Epidémia nekritickosti a jej dôsledky (2. časť)

Roman Cardal
11. októbra 2022   Spoločnosť   Filozofia

predchádzajúca časť:
Epidémia nekritickosti a jej dôsledky (1. časť)

***

Filozofiou proti revolučnému rozkladu

Touto zbraňou je filozofia, s ktorou dokázali bravúrne zaobchádzať už niektorí starogrécki myslitelia. Ich slávnym predstaviteľom je Sokrates, ktorý čelil podobným nepriateľom ako stúpenci súčasnej „kontrarevolúcie“. Súdny proces so Sokratom možno symbolicky vnímať ako proces s filozofiou, ktorá sa bráni pred ľudovým súdom ovplyvňovaným vtedajšími elitami. Skôr než sa Sokrates ujal slova, žalobca Meletos varuje porotcov, aby si dali pozor na zvodnosť Sokratovho prejavu. Mohol by ich vraj zmiasť. Meletos sa obáva presvedčivej sily pravdy, ktorej možno čeliť iba aktivovaním mimo-racionálnych motívov. Preto sa snaží myslenie sudcov pred jej vplyvom imunizovať. Sokrates tiež hneď upozorňuje, že sa spolieha na pravdivosť svojej obhajoby a že nijaký iný prostriedok nemá v úmysle použiť.

Ďalší priebeh procesu vynáša na svetlo, že proti sebe stojí človek oddaný pravde a manipulátori konajúci z nenávisti. Rady Sokratových nepriateľov sa neustále rozširovali a tí ho nakoniec dostali na lavicu obžalovaných. Preto už vopred vedel, že jeho šance na oslobodenie sú minimálne:

„Nuž, občania Atén, že nie som vinný podľa Meletovej obžaloby, na to nie je potrebná, ako sa mi zdá, dlhá obhajoba… ale to, čo som povedal predtým vo svojej reči, že som si narobil mnoho nepriateľov, dobre viete, že je pravda. A to je to, čo spôsobí moje odsúdenie, ak k nemu dôjde… zlá mienka a nenávisť mnohých ľudí. Tieto veci zničili už mnoho iných dobrých mužov a myslím si, že ešte mnohých zničia. Netreba sa totiž báť, že sa sa u mňa zastavia.“

Tieto slová sú žiaľ pravdivé. Namiesto Sokrata je dnes na lavici obžalovaných celá tradičná západná kultúra. V procese, ktorý sa odohráva priamo pred našimi očami, sú manipulatívnym spôsobom vypočítavané jej historické delikty. Vďaka tejto dlhodobej stratégii ľavicových ideológov má mnoho ľudí „zlú mienku“ o tradičnom Západe, ktorá u mnohých z nich prerástla do nenávisti. Ako prorocky poznamenal obžalovaný, jej smrtonosná agresia sa u jeho osoby nezastaví. V následných dejinách zahubí aj mnoho ďalších a nakoniec vyhladí z povrchu zemského aj jednu celú civilizáciu.

Sokrates na svoju obhajobu poukazuje na nezrovnalosti obvinení, ktoré boli proti nemu vznesené. Žiadny argument nepreukázal, že kazí mládež a neuctieva štátom uznávaných bohov. Súčasní dediči Sokratovho odkazu sú očierňovaní rovnakým spôsobom – kazia mládež a celú spoločnosť, pretože neuznávajú zbožštené hodnoty ľavicového liberalizmu. Ich odpor voči nim sa opiera o rovnaké dôvody, akými Sokrates zdôvodňoval svoj postoj. Platónovmu učiteľovi bolo jasné, že skutočne kritický mysliteľ nemôže prijať to, čo je vo svojej podstate protirečivé, nepodložené a neodôvodnené. Už počas svojho života nedokázal mlčať, keď od jeho spoluobčanov boli vyžadované rôzne ideové paškvily ako normy myslenia a konania.

Dnešný konzervatívny mysliteľ sa nachádza v porovnateľnej situácii. Vidí, že ideológia kultúrnych marxistov je vnútorne nekonzistentná, že je v rozpore s povahou človeka a spoločnosti, a preto vníma povinnosť postaviť sa jej na odpor. Sokratovi žalobcovia sa regrutovali z politických, umeleckých, „vedeckých“ a „novinárskych“ kruhov, pretože všetci v minulosti boli terčom jeho filozofickej kritiky. Domnievali sa, že si môžu nárokovať múdrosť, tzn. poznanie celku ľudského života, hoci opak bol pravdou. Preto bol ich vplyv na politiku a celkovú spoločenskú klímu zhubný. Politici, s ktorými Sokrates diskutoval, nevedeli, čo je to spravodlivosť, umelci mali problém s racionalitou priamo z titulu svojej profesie, špeciálni odborníci (remeselníci a technici) poznali iba svoju úzku oblasť a rétori sledovali vo svojej práci len svoje vlastné záujmy. Pravda o človeku a spoločnosti im zostala nedostupná.

