Byzantská modlitba Axion a latinské ústa (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
19. júna 2021   Kultúra

pokračovanie I. časti

Božia Matka, po grécky Panagia (Všesvätá), je panenskou lampou z mäsa a kostí, z ktorej nikdy neubúda olej modlitby. Krása Bohorodičky je v Kristovi, krása Krista v Bohorodičke.

Slovo a kadidlo majú spoločnú nehmatateľnú vôňu. Dva plamene sviece nám pripomínajú božskú a ľudskú podstatu Bohočloveka Krista i dva pramene poézie: Písmo a Svätého Ducha.

Na vlnách poézie plávala aj myseľ východoslovenského rodáka na tróne nitrianskych biskupov Augustína Roškovániho, ktorý cituje slávne byzantské mariánske zvelebovanie Axion v takejto podobe: „Honoratiorem Cherubim et gloriosiorem incomparabiliter Seraphim, quae citra corruptionem Deum peperisti, vere Deiparam te magnificamus.“ Drobný rozdiel pozorujeme v absencii gerundív a v použití substantíva honor (honos), ktoré pod jednou jazykovou strechou kumuluje význam cti (honoris corona – veniec, koruna cti), občianskej (po)čestnosti a vážnosti (magno in honore habere – mať vo veľkej úcte), pochvaly (magnae vocis honor – chvála prednesená mocným hlasom, hlasná pochvala) či úradných hodností (insignia honorum), u básnikov dokonca okrasy (silvarum honos– okrasou lesov je lístie stromov). Diadémom, cťou a slávou Bohorodičky je sám Syn človeka a predvečné Slovo, preto ju zdobíme prívlastkom virgo Deifera (Bohonosná Panna).

Formulácia honoratiorem Cherubim sa objavuje v početných homiletických „opuskulách“ 19. storočia. Niektorí autori, inter omnes Španiel Fernando Quirino de Salazar, namiesto honoratiorem uplatňuje tvar honorabiliorem. Komparatívy honoratior a honorabilior sú dvoma synonymnými rukami jediného tela.

Latinské Axion, ako ho cituje nitriansky biskup Roškováni, si západní kresťania mohli prečítať už v roku 1632 v spise Brabantia Mariana Tripartita. Pod týmto traktátom, ktorý uzrel svetlo sveta v Antverpách, je podpísaný Augustín Wichmans.

Dielo sa nesie v znamení protestantskej polemiky. Pre Wichmansa je východný Axion duchovnou zbraňou namierenou proti luteránskym výhradám k uctievaniu Bohorodičky, ktorá je pre niektoré duše našich dní iba kresťanskou recykláciou egyptskej bohyne Eset s malým Horom pri prsníku… Idea životodarnej matky je stará ako ľudstvo samo, v kresťanskej Madone však našla svoje najhlbšie a najsvätejšie naplnenie.

Wichmans iste poznal dielo francúzskeho karmelitána Beauxamisa Commentariorum in evangelicam harmoniam sive concordiam z roku 1583. Francúz totiž uvádza identický text východorímskej mariánskej magnifikácie. Reťaz citácií nás dovedie k svätému jezuitskému kardinálovi Bellarminovi. Aj tento veľký duchovný advokát ortodoxnej mariológie zoči-voči rodiacej sa protestantskej teológii čerpá z pokladnice východnej hymnografie, poukazujúc na centrálne miesto Márie v dejinách spásy.

Vtáčiky si robia hniezdo, bez ktorého by nemali domova ani potomstva. Mária je pre kresťanské srdce hniezdom, do ktorého sa vždy môže uchýliť, aj korunou, ktorú nebeská Imperátorka položí na hlavu svojich detí. Veď krv kresťanov sa pri svätom prijímaní mieša s kráľovskou krvou Krista!

Bohorodička, obmy nás dažďom pokory! Ikonografia Najsvätejšej Panny do seba absorbovala tiež ideu oživujúceho prameňa. V Konštantínopole existuje posvätný prameň (ἁγίασμα, z toho vzniklo aj rumunské pomenovanie pre svätenú vodu i pre samotný obrad jej svätenia agheasmă), ku ktorému sa viaže legenda o navrátení zraku slepcovi. Nad konštantínopolským fons Deiparae dal východorímsky cisár a Latinus thráckeho pôvodu Leon I. postaviť veľkolepý chrám.

Zaujímavou paralelou je fakt, že o niekoľko storočí neskôr bol vodou z Bohorodičkinej studničky v celkom odlišných geografických a historických podmienkach uzdravený nevidiaci žobrák. Nad studničkou vyrástol Krásnobrodský monastier.

