„Deep state“ a „deep church“ konajú v súzvuku. Biden nie je katolíkom!


14. októbra 2020
  Cirkev  

Preložili sme dôležitý rozhovor o amerických voľbách a postupujúcej revolúcii s Mons. Carl Maria Viganòm.„Budú to biskupi a predstavitelia Cirkvi, ktorí sa budú pred Bohom zodpovedať za zradu tejto ich dôležitej pastierskej povinnosti. Peklo nie je rezervované pre nekatolíkov.“ Pýtal sa Marco Tosatti.

Vaša Excelencia, slúžili ste ako apoštolský nuncius v Spojených štátoch od roku 2011 až do roku 2016, čiže dobre poznáte túto krajinu. Demokratický kandidát, Joe Biden, tvrdí, že je katolíkom, aj keď je za potraty do deviateho mesiaca a „manželstvo rovnakých pohlaví“. Je možné byť katolíkom a na oficiálnej úrovni, to jest cez politické a verejne prejavené rozhodnutia byť v opozícii k učeniu Cirkvi, nie v druhoradých otázkach, ale v zásadných problémoch?

Otázka, ktorú kladiete, drahý Tosatti, očakáva dobre artikulovanú odpoveď, ale najmä vyžaduje reflexiu a jasné rozpoznanie toho, kto je zodpovedný za vznik podmienok, ktoré viedli k súčasnej situácii.

Bolo to 22. septembra 2015, v deň, keď pápež František pricestoval do Washingtonu, pri príležitosti jeho apoštolskej cesty do Spojených štátov. Počas večere na nunciatúre, na ktorej sa zúčastnilo aj niekoľko členov pápežského sprievodu, som povedal pápežovi Františkovi: „Som presvedčený, že v histórii Spojených štátov ešte nikdy nebolo tak veľa katolíkov vo vedúcich pozíciách vlády: viceprezident Joe Biden, štátny sekretár John Kerry a hovorkyňa Bieleho domu, Nancy Pelosiová. Všetci traja okázalo o sebe tvrdia, že sú katolíkmi, za potrat, v prospech homosexuálnych manželstiev a rodovej ideológie, v protiklade k učeniu Cirkvi. Ako vysvetlíte tento rozpor?“ A ešte som dodal : „Jezuita, Otec Robert Frederick Drinan, S.J. z Boston College, zastával vo Washingtone celých desať rokov, od 1971 až do 1981, post demokratického poslanca za štát Massachussets. Otec Drinan bol jedným z najpresvedčenejších obhajcov a propagátorov potratov!“ Pápež František vôbec nereagoval, tak ako nereagoval ani 23. júna 2013, keď som mu, odpovedajúc na jednu z jeho osobitných otázok prezradil, kto v skutočnosti je kardinál McCarrick.

V roku 1967, dva roky po ukončení II. vatikánskeho koncilu, ďalší jezuita, otec Vincent O´Keefe, S.J. (o ktorom Bergoglio, ako predstavený Spoločnosti Ježišovej musel vedieť, kedže O´Keefe bol generálnym vikárom pod otcom Pedrom Arrupem) ako prezident Fordham University, spolu s vtedajším rektorom univerzity Notre Dame, otcom Theodoreom M. Hesburghom, organizovali stretnutie všetkých prezidentov severoamerických katolíckych univerzít v meste Land O´Lakes, štát Wisconsin, USA. Počas stretnutia podpísali dokument známy ako Vyhlásenie z Lake O´Lakes, ktorým deklarovali nezávislosť katolíckych univerzít a fakúlt voči akejkoľvek autorite a neviazanosť vernosťou Magistériu Cirkvi. Tento dokument, ktorý som kategoricky odsúdil v mojom hlásení Bergogliovi a rímskemu dikastériu, mal zničujúce následky na Cirkev a občiansku spoločnosť v Spojených štátoch.