Sokrates bol autentickým filozofom nielen preto, že premýšľal o základných otázkach ľudského života (kto je človek, prečo je svojou povahou spoločenský, kultúrny, politický, náboženský a pod.), ale predovšetkým preto, že premýšľal o ľudskom myslení. Myslieť neznamená iba myšlienkovo sa zameriavať na rôzne predmety svojho záujmu, ale najmä na podmienky pravdivosti a konzistentnosti samotného myslenia. Nestačí iba vedieť niečo. Je potrebné vedieť, za akých podmienok je možné vedieť. V tom spočíva jadro autentickej kritickosti. Nedá sa to dosiahnuť žiadnou špecializovanou disciplínou. Ani matematika, ktorú Gréci úspešne pestovali a ktorá sa v novoveku stala vedou par excellence, nič podobné nedokáže. Jednoducho predpokladá danosť svojho predmetu a základné pravidlá konzistentnosti myslenia ako niečo hypoteticky platné. Nespočíva na vedení, ale na verených axiómach.

Sokratovi bolo teda jasné, že všetky ostatné disciplíny okrem filozofie sú odsúdené na obyčajnú hypotetickosť (konečnú nefalzifikovateľnosť) svojich predpokladov a svojich záverov. Skrývajú v sebe zárodok relativizmu a ten má mimoriadne deštruktívny potenciál vo všetkých oblastiach, do ktorých prenikne. Preto toľko trval na nevyhnutnosti poctivého filozofického prístupu, preto opakovane na súde vyhlasoval, že radšej zomrie, ako by sa mal vzdať filozofického spôsobu myslenia. Celkom oprávnene spájal filozofiu s kritickosťou a videl v nej jediný prostriedok, ktorým sa dalo skutočne od základu čeliť rozkladným vplyvom zástancov relativizmu, skepticizmu a subjektivizmu v jeho dobe. Žiadny iný spôsob boja sa neponúka ani tým, ktorým dnes leží na srdci osud západnej kultúry, vystavenej besneniu kultúrnych relativistov, ktorí nám s rastúcou aroganciou vnucujú nové pseudohodnoty a nemienia tolerovať nikoho, kto ich záväzne neakceptuje.

Kultúra, hodnoty a zmysel života

Starosť o osud západnej kultúry sa netýka len niekoľkých zasvätených. Je to záležitosť každého z nás. Kultúra a civilizácia nie sú len akýmsi luxusným príveskom ľudského života, ktorý možno ľubovoľne meniť ako šperk alebo ho dokonca úplne odložiť. Kultúra a civilizácia sú spôsoby, ktorými sa človek stáva kultúrnym a civilizovaným, spôsoby, ktorými dospieva k svojmu konečnému sebaurčeniu. Sústreďujú v sebe hodnoty, ktoré zhodnocujú ľudskú existenciu. Vďaka tomu, že žijeme v západnom euro-kresťanskom kultúrno-civilizačnom okruhu, uznávame napríklad základnú hodnotu ľudského života, osobnej slobody či súkromného vlastníctva.Nevieme si predstaviť, žeby sme mohli žiť autenticky ľudsky, keby sme boli zbavení týchto hodnôt. Odsudzujeme vraždy, znásilnenia, porušovanie slobody v rôznych oblastiach, krádeže atď., tzn. vynášame hodnotové súdy o takýchto činoch. Nie je kultúra a civilizácia, ktorá umožňuje ľuďom existovať uvedeným spôsobom a chráni ich pred uvedenými rizikami, lepšia ako tá, ktorá ich nechráni? Nie je objektívne lepšie žiť v kultúre, v ktorej je diskusia slobodná, v ktorej nikto nie je väznený alebo popravovaný za odpadnutie od štátom presadzovanej viery a v ktorej neexistujú ľudia druhej kategórie?

Existujú kultúry, ktoré sú objektívne hodnotnejšie než iné, alebo máme do činenia iba s historicky podmienenými, čisto náhodnými preferenciami členov jednotlivých kultúrnych spoločenstiev, ktoré neznesú vzájomné porovnanie? A aby sme boli ešte konkrétnejší, je napríklad znásilňovanie západných žien a dievčat príslušníkmi iných kultúr a náboženstiev obohacujúci, kultúrno-nábožensky podmienený spôsob ich konania, ktorý treba ušľachtilo tolerovať, alebo je to objektívny zločin, ktorý si zaslúži nekompromisné odsúdenie a spravodlivý trest?

