Encyklika o spravodlivej mzde pre rodinu

Marko Weirich
24. februára 2020   Spoločnosť

II. Pojem a opodstatnenosť námezdného pomeru

Ak uznávame mimoriadny význam rodiny z populačného, občianskeho, národno-hospodárskeho aj náboženského hľadiska, je hospodárske zabezpečenie rodiny už požiadavkou sebazáchovy nielen pre národ a štát, ale aj pre Cirkev. Existencia a vývoj rodiny sa však hospodársky zabezpečuje dostatočným manželovým platom, ktoré u väčšiny ľudí vyplývajú z námezdného pomeru. Preto je k vyjasneniu vzťahu medzi požiadavkou spravodlivej mzdy a hospodárskeho zabezpečenia rodiny nutné preskúmať námezdný pomer z rôznych hľadísk.

a) Vývoj hospodárskych úloh rodiny

Rodina bola prvotnou, najmenšou sociálnou a hospodárskou jednotkou, ktorá sa bezprostredne starala o telesné potreby svojich príslušníkov. Aj keď odlúčenosť a uzavretosť jednotlivých domácich hospodárstiev nebola nikdy úplná, dá sa povedať, že ťažisko hospodárskeho života spočívalo najskôr v rodinnom hospodárstve, ktoré sa samo staralo o pokrývanie svojich potrieb. Až po rozšírení a oživení vzájomných stykov medzi jednotlivými rodinnými hospodárstvami sa postupne rozštiepila bývalá jednota výrobného a zároveň spotrebného hospodárstva v rodine.

Obzvlášť v modernom mestskom živote sa úplne odpútalo výrobné hospodárstvo muža od spotrebného hospodárstva rodiny: žena a rodina sa už spravidla nepodieľajú na výrobnom hospodárstve muža. Ale aj tu je možné pozorovať zvyšok výrobného hospodárstva ženy, ktorá prípravou jedla, výrobou oblečenia, atď. vykonáva vlastne výrobné úkony. Dôležité však je, že výrobná činnosť muža sa už odohráva mimo domácnosti, úplne odlúčene od vlastnej rodiny. Domáce hospodárenie sa obmedzuje hlavne na riadenie spotreby, a aj tu množstvo úloh rodina prenecháva výrobným podnikom, napr. výrobu oblečenia, pečenie chleba, atď. Napriek tomuto všetkému zostáva rodine ešte množstvo úloh, ktoré sa nedajú tak ľahko zabezpečiť externe, takže akékoľvek pretvorenie okruhu pôsobenia rodiny nijako neodôvodňuje požiadavku socializmu na jej odstránenie.

Je nutné poznamenať, že obzvlášť rodiny živnostníkov a poľnohospodárov si zachovali, niekde viac, niekde menej, tradičný hospodársky význam ako jednotne spojené výrobné a spotrebné hospodárstvo.¹⁶

Dnes je faktom, že rodiny sú zvyčajne zabezpečené len príjmom muža, a väčšina rodín je odkázaná len na príjmy z mužovho námezdného pomeru. Tu je tiež ohnisko celej robotníckej otázky.

b) Pojem námezdného pomeru

Rozbor spravodlivej mzdy si vyžaduje nielen presnú definíciu pojmov, ale aj správny postup pri vyvodzovaní myšlienkových záverov. Požiadavka spravodlivej mzdy nie je ľúbivou demagogickou frázou, aj keď sa jej hojne obzvlášť v politickom poli v tomto zmysle používa, ale je vedecky podloženým pojmom, v ktorom sa spájajú mravné prikázania s hospodárskou skutočnosťou. Spravodlivá mzda je skrátka, ako to povedal P. Pesch vo svojej veľkej sociológii, hospodársky správna mzda (Der gerechte Lohn als volkswirtschaftlich richtiger Lohn)¹⁷.

Nestačí len hlasno propagovať požiadavku spravodlivej mzdy, alebo takzvanej rodinnej mzdy, ak sa nedokazuje s väčším vedeckým a vecným odôvodnením a hlavne ak sa neprinášajú konkrétne návrhy na uskutočnenie tejto požiadavky, návrhy, ktoré musia predovšetkým smerovať k náprave narušeného hospodárskeho kolobehu. To však znamená nielen ovládať tak zložitý stroj, akým je hospodárstvo, ale aj ovládať súčasné pomery námezdné a výrobné. Svätý otec sám dôrazne naznačuje, že treba vytvoriť predovšetkým také hospodárske pomery, ktoré by dovolili uskutočnenie spravodlivej mzdy, keďže dnes je spravodlivá mzda v zmysle encykliky Quadragesimo Anno prakticky sotva uskutočniteľná.

