmus naštartoval tento „sekulárny“ trend taktikou popierania existencie Boha. Reálne však ide len o odvádzanie pozornosti od podstaty konania. Zákulisní aktéri vzbury dobre vedia, že sa búria proti skutočnému Bohu, ale potrebujú svojim davom (podľa Lenina „užitočným idiotom“) zakryť oči. Gnostici vedia, že davy sú ako deti – tie tiež, keď si zakryjú oči, tak si myslia, že ich nikto nevidí. Zakryjú teda Boha, aby ho infantilné davy nevideli a mysleli si, že ani neexistuje. Oni sami potom ďalej pracujú na satanistickej vzbure.

Cieľ je pri všetkých sekulárnych ideológiách rovnaký, menia sa len prostriedky. Liberalizmus sa pokúša dosiahnuť „nového človeka“ pomalým systematickým „osvecovaním“ individuálneho človeka, socializmus transformovaním spoločnosti ako celku do nového „raja“ a komunizmus brutálnou rituálnou a krvavou vzburou proti Bohu a vierou v okamžité násilné vytvorenie tohto „raja“ na Zemi.

Nepochybnou novinkou je masovosť týchto javov. Tieto idey sa zmocňujú davov, neustále sú im opakované a vštepované gnostickými elitármi. Zásterka pravej podstaty týchto javov je dokonalá. A pritom všetci tí, čo žili v časoch komunistického panstva si pamätajú ako každodenne počúvali frázy o „novom človeku“, „rozkazovaní vetru a dažďu“, „o svete bez vojen, nepriateľstva, chudoby, nevzdelanosti“ (zaujímavé, že sa nehovorilo „bez hlúposti“) a pod.

Tú istú gnostickú rétoriku počúvame aj dnes každý deň z médií a napriek tomu davy veria, že tento cieľ je možný a zároveň veria, že naši skutoční vládcovia sú ateisti a agnostici. V skutočnosti sú dokonale veriaci v existenciu Všemohúceho Boha. Ich nekončiace šialenstvo ich vedie do dopredu prehranej vojny s Ním. Považujú Ho za tyrana a potláčateľa ľudského poznania a domnievajú sa, že v sebe objavili „božskú iskru“ vyššieho poznania. Avšak platí o nich to, čo povedal Náš Pán: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca.“ (Ján, 8, 44)  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!