Kultúrni relativisti sa z dôvodov, ktoré sme už spomenuli, veľkým oblúkom vyhýbajú objektívnym hodnotovým súdom a týmto presvedčením sa im podarilo nakaziť značnú časť súčasnej západnej verejnosti. Nenávisť k dejinám Západu a jeho tradičným inštitúciám ich podnecuje k realizácii šialeného projektu novej kultúry a nového človeka. Tí, ktorí tvrdia, že existujú objektívne, nevyhnutné, univerzálne platné pravdy a hodnoty, ktoré možno s istotou poznať, sú klasifikovaní ako zločinci, pretože zločiny Západu boli vraj motivované touto mentalitou. Nevyhnutným dôsledkom toho sú spektakulárne poľovačky na rôznych „-fóbov“. Neskazená filozofia nám však prikazuje, aby sme sa tomuto besneniu rozhodne postavili a strhávali masku ušľachtilej ľudskosti z tvárí sebavedomých „filantropických“ relativistov, subjektivistov a skeptikov.

Relativisti vo svojej skepse nemôžu dokazovať vôbec nič, pretože ak je všetko relatívne, potom má pravdu každý, teda aj ten, kto relativizmus popiera. Keby boli intelektuálne čestní, nechali by si svoje učenie pre seba ako výsledok svojho čisto subjektívneho poznania a nevnucovali by ho ostatným ako normu, podľa ktorej by mali myslieť a konať. Relativisti by mali akceptovať, že aj nerelativistické názory majú svoje opodstatnenie. Ich vlastná logika ich núti popierať výlučnosť vlastného stanoviska (relativizmus) a akceptovať platnosť opačného, nerelativistického názoru. Samozrejme, nič také nerobia; sú pevne presvedčení o oprávnenosti relativizmu (individuálneho, kultúrneho atď.), čo potvrdzujú prenasledovaním tých, ktorí ich upozorňujú na ich falošnú hru. A keďže relativisti v zásade nemôžu nič racionálne obhajovať, môžu sa iba mocensky presadzovať.

Mediálna kampaň odporcov objektívnych právd a hodnôt nemôže byť ničím iným ako pretvárkou a manipuláciou. Na tomto pozadí sa pred filozofickým zrakom vynára skutočný motív ich konania – bezhraničná vôľa k moci. Mocenské presadzovanie toho, čo je v zásade neospravedlniteľné, je typickým znakom ideológie a totalitarizmu. Kultúrni relativisti (neomarxistickí multikulturalisti, genderisti, feministky, pro-choice aktivisti…) sú teda totalitári skrytí za humanistickým make-upom. Ich plánom je zotročenie človeka, ktorý je postupne zbavovaný schopnosti kriticky myslieť a zakázali mu rozlišovať medzi tým, čo je objektívne dobré (hodnotné) a zlé (nehodnotné), čo je bezpodmienečne záväzné a čomu sa treba starostlivo vyhýbať, ak si nechce tragicky zničiť život.

Ak to ľudia nepochopia, sú odsúdení na otroctvo, ktoré na nich doľahne súbežne so zánikom tradičnej západnej kultúry preniknutej kresťanskými hodnotami. Žiadne odvolávanie sa na základné práva a slobody nikomu nepomôže. Ak sa relativizmus uplatní v oblasti chápania toho, kto je človek, znamená to rezignáciu na objektívne poznateľnú ľudskú prirodzenosť, a teda na akékoľvek prirodzené práva a slobody. „Práva“ a „slobody“ budú diktovať relativisti bez akejkoľvek možnosti odvolania sa na nejakú vyššiu autoritu. Ak do etického myslenia prenikne relativizmus, držitelia politickej moci budú rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, podľa svojich ľubovoľných projektov. Ak náboženský život ovládne relativizmus, služba kresťanskému Bohu sa nebude líšiť od ateistickej ľahostajnosti alebo služby diablovi.

Málokto si uvedomuje, že tzv. „európske hodnoty“, ktoré sa dnes čoraz viac presadzujú v bruselskom štýle, majú presne také pozadie, ako je opísané vyššie. Ich implementácia je nenápadným jedom, ktorý nakoniec otrávi životy jednotlivcov a celej spoločnosti.

Filozofia sa v časoch svojej zašlej slávy vyznačovala aj kladením nepríjemných otázok. Dve z nich môžeme tu formulovať. Po prvé, ak je všetko relatívne, subjektívne, neisté a ak neexistuje nič objektívne dobré a zlé, ako sa mohol Západ vo svojich dejinách dopúšťať zločinov voči príslušníkom iných kultúr a menšinám, ktoré žili na jeho území? Nič také nie je možné! Po druhé, ak pravidlá myslenia a konania vlastné jednotlivým kultúram nemožno zovšeobecniť, pretože každá kultúra vytvára svoj vlastný hodnotový systém, ako je možné presadzovať multikulturalizmus, ktorý je projektom západných ľavicových liberálov, ako normu platnú pre všetky (aj nezápadné) kultúry? Ťažko si predstaviť väčšiu blamáž súčasného humanizmu. Kto teda nevidí, že treba zásadne skoncovať s nekonečným obviňovaním Západu z rasizmu, šovinizmu, sexizmu a iných historických „zločinov“, ktoré vznášajú multikultúrni agenti? Kto nevidí, že filozofia ponúka cennú možnosť oslobodiť sa od moci totalitných zločincov prezlečených za demokratických zástupcov ľudu a bojovníkov za ľudské práva?