Vytvoriť však také hospodárske pomery, ktoré by umožnili uskutočniť spravodlivú mzdu, nie je otázkou niekoľkých minút a nevyžaduje to len dôkladnú znalosť národno-hospodársku, ale aj určitý vplyv na hospodárske dianie. Ak chýba jedno alebo druhé, je čistou demagógiou volanie po spravodlivej mzde bez výslovného upozornenia na určité hranice, na ktoré Svätý otec obzvlášť dôkladne, ako uvidíme, upozorňuje.

Keďže teda tak záleží na správnom myšlienkovom postupe, pridržiavame sa v hlavných rysoch rozboru sociálnej encykliky Quadragesimo Anno, ktorá je celkovo majstrovským a neprekonateľným dielom, čo sa týka presnosti a dôkladnosti.

Práve jedna z najväčších chýb pri rozbore sociálnych encyklík spočíva v tom, že sa vyberá len jeden odstavec či jedna kapitola, povedzme v danom prípade odstavec o spravodlivej mzde a o potrebách rodiny, alebo o takzvanej rodinnej mzde, alebo že sa pri celkovom rozbore odôvodnenie jednotlivého odstavca nenadväzuje na predchádzajúce a nasledujúce odstavce.

Požiadavka spravodlivej mzdy predpokladá nutne sama osebe odôvodnenosť a uznanie námezdného pomeru.

Definícií mzdy je množstvo, všetky však viac či menej vystihujú rovnako, ale rôznymi slovami, hlavné znaky mzdy. Svojou stručnosťou a úplnosťou najviac vyniká definícia Peschova, podľa ktorej mzda je zmluvnou odplatou, ktorú dlží zamestnávateľ zamestnancovi za prácu, ktorú mu vykonal, alebo ktorú je zaviazaný vykonať.¹⁸ Vzťah medzi námezdnou a takzvanou spoločenskou zmluvou vystihuje krásne definícia Garriguetova¹⁹, podľa ktorej v námezdnom pomere robotník dostáva ako odmenu za svoju prácu hneď alebo v najbližšej dobe pevnú peňažnú čiastku, nazývanú mzda, bez toho, aby čakal na predaj svojho výrobku, a bez ohľadu na okolnosti a vyhliadky tohto predaja.

V tejto poslednej definícii vidíme, že vedľa námezdného pomeru môže existovať aj iný pomer, a to totiž takzvaná spoločenská zmluva, v ktorej je robotník spoluvlastníkom a spolusprávcom podniku, a ako taký sa zúčastňuje najrôznejšími formami aj na zisku.

Ohľadom názvu mzdy je nutné upozorniť, že sa tu hovorí o mzde v najširšom slova zmysle. Robotník dostáva mzdu v užšom slova zmysle, úradník, štátny a súkromný, dostáva plat, zatiaľ čo honorár je zmluvnou odplatou za umelecké, vedecké a spisovateľské práce. Ak hovoríme teda o mzde, tak sa to vzťahuje na všetky tri prípady.

Mzda je teda odplatou, ktorá aby bola spravodlivá, musí zodpovedať hodnote vykonanej práce. Z hospodárskeho hľadiska je mzda poskytovanie časti výnosu robotníkom zúčastneným na výrobe. Právne vzaté, nejde o priame rozdelenie výrobku alebo hodnoty výrobku. Výrobok patrí podnikateľovi, robotník má voči zamestnávateľovi nárok len na mzdu.

Liberalizmus videl v mzde výlučne výrobné náklady. Dnes každý rozumný národný hospodár proti tomu namieta, že mzda predstavuje pre robotníka príjem, ktorý má vplyv ako na kúpnu silu spotrebiteľov, tak aj na výrobu. Práca nie je len tovarom, preto tiež otázka mzdy nie je aj pre čisto národno-hospodársku úvahu len cenovou otázkou, keďže samo zníženie tejto ceny nemôže byť prospešné práve z hľadiska národného hospodárstva. Vyplýva to zrejme z pozície, ktorú zastáva pracujúci človek ako subjekt. Aj keď stojí v službách podnikateľa, je výrobcom a určite nie len výrobným prostriedkom, zostáva aj v hospodárskom dianí účelom sám osebe.