Nie je teda prekvapujúce, že formovanie stoviek tisícov mladých katolíkov, spomedzi ktorých sa niektorí mali stať budúcimi politickými lídrami, viedlo k tejto zrade evanjelia, a ktorej katastrofálne následky môžeme vidieť dodnes. Taktiež neprekvapí, že Theodore E. McCarrick, ktorý bol v tom čase prezidentom Katolíckej univerzity v Portoriku, bol tiež medzi signatármi onoho rebelantského dokumentu.

Vaša analýza nekončí pri pozorovaní súčasného fenoménu, ale ide späť k ich vzdialeným príčinám, za ktorými je idea s dlhodobým plánom.

Čo by som rád zdôraznil, je blízke prepojenie medzi odbojom ultraprogresívneho kléru, s jezuitmi v čele, a vzdelávaním generácií katolíkov, ktorí boli formovaní podľa ideológie modernizmu, prúdiacej dovnútra koncilu, ktorý neslúžil len ako predpoklad revolúcie z 68. v politickej sfére, ale tiež v doktrinálnej a morálnej revolúcii v cirkevnej sfére. Bez II. vatikánskeho koncilu by sme nemali študentskú revolúciu, ktorá radikálne zmenila život v západnom svete, ale tiež víziu rodiny, úlohu žien a vôbec samotný koncept autority.

V skratke: zodpovednosť za zradu týchto samozvaných katolíckych politikov leží na neverných kňazoch, sekulárnych aj regulérnych, (ktorí sú) zotročení ideológiou modernizmu a na hierarchii, ktorá buď nevedela ako alebo nechcela zasahovať s potrebnou tvrdosťou, aby predišla tejto nesčíselnej škode pre celú spoločnosť. V tomto zmysle tzv. „deep state“ a „deep church“ konali zreteľne v zhode, s cieľom destabilizovať civilný aj cirkevný poriadok. Dnes máme možnosť porozumieť súčasnej situácii a je to opäť úloha pre autority, aby urobili všetko, čo je v ich silách, aby zastavili tieto preteky smerujúce do priepasti: Svätá stolica a Konferencia katolíckych biskupov USA (USCCB) majú povinnosť povolať k poslušnosti ako odbojných kňazov, tak aj laikov.

Myslíte si, že je potrebná autoritatívna intervencia biskupov, aby sa ľudia vrátili späť k dodržiavaniu princípov, o ktorých nemožno diskutovať?

Keď Kongregácia pre náuku viery vydala veľmi jasné inštrukcie ohľadom vylúčenia od svätého prijímania tých katolíckych politikov, ktorí nenasledujú učenie Cirkvi, bol to sám McCarrick, spolu s Arcibiskupom Wiltonom Gregorym, vtedajším prezidentom USCCB, ktorý pracoval na tom, aby sa predišlo implementacií tohto vyhlásenia v USA. Morálny úpadok a doktrinálna odchýlka sú bytostne spojené, a aby sa dosiahlo uzdravenie oboch týchto rán v tele Cirkvi, je nevyhnutné, aby sa konalo na oboch frontoch. Ak sa tento potrebný zásah neuskutoční, budú to biskupi a vodcovia Cirkvi, kto sa bude zodpovedať pred Bohom za zradu tejto dôležitej pastierskej povinnosti.

Prečo dávate do súvislosti II. vatikánsky koncil a študentský protest z roku 1968?

