Druhý nicejský koncil, ikonoklazmus a spory v otázke uctievania obrazov

Branislav Krasnovský
1. februára 2021
  História  

Posledným z veľkých teologických súbojov, ktoré zviedol kresťanský Východ a Západ bol boj o uctievanie obrazov. Tento zápas s malými prestávkami trval takmer 120 rokov a otriasol cirkevnými a sociálnymi pomermi najmä v Byzantskej ríši. Navonok išlo o kult obrazov, ktorý sa vo východnej Cirkvi presadil vďaka mníšskym aktivitám, v skutočnosti však išlo o súboj medzi byzantskými cisármi a východnou Cirkvou. Nebezpečné rozmery tento zápas nadobudol práve vtedy, keď sa do celého diania zapojili byzantskí cisári.

Cézaropapizmus, ktorý tvorí dôležitú súčasť v dejinách východnej Cirkvi sa v Byzancii silne presadzoval v čase vlády Leva Isaurského, ktorý sa považoval za zvrchovaného svetského i cirkevného vodcu. Cirkev na Východe sa však nechcela nechať podmaniť byzantským cisárom a Cirkev na Západe nebola v tomto období ešte výraznejšie podobnými problémami zasiahnutá (tie vyvrcholili až v tzv. boji o investitúru). Rím a západná Cirkev problémy s cirkevnými obrazmi nikdy nemali.

Boj proti obrazom začal cisár Lev III. Isaurský (716 – 741), ktorý sa usiloval reorganizovať pomery v Byzantskej ríši tak, aby cisárska moc vzrástla. Považoval sa súčasne aj za hlavu východnej Cirkvi a v roku 726 vydal edikt, v ktorom rozkázal odstrániť obrazy svätých, mučeníkov i anjelov z byzantských chrámov. Kritiku svätého Jána Damascénskeho cisár odmietal, proti týmto nariadeniam sa búrili aj obyvatelia ríše. A proti tomuto nariadeniu protestovali aj rímski pápeži Gregor II. a Gregor III.

S Levom III. sa však nebolo možné dohodnúť, pričom v zúrivosti nad tým, že ho nepodporil Západ a Rím, dokonca siahol po konfiškácii všetkých majetkov Ríma v Kalábrii a na Sicílii, ktoré v 8. storočí Byzantínci ešte stále ovládali. V roku 730 besnenie proti obrazom dosiahlo nový vrchol, Lev III. nechal zničiť aj všetky obrazy Panny Márie a svätých. Byzantskí vojaci kruto prenasledovali a týrali aj mníchov, ktorí obrazy maľovali.

Zdroj: wikimedia commons

Po smrti Leva III. Isaurského sa novým panovníkom stal jeho syn, Konštantín V. Kopronymus (741 – 775). Ten pokračoval v politike svojho otca a v roku 754 zvolal do Carihradu synodu, ktorá určila nové pravidlá obrazoborectva. Všetky sväté obrazy museli byť odstránené z kostolov, po novom sa v nich mohli zobrazovať len obrazy rastlín a geometrických motívov (takýto typ výzdoby je charakteristický pre islam). Na Západe nebolo obrazoborectvo akceptované a ničitelia ikon boli z Cirkvi exkomunikovaní.

Nový byzantský vládca Lev IV. Chazarský (775 – 780) pokračoval v boji proti obrazom v kostoloch a keď zistil, že jeho manželka Irena ukrýva vo svojich komnatách niekoľko svätých obrazov, poslal ju do vyhnanstva. Našťastie Lev IV. Chazarský nevládol dlho, po jeho smrti ho na tróne nahradila regentka Irena, ktorá vládla za svojho nedospelého syna Konštantína VI. (780 – 797). Nastal obrat k lepšiemu, znova sa začali zhotovovať náboženské obrazy a povolené bolo aj prejavovanie úcty k nim. V roku 786, kvôli úplnému obnoveniu cirkevného pokoja, zvolala do Carihradu za pomoci carihradského patriarchu Tarasia a pápeža Hadriána I. snem, ktorý začal zasadať v roku 787 a do cirkevných dejín vošiel pod označením ako Druhý nicejský koncil.