Samozrejme, právne následky majú istý význam pre robotníka: výrobok vyrobený robotníkom sa stane výhradným majetkom podnikateľa a robotník už nemá účasť na ďalšom osude výrobku, a tým je, prirodzene, na základe zmluvy oslobodený od každého rizika. Výroba a odbyt tovaru sa dejú na účet, a tiež na nebezpečenstvo podnikateľa.

Nakoniec je nutné vyzdvihnúť, že mzda je zmluvnou odplatou, nie teda len odmenou, ktorú by dlžil zamestnávateľ z dôvodov čírej kresťanskej lásky alebo veľkodušnosti, ale na základe záväzku vyplývajúceho zo zmluvy.

Ide však o špecifickú zmluvu. Nie je to zmluva kúpna, keďže pracovná sila a pracovný výkon nie je „tovarom“, nemôžu byť postavené na roveň hmotných statkov a nemôže ani prejsť do vlastníctva inej osoby.

Človek je subjektom a účelom hospodárskeho poriadku, nie je jeho objektom, ani jeho prostriedkom. Tiež to nie je nájomná zmluva, ktorej predmetom by bola pracovná sila. Pracovná sila je neodlúčiteľne spätá s človekom a nemôže, rovnako ako človek samotný, prejsť do vlastníctva tretej osoby. Nakoniec nie je ani spoločenskou zmluvou (societas aequalis), v ktorej autorita prináleží celku príslušníkov, a v ktorej celok znáša straty a zúčastňuje sa na zisku. Námezdná zmluva je však samostatný druh zmluvy, ktorý síce má s ostatnými druhmi zmlúv styčné body, ale nesmie byť s nimi zamieňaný.²⁰

Subjektom tejto zmluvy je slobodný človek, ktorý v nej sľubuje, že prepožičia svoju pracovnú silu do služieb inej osoby, a dostáva za to od druhej zmluvnej strany zodpovedajúcu odplatu. Bezprostredným predmetom zmluvy je pracovný výkon, teda vonkajší akt ľudskej pracovnej sily. Bezprostredným účinkom zmluvy je právo zamestnávateľa požadovať od zamestnanca tento pracovný výkon, a povinnosť robotníka tento výkon vykonávať. Keďže je však pracovná sila neodlúčiteľná od osoby, dostáva sa táto nepriamo, na základe zmluvy, do presne určeného pomeru k zamestnávateľovi.

Služobná podriadenosť neznamená však ešte vládu nad vôľou zamestnanca, naopak, môže nechať nedotknuté všetky robotníkove práva, jeho ľudskú dôstojnosť a jeho vyššie mravné povinnosti. Koniec koncov aj pôvodná socialistická požiadavka na zrušenie námezdnej práce bola opustená už množstvom socialistov pre jej neudržateľnosť. Dokonca ani v sovietskom Rusku sa nepodarilo, napriek všetkým úpravám a opravám, zničiť základné znaky námezdnej práce, a ak máme hovoriť o neutešených námezdných pomeroch, tak je to obzvlášť prípad Ruska, aj keď sa tam nové námezdné pomery líšia od pomerov za cárskeho režimu.²¹

c) Stanovisko encykliky k spoločenskej zmluve

Aké je stanovisko encykliky Quadragesimo Anno k námezdnému pomeru a k spoločenskej zmluve?

Predovšetkým sa Pius XI. ohradzuje proti tomu, že by bol Lev XIII. odsúdil námezdný pomer, ako si to niektorí chceli nepriamo odvodzovať z encykliky Rerum Novarum. Nie je predsa možné, aby sa tak dôkladne a obsiahlo zaoberal problematikou spravodlivej mzdy, keby neuznal spravodlivosť námezdného pomeru. Preto jasne hovorí: „Predovšetkým tí, čo hlásajú, že pracovná a námezdná zmluva je už vo svojej podstate nespravodlivá, a že teda musí byť nahradená spoločenskou zmluvou, učí niečomu, čo je neudržateľné.“