Je nepopierateľné, aj keď len z historického a sociologického hľadiska, že ide o veľmi úzky vzťah medzi koncilovou revolúciou a rokom 1968. Samotní protagonisti II. vatikánskeho koncilu to priznávajú. Medzi nich radíme aj Jozefa Ratzingera, ktorý napísal:

„Oddanosť utopistickému anarchistickému marxizmu[…] bola podporovaná v prvých líniách univerzitnými kaplánmi i študentskými združeniami ako počiatok realizácie kresťanských nádejí. Stopy vedú k udalostiam z mája 1968 vo Francúzsku. Dominikáni a jezuiti boli za barikádami. Táto interkomúna zrealizovala ekumenickú omšu za barikádami, čo bolo považované za akýsi míľnik v histórii spásy, niečo ako zjavenie, ktoré započalo novú éru kresťanstva.“

Jeden z peritov (poradcov) na koncile, otec René Laurentin, napísal: „Požiadavky hnutia z mája 1968 sa široko zhodovali s veľkými ideami koncilu, obzvlášť v koncilovej konštitúcii o Cirkvi vo svete. Do istej miery bol II. vatikánsky koncil už protestom skupiny biskupov proti Rímskej kúrii, ktorí sa usilovali o vytvorenie inštitucionálne prerobeného koncilu.“

A argentínsky teológ, otec Alvaro Calderón to potvrdil: „Ak je tu niečo, čo okamžite vynikne, pre tých, ktorí študujú II. vatikánsky koncil, je to práve zmena konceptu autority v liberálnom slova zmysle. Pápež sa vzdal svojej zvrchovanej autority v prospech biskupov (kolegialita), biskupi sa vzdali svoej autority v prospech teológov, teológovia svojich znalostí v prospech načúvania veriacim. A hlas veriacich nie je nič viac, ako ovocie propagandy.“

Táto vízia je širokospektrálne a hrdo prijímaná progresívnym frontom, ktorý videl tie isté požiadavky koncilovej revolúcie v roku 1968. Jacques Noyer, niekdajší biskup z Amiens na udalosti spomínal nasledovne:

„Som presvedčený, že duch, ktorý inšpiroval prípravu, celebráciu a implementáciu II. vatikánskeho koncilu, bol skvelou možnosťou pre Cirkev a svet. Je to evanjelium ponúkané človeku dneška. Hlboko vo vnútri udalostí z mája 1968 bolo spirituálne hnutie, dokonca mystické, konzistentné so snom koncilu.“

Bez „zelenej na semafore“ od Cirkvi, by svet nikdy nebol prijal alebo pozdvihol študentské hnutie a jeho požiadavky na rebéliu. Bol to práve duch II. vatikánskeho koncilu, ktorý vyznačil koniec hierarchicky konštituovanej spoločnosti a tradičných hodnôt, ktoré boli prirodzené západnému svetu: dovtedy koncepty ako autorita, česť, rešpekt voči starším, duch umŕtvovania a služby, zmysel pre povinnosť, ochrana rodiny jednotlivca a vlasti, boli všeobecne zdieľané a hoci aj v umenšenej forme voči minulosti, stále praktizované.

Vidieť Katolícku cirkev, maják pravdy a civilizácie národov, otvoriť svoje dvere svetu a bez zaváhania zahodiť svoje slávne dedičstvo, až takým spôsobom ako revolucionizácia liturgie a morálky stojacej na vode, bolo jednoznačným znamením pre masy, niečo ako povolenie agendy, ktorá sa v tom čase ešte neodvážila zjaviť vo svojej celistvosti, aj keď mnohé z jej odlišujúcich znakov už mohli byť badateľné. Zničilo to Cirkev a spoločnosť, skompromitovalo civilnú a náboženskú autoritu, zdiskreditovalo manželstvo a rodinu, zosmiešnilo patriotizmus a zmysel pre povinnosť bol označený ako fašizmus. Všetko uprostred ticha kooperujúcej hierarchie! Tí ako ja, ktorí vstúpili do seminára hneď v pokoncilovom období, môžu dosvedčiť, že dokonca aj rímske pápežské semináre boli okamžite dobyté týmto vzrušujúcim protestom, emancipáciou a rozpustením všetkých pravidiel a disciplíny.