Poďme znova piť zo studne slova. Ďalší dostupný latinský preklad megalynaria Axion, tohto gejzíru zo srdca gréckej pietas, nie je príkladom cicerónskej čistoty. Pod akým brkom sa narodil?

Jezuita Ivan Michajlovič Martinov ho v roku 1858 publikuje vo svojom prehľade slovanských rukopisov deponovaných v parížskej knižnici (Les manuscrits slaves de la Bibliothèque impériale de Paris). Text začína takto: „Dignum est quoniam (sic!) revera laudare te Deipara.“ Vzhľadom na konštrukciu akuzatívu s infinitívom (te laudare) je quoniam zbytočné a substantívum Deipara je potrebné uviesť do akuzatívu. V závere modlitby prekvapí nenaturálne spojenie „existentem Deiparam“ (jestvujúcu, existujúcu Bohorodičku), ktoré čítame na mieste štandardného tvaru opravdivú, skutočnú Bohorodičku velebíme („veram Deiparam“ alebo „vere Deiparam“).

Úvodná časť hymnu, ktorá podľa testimonia tradície rozkvitla v ústach archanjela Gabriela, v slovenčine znie: „Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená Matka nášho Boha.“ Existujúce latinské varianty hoc loco dosť variujú.

Dôležitá štúdia k dejinám byzantského typikonu Ad typica Graecorum, ktorá v roku 1864 ešte voňala tlačiarenskou čerňou, navrhuje takéto propositum prvých veršov: „Dignum est beatam dicere te Deiparam.“ Veľký humanista Desiderius Erasmus v slávnom latinskom preklade služby svätého Jána Zlatoústeho (ktorého subtility dodnes neboli prekonané) žiaľ neprináša kompletný text megalynaria, rétoricky ale zosilňuje prvú vetu použitím verba praedicare: „Dignum est certe (prípadne recte) te beatam praedicare Deiparam.“

Predikácia slovenským ušiam evokuje najmä kazateľské umenie. Slávnostne deklarovať, proklamovať, verejne ohlasovať – aj to sú významy príslušného slovesa, ktoré modlitbe dávajú punc verejného svedectva. Človek vychádza z ulity súkromnej poklony a zdvíha hlas k úcte ako neviditeľný vojenský prápor!

Akuzatív beatam Deiparam môžeme „amplifikovať“ a zdôrazniť prefixom per-, perbeatam. Staršie texty, než erazmovský, pracujú so superlatívom beatissimam. Stačil by nám oceán medu, aby sme pocítili sladkosť majestátu Bohorodičky? Odpoveď je nie, hoci mellifera (medonosná) lingua Latina nám môže pomôcť.

Axion zvečnený (nielen) nitrianskym biskupom Roškovánim ospevuje harmóniu Dei Genetricis verbálnym vencom penitus incontaminatam. Stojí za to pristaviť sa pri tejto formulácii. Penitus, to je v hĺbke, vo vnútri, v samej štruktúre a podstate veci alebo osoby (penitusque recepta ossibus – a vnikla až do hĺbky kostí). Čistota bola vpísaná hlboko do bytosti Bohorodičky prstom Kristovým.

Ešte o niečo hlbšie by podľa nášho názoru vyznelo spojenie penitus intemeratam. Spoznávame tu indoeurópsky kmeň tem-, z ktorého sa v slovenčine zrodili podstatné mená temnota, temno, tma. Latinské intemerata (nepoškvrnená tmou) je slovnou ozdobou tej, ktorá nemohla byť ponorená v temnotách (in tenebris) smrti.

Zobme zo zrna Slova. Nech svetlo Matky Pána Ježiša, proti ktorému tma hriechu nemá šancu, zapáli v ľudskej duši fakľu lásky a krásy. Zápalkami nech sú nám autentické ortodoxné texty, ktorých komparácia nám ukáže cestu k vlaku s konečnou stanicou nebo.

Ani ten najlepší básnik však nie je schopný stvoriť pravdu pravdivejšiu, než sama pravda. Môže pravdu tlmočiť, prerozprávať, explikovať, zreprodukovať. Boh ale nikdy nie je tvorcom kópií: vyžaduje od nás, aby sme boli verní originálu, ktorý do nás vložil.

Na záver prehľadná tabuľka so známymi, nie však jedinými prekladmi mariánskeho velebenia Dôstojné je – ako na dlani.

PDF (formát pre tlač)