Ďalej vyjasňuje svoje stanovisko voči spoločenskej zmluve: „Súdime však, že za súčasných spoločenských pomerov bude vhodnejšie, keď bude pracovná zmluva, pokiaľ je to možné, do istej miery miernená zmluvou spoločenskou.“²²

Vidíme predovšetkým, že podľa encykliky nie je námezdný pomer sám osebe nespravodlivý a že nemusí byť nahradený spoločenskou zmluvou preto, že je nespravodlivý. Ak však Svätý otec s neobyčajnou opatrnosťou a v záujme samotných robotníkov uznáva v ďalšej vete niektoré výhody spoločenskej zmluvy, stále však len na základe pracovnej zmluvy, ktorá má byť len miernená formami spoločenskej zmluvy, tak to pripúšťa nie vždy a určite nie bezpodmienečne, a čo je hlavné, len pri predpoklade pracovnej zmluvy, ktorá môže byť, pokiaľ je to možné, len miernená niektorými formami spoločenskej zmluvy.²³

Mzdový systém je skutočne zlučiteľný ako so spravodlivosťou, tak s kresťanskou láskou. So spravodlivosťou, pretože pracovná zmluva požaduje mzdu zodpovedajúcu výkonu práce, a to práce uznanej vo svojej hodnote a vo svojich ľudských potrebách, t. j., aby stačila na živobytie robotníka a jeho rodiny, a nakoniec práce vykonanej za uspokojivých hygienických, mravných a iných podmienok. Neodporuje ani kresťanskej láske, pretože pracovná zmluva vyžaduje práve podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi v medziach práce, vzájomnú dôveru, úctu k ľudskej dôstojnosti a svedomitú spoluprácu.²⁴

To, že je námezdný pomer sám osebe spravodlivý však neznamená, že by bol nedotknuteľný. Dejiny práce od praveku dokazujú, že sa striedali najrôznejšie formy od otroctva cez roboty až k námezdnému pomeru, a ten sa zase prispôsoboval dobe a jej hospodárskym pomerom. Pri tom je nutné vyzdvihnúť podiel Cirkvi na poľudštení a povznesení ľudskej práce, ba môžeme povedať, že až príchodom kresťanstva nastali lepšie časy pre ľudskú prácu. Napokon sama skutočnosť nás poučuje o niekoľkých nevýhodách námezdného pomeru, ktoré však nevyplývajú z jeho podstaty, ale z jeho praxe.

Socialistické námietky o vykorisťovaní robotníkov časovými a úlohovými mzdami, rafinovaným spôsobom podielu na zisku, vedeckým riadením práce, taylorizmom, fordizmom, t. j. pásovou výrobou (Baťa), zámerným znižovaním reálnych miezd a stlačením mzdy pod hodnotu pracovnej sily^24a, nedokazujú ešte neopodstatnenosť námezdného pomeru, ale len jeho nemravné a nezodpovedné pokrivenie ziskuchtivými podnikateľmi. Práve proti tomuto sa energicky stavia požiadavka spravodlivej mzdy, ktorá v duchu encykliky má pokrývať minimálne životné potreby robotníka a jeho rodiny a dokonca má umožniť získanie určitého majetku pre robotnícke vrstvy; čiže má umožniť odproletarizovanie proletariátu. Tu pôsobí obzvlášť vplyv stroja, ktorý depersonalizuje robotníka a vylučuje ho zo zisku na podniku.

Tiež príliš normalizovaná mzda bez ohľadu na robotníkovu zdatnosť a výkonnosť podkopáva aj samotné pracovné vedomie robotníka, ako nás o tom poučili obzvlášť skúsenosti sovietskeho Ruska, ktoré muselo rýchlo opravovať aj svoje mzdové teórie. Z toho všetkého sa môže zrodiť úplný nezáujem robotníka o podnik a o prácu.

Na druhej strane však výhody námezdného pomeru sú také, že spoločenská zmluva stráca na príťažlivosti pre samotného robotníka. Výplata mzdy v pevných termínoch bez toho, aby robotník musel čakať na predaj výrobku, nielen ziskový, ale aj stratový, je istotne omnoho lepšia, než keby že sa má vystaviť nebezpečenstvu eventuálnych obchodných strát, ktorým je vystavený podnikateľ.