Niet o tom nijakých pochýbností. Všetky premisy položené II. vatikánskym koncilom a študentskou revolúciou sú dnes neustále propagované vatikánskymi predstaviteľmi na cirkevnom fronte a lídrami svetskej moci na globalistickom politickom fronte. Teda, nebolo by žiadnym prekvapením, ak by sa priority pápežovho politického programu zhodovali s prioritami Joea Bidena. Migrácia, environmentalizmus, maltuziánsky ekologizmus, rodová ideológia, rozloženie rodiny a globalizmus sú vlastné agende „deep state“ a „deep church“.

Pápežova formálna opozícia voči potratu a indoktrinácii detí agendou LGBT je v praxi popretá podporou biskupov ľuďom, ktorí to propagujú politicky, ako aj tým, ktorí teoretizujú o ovládaní pôrodnosti, či uznaní práv sodomitov. Prípad otca Jamesa Martina, S. J. je príznačný, pretože potvrdzuje jednotnosť myslenia (idem sentire) medzi propagátormi globalizmu a progresívnou katolíckou inteligenciou. Znaky, ktoré zjednocujú tieto hnutia, sú lži a klamstvá, rozdelenie a zničenie, nenávisť k Tradícii a kresťanskej civilizácii. A medzi nimi najdôležitejšia je teologická averzia voči Kristovi, typická pre Lucifera a jeho nasledovníkov.

Pri súčasnej situácii, v ktorej katolícki kandidáti za Demokratickú stranu skutočne neuznávajú Magistérium Cirkvi, ako by mal vyzerať ozajstný katolícky politik?

Aby bol niekto katolíkom, nestačí, aby bol pokrstený, musí aj žiť podľa pravidiel, ktoré sú v súlade s vierou, ktorú prijal z posvätného prameňa. Viera ide ruka v ruke so skutkami, ako nás učí Sväté Písmo: bez toho, aby sme praktizovali to, čo sme ako Božie deti v Mystickom Tele prijali, sú naše slová prázdne a naše svedectvo je prázdne a v skutku škandalózne pre veriacich a pre tých, ktorí neveria. Otec James Martin S. J. sa teda mýli, ak sa obmedzuje čisto iba na byrokratický aspekt; jeho slová sú vyvrátené slovami Spasiteľa: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.“ (Ján 15:14).

Priateľstvo s Bohom, ktoré pozostáva z bytia duše v Milosti posväcujúcej, sa zakladá na našej poslušnosti voči príkazom Nášho Pána. Nie návrhy alebo rady: Príkazy! Pán hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Matúš 7:21).

Ja by som ešte doplnil, že peklo nie je rezervované pre nekatolíkov. Medzi tými, čo sú vo večnom ohni, je mnoho pokrstených duší, dokonca aj rehoľníci, kňazi a biskupi, ktorí si zaslúžili zatratenie pre ich rebéliu voči Pánovej vôli. Samozvaní dospelí katolíci a ich učitelia by sa mali pozorne zamyslieť predtým, než budú počuť Kristove slová: „Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Matúš 7:23)

Katolík, ktorý podporuje potrat alebo rodovú ideológiu, nepopiera len Magistérium, ale aj prirodzený zákon, ktorý ustanovuje základ morálky blízky všetkým ľudom všetkých čias. Vážnosť rozporu medzi patričnosťou a vernosťou k Cirkvi a jej učeniu odráža umelú dichotómiu medzi doktrínou a pastorálnou starostlivosťou, ktorá sa vkradla do Cirkvi od čias II. vatikánskeho koncilu a svoju najjasnejšiu formuláciu dosiahla v Amoris Laetitia. Aj keď podrobným preskúmaním, tzv. „laicitá dello Stato“ (sekulárna povaha štátu), tiež predstavuje vážne problémy, keďže uznáva právo civilnej spoločnosti na popretie vlády Krista Kráľa a odmietnutie jeho zákona.