Iba ak sa vymaníme z ich pazúrov, dokážeme sa vrátiť k autentickým hodnotám, ktoré sa skrývajú v lone tradičnej západnej kultúry a civilizácie. Jej veľkosť spočíva v tom, že dokáže skutočne brániť neodňateľné právo každého ľudského jedinca na jeho život a slobodný rozvrh jeho existencie. Práve v nej sa totiž zrodil ten typ racionality, ktorá nie je len prezentáciou viery a moci, ale dokazuje a presviedča. V prospech existencie objektívnej pravdy a dobra možno uviesť presvedčivé dôkazy filozofickej povahy a dlhá západná tradícia ich nazhromaždila nemalé množstvo. Návrat k týmto bohatým prameňom nám umožní vidieť, že život každého jednotlivca má zmysel, že k nemu vedie cesta vytýčená objektívnym morálnym zákonom a že smrť človeka nie je tým, za čo ju považuje materialistická pseudofilozofia, ktorá sa, žiaľ, skrýva za mnohými závermi súčasných prírodovedných disciplín.

Človek sa nemôže zmieriť so žiadnou vnucovanou ideológiou ani so závermi moderných špeciálnych vied. Jednou z jeho nevyhnutných vlastností je, že svojím myslením dokáže obsiahnuť celok skutočnosti.Kto by to popieral, musel by pripustiť, že existuje niečo, čo nijako nepoznávame. Ale v tom je už prítomné poznanie existencie tej údajne úplne nepoznateľnej skutočnosti. Naše myslenie má k nemu nezrušiteľný vzťah, aj keď ho nedokáže dokonale pochopiť. Preto boli grécki filozofi presvedčení, že ľudská myseľ je prirodzene otvorená všetkému, čo akýmkoľvek spôsobom je. Človek teda dokáže poznávať svoj život nielen fragmentárne a čiastkovo, ako sa to deje z pohľadu moderných špeciálnych vied, ale aj v jeho celistvosti. Tradične sa tento postoj nazýval múdrosťou a bola to filozofia, ktorá ju smrteľníkom sprostredkovávala. Kto k nej dospel, pochopil, že sa nemôže uzavrieť v prítomnom okamihu a hľadať iba krátkodobé a situačné uspokojenia. Videl nedostatočnosť úspechu v tej či onej profesii alebo spoločenskej role, pretože človek môže byť dobrým lekárom, právnikom, inžinierom, hercom, obchodníkom atď., a predsa nemusí byť dobrým, a teda skutočne spokojným človekom. Šťastie a naplnená ľudskosť spolu súvisia.

Ľudské hľadanie šťastia však naráža na mnohé prekážky a nakoniec aj na vedomie vlastnej smrteľnosti. Všetci vieme, že musíme zomrieť. Myšlienku na smrť môžeme vytesniť, zaplašiť alebo vedome prijať. Znovuobjavenie zmyslu smrti je jednou z najväčších výziev pre moderného človeka, s ktorou si zatiaľ nevie rady. Pomocnú ruku mu v tom opäť podáva filozofia. Nie náhodou ju Platón nazval „prípravou na smrť“. Kto chce dobre zomrieť, kto chce prejsť bránou smrti do plnohodnotnej existencie bez všetkého zla, musí sa vydať cestami filozofie. Iba ona mu ukáže, že ľudský duch nekopíruje smutný osud ľudského tela. A urobí to nie nezáväzným klebetením a predkladaním subjektívnych dojmov či iracionálnych dogiem, ale nezvratnými, objektívne platnými argumentmi.

Vtedy sa život začne javiť v úplne novom svetle. Ľudia, ktorí rozumejú sami sebe, ktorí vedia, kto sú, odkiaľ pochádzajú a kam smerujú, si vytvárajú iné, kvalitatívne odlišné vzťahy s ostatnými a so svojím okolím ako tí, ktorí v týchto otázkach podliehajú omylom a ideologickým predsudkom. Seriózne štúdium dobrej filozofie preto nie je iba neplodným akademickým cvičením, ale nevyhnutnou podmienkou obrody individuálneho, sociálneho a politického života. V súčasnej situácii nie je azda nič, čo by sme potrebovali naliehavejšie.

PDF (formát pre tlač)