Druhý nicejský koncil zasadal od 24. septembra 787 do 23. októbra 787 v meste Nikaia, dnes Iznik v Turecku. Katolícka aj Ortodoxná Cirkev závery Druhého nicejského koncilu prijali, protestanti dosiaľ nemajú v tejto téme jasno. Kalvíni apriori odmietajú jeho závery, luteráni ich čiastočne akceptujú.

Druhý nicejský koncil špecifikoval správne chápanie úcty k posvätným obrazom. S odvolaním sa na cirkevnú tradíciu koncil definoval, že „je dovolené stvárňovať podobu prevzácneho a životodarného kríža i úctyhodné sväté obrazy, maľujúc farbami ako i vo forme mozaiky, či tvoriac z akýchkoľvek iných vhodných materiálov, zvlášť v svätých Božích chrámoch na posvätných nádobách a rúchach, na stenách alebo tabuliach, totiž ako obrazy nášho Pána a Boha a Spasiteľa Ježiša Krista ako i našej nepoškvrnenej Vládkyne, svätej Božej rodičky a úctyhodných anjelov a všetkých svätých a požehnaných mužov. Pretože čím častejšie oko hľadí na tieto obrazné stvárnenia, tým viac si budú tí, ktorí sa na ne dívajú, prebúdzať v sebe kresťanskú túžbu po dokonalosti. Teda nie, že by týmto obrazom samotným prináležalo uctievanie, v zmysle viery v ne, aké patrí len Bohu! Úcta preukázaná obrazu je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho (v skutočnosti) obraz znázorňuje.“

Druhý nicejský koncil sa priklonil k argumentácii svätého Jána Damascénskeho a závery Ikonoklastickej synody, ktorá nabádala k ničeniu svätých obrazov, na základe tlaku byzantských cisárov Leva III., Konštantína V. či Leva IV. dôrazne odmietol.

– Okrem otázok súvisiacich s ikonoklazmom riešil Druhý nicejský koncil aj ďalšie body.

– Kandidáti na biskupa museli byť preukázateľne schopní poznať žaltár a vykladať biblické texty. Každá voľba biskupa, kňaza alebo diakona, ktorú by presadila svetská moc sa vyhlásila za neplatnú. Voľbu biskupa museli potvrdiť aspoň traja biskupi, s vysviackou museli súhlasiť všetci ostatní biskupi.

– Koncil zakázal svätokupectvo, luxus a chamtivosť v cirkevných kruhoch, vysviacku chrámov bez relikvií. Tolerancia pokrstených, no judaistickú vieru praktizujúcich Židov sa skončila, zakázala sa viacnásobná inkardinácia (prijatie duchovného z inej diecézy) klerikov, rovnako ako spoločné mužsko-ženské kláštory. Každý rok sa museli aspoň raz stretnúť biskupi cirkevnej provincie, museli vytvoriť funkciu správcu cirkevného majetku a lektori sa museli vysväcovať len za účasti biskupa.

Žiaľ, už o niekoľko rokov začali nariadenia Druhého nicejského koncilu narážať na množstvo problémov. K nariadeniam sa kriticky postavil aj cisár Karol Veľký, ktorý vnímal veľmi osobne, že nikto na Druhom nicejskom koncile neakceptoval jeho predstavy. V roku 794 preto zvolal Karol Veľký synodu do Frankfurtu, ktorá mala byť protipólom Druhého nicejského koncilu. Synoda schválila so súhlasom pápežského legáta Karolove stanovisko (Libri Carolini) a pápež ho akceptoval.

Zdroj: wikimedia commons

Na Východe čoskoro stratili rozhodnutia Druhého nicejského koncilu svoju platnosť. Lev V. Arménsky (813 – 820) po niekoľkých tvrdých byzantských vojenských porážkach v boji proti islamskému nebezpečenstvu opätovne dospel k názoru, že tieto porážky nastali kvôli uctievaniu obrazov. Obhajcu obrazov Teodora Stoditu uväznili, patriarchu Nikéfora zbavili úradu. Pokračovalo ničenie obrazov ďalších 30 rokov, zápas napokon ukončila až v roku 843 cisárovná Teodora, ktorá vládla ako regentka za svojho syna Michala III. Opätovne povolila úctu k obrazom a exkomunikovala všetkých ikonoklastov. Na pamiatku obnovenia úcty k obrazom sa potom v Ortodoxnej cirkvi zaviedol „sviatok Ortodoxie“, slávi sa na Prvú pôstnu nedeľu.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!