Je jasné, že katolík nemôže voliť (a ani hierarchia odobriť) „katolíckeho“ politika, ktorý neuplatňuje integritu cirkevnej doktríny v praxi. Samozvaný katolík Joe Biden, ktorý podporuje potraty aj v prípade už čiastočného pôrodu, tzv. infanticída (vražda malého dieťaťa), a ktorý dokonca ešte v čase pred Obamom podporoval rodovú ideológiu a oslavoval „manželstvo“ dvoch mužov, nie je katolíkom. Bodka.

Joe Biden si vybral Kamalu Harrisovú ako svojho kandidáta na viceprezidentku. Harrisová obraňovala Planned Parenthood (PP), svetovo najväčšiu potratársku spoločnosť, keď bola táto spoločnosť obvinená z obchodovania s časťami tiel potratených detí. Prečo si vybral práve túto osobu?

Kultúra smrti, ktorá podčiarkuje súčasnú prevládajúcu protikresťanskú ideológiu, je sama o sebe konzistentá: Smrť nevinných stvorení je jeden z nevyhnutných prvkov tých, ktorí chcú vymazať nielen kresťanstvo, ale aj ľudskosť a tvorstvo, ktoré predstavuje prácu božského Stvoriteľa.

Ako som už veľakrát povedal, tento proces rozpadu sa vykonáva v dvoch rovinách: ideologickej – tí, ktorí zámerne chcú zlo, a chcú implementovať ich vlastné pekelné plány, a ekonomickej – tými, ktorí podporujú ideológiu nie nevyhnutne z presvedčenia, ale kvôli zisku. Takto, ľudské obety, ktoré sú naďalej obetované v potratových klinikách, dokonca aj počas nebezpečenstva COVIDu, vytvorili zisk pre PP a celú reťaz úmrtí, ktorá vzniká z obchodovania s orgánmi potratených detí. Nezabúdajme, že táto potratová lobby – podobne ako hnutie LGBT – sú jedným z hlavných finančných podporovateľov kampaní ľavicovo orientovaných strán po celom svete. Ak spoločnosti, ktoré sú ideologicky orientované smerom ku kultúre smrti, bohato financujú určité politické strany, nie je prekvapením, že kandidáti z týchto strán podporujú svojich sponzorov zákonmi v ich prospech.

Americký biskup, Thomas Tobin z Providence, Rhode Island povedal, že Demokrati prvýkrát po dlhom čase, nemajú na volebných lístkoch katolíka. Otec James Martin S. J. odpovedal, že Biden je pokrsteným katolíkom, a preto jedného majú. Čo z tohto slovného ping-pongu môžeme vyrozumieť o stave Cirkvi v Amerike?

Pred chvíľou som spomenul, že „katolícki kandidáti“, sú politickí kandidáti, ktorí nielenže nazývajú seba samých katolíkmi, ale ktorí aj dlhodobo žijú podľa viery a mravov, ktorú učí Cirkev. Ak by byť katolíkom nemalo žiaden konkrétny vplyv, nemalo by žiaden zmysel voliť kandidáta, ktorý sa v skutočnosti v ničom neodlišuje od ostatných. Odpoveď otca Martina S. J. je sofizmom [naoko pravdivé tvrdenie, vedomý logický klam), pretože predstiera, že nevidí odlišnosť medzi tým, že človek je katolík, alebo sa takým iba javí. A čo sa týka otca Jamesa Martina S. J., bol pokrstený, pobirmovaný, vysvätený za kňaza, a dokonca zložil slávnostné sľuby čistoty a poslušnosti; je S. J. …a je podporovateľ LGBT. Niekto iný, jeden z dvanástich Ho zradil. Nech sa otec Martin, ktorý sa vždy rád ukazuje vo svojom bezchybnom klerickom odeve, pozrie do zrkadla svojej duše, aby zbadal koho pripomína!

Vaša Excelencia, prečo sa Cirkev tak zaujíma dominantnú ideológiu, ktorá je jasne proti kresťanská?