Ide o akýsi druh poistenia, keď zamestnanec prenecháva časť zisku za okamžitú odmenu, aj keď menšiu, a tým je chránený pred nebezpečenstvom strát, ktoré sa môžu dostaviť v určitých obdobiach. Nakoniec sa môže robotník zdokonaľovať, prenechávajúc odborné vedenie a riadenie práce podnikateľovi, ktoré si vyžaduje odborné znalosti získané dlhým učením a dlhou a drahou praxou. Robotník sa tak môže venovať svojej vymedzenej práci a v nej sa ešte zdokonalovať.²⁵

Preto sa tiež Svätý otec tak opatrne vyjadruje o spoločenskej zmluve, ktorú pripúšťa len na základe pracovnej zmluvy. V tom sa práve podstatne líši od nejasností socialistických teórií, ktoré si pod spoluvlastníctvom a spolusprávou predstavujú veľmi neurčité zospoločenštenie. Svätý otec odmieta túto hmlistú „hospodársku demokraciu“, ktorá má byť stupienkom k úplnému socializmu. Napokon, smutné praktické skúsenosti s podielom robotníkov na podniku ukázali, že výhody, ktoré sa očakávali od týchto nových zárobkových foriem, sa nedostavili. Aj katolícki sociálni pracovníci, ako Mons. Pottier v Belgicku, propagovali tieto myšlienky, avšak prax všetky tieto nádeje sklamala.²⁶

To však neznamená, že pracovná zmluva nemôže byť, pokiaľ je to možné, postupne prelínaná určitými znakmi spoločenskej zmluvy, kde pevná mzda môže byť spojená s podielom na zisku alebo s účasťou na správe podniku. Známe sú takzvané robotnícke akcie, vďaka ktorým sa robotníci zúčastňujú na zisku. Ale nesmie sa na účet toho znížiť priemerná mzda.

Ťažisko celej problematiky teda podľa encykliky spočíva v otázke spravodlivej mzdy.

I. časť: http://christianitas.sk/mzda-a-rodina/

II. časť: http://christianitas.sk/ma-rodina-narok-na-vacsiu-mzdu/

Poznámky

¹⁶ Heinrich Pesch, Lehrbuch der Nationalekonomie, I. Bd., op. cit., s. 168.

¹⁷ Heinrich Pesch, Lehrbuch der Nationalekonomie, V. Bd., Freiburg in Breisgau, 1923, s. 617.

¹⁸ Heinrich Pesch, Lehrbuch der Nationalekonomie, V. Bd., op. cit., s. 562.

¹⁹ Garriguet Le salaire, Bloud et Gay, s. 20.

²⁰ Heinrich Pesch, Lehrbuch der Nationalekonomie, V. Bd., op. cit., s. 617 – 623.

²¹ Najlepšie nás o tom presvedčí samotná sovietska tlač: „Komisariát ťažkého priemyslu ZSSR uznáva, že denná mzda 10 rubľov nepostačuje na udržovanie robotníkovej rodiny.“ (Za industrializáciu zo dňa 16. 10. 1936); „Dnes sú milióny robotníkov, ktorí zarábajú 3 alebo 4 ruble denne a tiež menej“ (Za industrializáciu zo dňa 15. 12. 1936); „Dnešný sovietsky rubeľ sa rovná svojou kúpnou cenou franku. V skutočnosti, podľa cien stanovených vládou ZSSR, robotník môže za svoju mesačnú mzdu kúpiť buď 112 kg chleba, alebo 14 kg masla, alebo 50 kg cukru, alebo 17 kg slnečnicového oleja, alebo 80 krabičiek cigariet najlepšej značky.“ (Pravda zo dňa 21. 5. 1937)

²²Quadragesimo anno, op. cit., s. 30.

²³ O. v. Nell-Breuning S. J., Die sociale Enzyklika, Katholischer Tatverlag, Köln 1932, s. 112 – 113.

²⁴L´encyclique Quadragesimo anno, Action populaire: école normale sociale, Spes, 1937, s. 156.

^24a Dr. Jan Ulrych, Základy marxistické ekonomie, Lidová knihovna, Praha 1937, s. 127 – 135.

²⁵ L´encyclique Quadragesimo anno, op. cit., s. 154.

²⁶ O. v. Nell-Breuning, op. cit., s. 113.

PDF (formát pre tlač)