Toto je problém, s ktorým zápasíme už 70. rokov. Katolícke duchovenstvo, a zvlášť hierarchia, trpela od tých čias pocitom menejcennosti, ktoré ich kladú nižšie ako ich partnerov vo svete. Cítia sa byť ontologicky podradní. Pokladajú Kristovo učenie za neadekvátne a neobratným spôsobom sa ho snažia adaptovať na svetskú mentalitu. Boja sa vyzerať nemoderne, že nedržia krok s dobou, dokonca, že sú stáročia pozadu, ako povedal iný preslávený jezuita, (nech odpočíva v pokoji)…

Tento hrozný komplex menejcennosti je priamym dôsledkom dramatickej straty viery. Kristovo posolstvo spásy je nezlúčiteľný s pokušeniami sveta; je nehodné a nelegitímne sfalšovať učenie Magistéria, aby sme ulahodili svetu, zneužívajúc posvätnú autoritu, ktorá je nasmerovaná ku ohlasovaniu evanjelia všetkým národom: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Matúš 28:19-20).

Dovtedy, kým vodcovia Cirkvi budú zotrvávať v pozícií, že nie sú prví, ktorí sa musia správať permanentne v súlade s úlohou im vlastnou a s Kristovým učením, bude nemožné vyžadovať rovnakú vytrvalosť od laikov, ktorí k nim vzhliadajú ako ku vzorom. Potvrdzuje to aj fakt, že jestvujú samozvaní „katolícki“ politici, ktorí dnes požívajú plnú podporu samozvaných „katolíckych“ klerikov a biskupov. Tiež to potvrdzuje fakt, že tí, ktorí bránia život a prirodzené zákony, hoci nie sú katolíkmi, sú obvinení z populizmu, porovnávaní s diktátormi minulého storočia a hovorí sa im: Veď nie sú katolíci! Prípadne ako v nedávnom prípade Otca Jamesa Altmana, sú obvinení vlastným biskupom, že „rozdeľujú a spôsobujú škandály“.

George Soros a ďalší sa snažia donútiť Marka Zuckerberga, aby obmedzil prítomnosť prolife aktivity na Facebooku. Voľba Joea Bidena a Kamaly Harrisovej a tieto manévre, ktorých cieľom je obmedzovať tých, ktorí bránia život – k akému druhu globálneho scenára to vedie?

Evanjelium sa rozšírilo po celom svete vďaka učeniu apoštolov a svedectvu mučeníkov a vyznávačov viery. Podobne, antievanjelium satanovej synagógy sa šíri cez vyučovanie detí temnoty, svedectvami verejných postáv, celebrít a zabávačov a samozvaných filantropov. Nakoniec, čo ostáva, je vždy rozdelenie do dvoch táborov: na jednej strane dobrí, na druhej hriešni, biblicky – vojna dobra a zla. A ak kedysi naši svätci zničili bôžikov a pohanské chrámy, a nenechali žiaden priestor pre tých, ktorí uctievajú zlo, dnes je nevyhnutné, aby sa nasledovníci určitého skupinového myslenia zjednotili, aby zničili a znesvätili chrámy, dávali dole kríže a sochy svätých a vymazali celú pamäť viery v Krista. V predošlých časoch boli cenzúrované zakázané knihy, aby boli chránení jednoduchí ľudia, pretože ich duše mohli byť otrávené. Dnes sa cenzuruje to, čo je dobré, lebo zlo to netoleruje.

Globálny scenár, ktorý sa objavuje pred našimi očami, je jasný: kým nepochopíme, že s tými, čo páchajú neprávosť nemôže byť žiaden dialóg (Mt 7:22), že neexistuje vzájomná spojitosť medzi svetlom Krista a satanovou tmou, nebudeme môcť vyhrať boj, pretože nebudeme ani schopní rozpoznať, že sme vo vojne proti silám pekla. A vo vojne sú nevyhnutne prítomné dve protikladné strany. Tí, ktorí odmietajú slúžiť pod Kristovou vlajkou, nevyhnutne skončia ako pomocníci služobníkov zla. Toto si dobre uvedomujú naši nepriatelia, ale nezdá sa, že je to jasné tým, ktorí nevidia kresťanský život ako „boj“.

Dovoľte mi pripomenúť slová prezidenta Trumpa, ktoré vyslovil na konci nedávneho zasadnutia Republikánov: „Naša opozícia tvrdí, že vykúpenie môže prísť jedine tým spôsobom, že im dáme moc.“ Toto „vykúpenie“ spočíva v popieraní Božích zvrchovaných práv nad jednotlivcami, spoločnosťami, národmi a nahradením nežného Kristovho jarma odpornou tyraniou satana. A to je popretie vykúpenia – vykúpenia otroka – ktoré dosiahol náš Spasiteľ na kríži.

Nenechajme sa oklamať medovými slovami tých, ktorí si uzurpujú biblickú metaforu detí svetla a detí temnoty pre vytvorenie Luciferovho kráľovstva: temnota a chaos, ktorú dnes vidíme v amerických mestách sú ovocím tej istej ideológie, ktorá schvaľuje postnatálny potrat a homosexuálne manželstvo, tak isto ako podporovatelia BLM a hnutia Antifa, ktoré zúrivo bojujú proti opätovnému znovuzvoleniu Trumpa.

Bidenove hanebné uzurpovanie si známej exhortácie Jána Pavla II. „Nebojte sa!“ znie ako prefíkaný trik starého hada, ako zobrať zo stromu ovocie, na rozdiel od odvážneho pozvania, ktoré poľský pápež poslal svetu, tak vzdialeného od Krista. A je zvláštne, že rozhorčenie arcibiskupa Wiltona Gregoryho, ktorý bol už-už pripravený cenzurovať návštevu prezidentského páru vo Svätyni sv. Jána Pavla II., dnes tiež neútočí na jeho oponenta, Joea Bidena, zvráteného katolíka, ktorý zneužíva obrazy pápežov na podporu svojej kampane.

Silné a autoritatívne slová Jána Pavla II. by dnes demokratov, a pravdepodobne aj biskupov, roztriasli od strachu.

„Nebojte sa prijať Krista a prijať jeho silu. Pomáhajte pápežovi a všetkým tým, ktorí si želajú slúžiť Kristovi a s Kristovou mocou slúžiť ľudskej osobe a celému ľudstvu. Otvorte dokorán dvere pre Krista. Jeho zachraňujúcej moci otvorte hranice štátov, ekonomické a politické systémy, rozsiahle polia kultúr, civilizácie a rozvoja. Nebojte sa. Kristus vie ‘čo je v človeku’. Iba On sám to vie “.

Dnes je Kristova spasiteľská moc nahrádzaná „hlasom stvorenia, ktoré nás napomína, aby sme sa vrátili na naše právoplatné miesto, v stvorenom prirodzenom poriadku“. Vykupiteľské utrpenie Nášho Pána je nahrádzané „stonaním stvorenia“, a bič Božej pravodlivosti „zlosťou Matky Zeme“, Pachamamy…

Prezident Trump povedal: „Naši protivníci tvrdia, že vykúpenie pre ľud môže prísť iba vtedy, keď im odovzdáme moc. Ale v tejto krajine sa neobraciame ku kariérnym politikom pre spásu. V Amerike sa neobraciame na vládu aby obnovila naše duše. My vkladáme našu vieru do všemohúceho Boha. Som presvedčený, že táto viera v Boha, ktorá musí byť jednoznačne spojená s vytrvalým kresťanským životom a svedectvom, ukáže a potvrdí, že v amerických prezidentských voľbách roku 2020 „Pánova pravica mocne zasiahla“, ako nám pripomína žalm.

Zdroj: onepeterfive.com