Budú na Veľkú noc kostoly opäť prázdne kvôli štátu alebo sa veriaci nevrátia sami?

Branislav Michalka
26. januára 2021
  Cirkev

Sled mesiacov opísal pomaly svoj kruh a ocitli sme sa opäť v blízkosti toho dátumu, ktorým to všetko začalo. To, čo si ešte v januári minulého roka nevedeli katolíci ani len predstaviť a čo nemá v dejinách kresťanstva obdobu – celoplošné zákazy verejného slúženia sv. omší takmer vo všetkých krajinách, kde žijú kresťania – to sa stalo skutočnosťou. Čo viac, tento stav naďalej trvá, podoprený neustále obnovovanými núdzovými stavmi v štátoch Európy, Ameriky aj Ázie, takže môžeme konštatovať, že z výnimočnej situácie sa pomaly ale isto stáva zvyk.

Zvyk je železná košeľa

Ak by aj z rozhodnutia svetových (ale tiež domácich) elít, koronavírus prestal byť interpretovaný ako najväčšia katastrofa od II. svetovej vojny (viď napr. premiér Igor Matovič) a život by sa vrátil do svojich vyjazdených koľají (už asi nemožno povedať – do normálu) v spomienkach súčasných detí zostane rok 2020 navždy rokom, v ktorom nemuseli chodiť do školy – a do kostola. Zostane v spomienkach rovnako hlboko vtlačený, ako u mojej generácie uhoľné prázdniny roku 1979. Vlastne nie rovnako, ale omnoho hlbšie.

Nech to totiž znie pre mnohých roztancovaných a veselých veriacich neuveriteľne, väčšina detí nechodí do kostola dobrovoľne a rada. Aj títo malí „anjelici“ majú prirodzenosť zasiahnutú dedičným hriechom a určitým veciam (podobne ako Adam s Evou) dávajú radi prednosť pred Bohom. Zážitok celoročných „vakácií“ od chodenia do kostola, vedomie, že ten kostol je vlastne aj doma a znamená to, že sa: rodičia modlia v nedeľu bez kňaza, niektoré deti sa k nim pridajú a niektoré zas poškuľujú po mobiloch a že je to omnoho pohodlnejšie a veselšie ako v kostole, tak toto vedomie už asi zostane natrvalo usadené v malých hlavách, ktoré sa budú časom zväčšovať a nasávať ešte viac svetskú atmosféru.

Presvedčenie, že „Boh je predsa všade“, čo je nepochybne pravda, bude u nich už navždy späté s dodatkom: a všade sa mu dá aj rovnako klaňať, doma či v kostole. O tom, že je sv. omša predovšetkým sprítomnenou obetou Nášho Pána Ježiša Krista a nie „stretkom“, aj tak predtým veľa nepočuli, takže otázku ohľadom absencie tejto obetnej činnosti, ktorú doma určite robiť nemôžu (imitovať kňaza), si ani nebudú klásť a nebude ich ani znepokojovať. Veď spoločenstvo predsa majú. Navyše budú vidieť svojich rodičov a starých rodičov, ako vynechávajú nedeľnú sv. omšu, pretože majú nejaký vírus, nádchu, či čokoľvek nákazlivé. Toto počínanie im bude prezentované ako vrchol kresťanskej zodpovednosti a uvedomelosti. V spojení s prirodzenou lenivosťou a pohodlnosťou môže následne vzniknúť len jediný efekt – detské poznanie, že zostať doma je rovnako dobré a možno ešte lepšie (z hľadiska lenivosti určite) ako ísť do kostola.

Pokiaľ niekto v detstve dobre pozoroval seba aj druhých, tak si zaiste spomenie, aká pozoruhodná malátnosť a skľúčenosť sa zmocňuje detí, keď sa treba vychystať do kostola. Ešte zaujímavejšie sa javí takmer neomylné robenie „bengálu“ malými deťmi v kostole počas obetovania, premenenia a pozdvihovania. Slovné spojenie, že „s nimi šijú všetci čerti“ možno nebude až tak ďaleko od pravdy. Diabol zaiste dobre vie, akou nepríjemnou záležitosťou je pre neho každá sv. omša a zaiste si nenechá ujsť ani jednu príležitosť, aby trochu nepokúšal. No a v situácii, ktorú mu nadelili teraz, počas pandemických opatrení, si skutočne príde na svoje. V podstate už nemusí u ľudí (detí či dospelých) lenivosť ani podnecovať. Tá je pohodlne usadená v nových pravidlách a svedomie človeka spinká pokojne a sladko, ako to bábätko. Uspávanka, ktorú mu zaspievali, zložená priamo „na telo“, ho potešila ako len máločo.

Nemyslime si, že táto pandémia pohodlnosti zachváti len deti. Pre väčšinu vekových kategórií je cesta do kostola a z kostola, ako aj pobyt v ňom, skôr prejavom splnenia povinnosti, než radostným vyvrcholením týždňa. To nemá byť povzbudenie k tomu, aby sa veriaci kŕčovito usmieval celú nedeľu ako americký predajca mixérov. To je len konštatovanie faktu. Aj svätci a možno práve oni, mali záchvaty lenivosti a nechuti. Rozdiel je v tom, že nad ich hlavami a v ich hlavách sa vznášalo poznanie, že všetky náboženské úkony sú smerované k Bohu a robené na jeho väčšiu česť a slávu, nie na vytvorenie kvalitného sociálneho prostredia. Prekonať svoju lenivosť kvôli Bohu je ľahké (alebo aspoň možné). Akonáhle však naznačíme, že Bohu najlepšie poslúžime a uctíme si Ho, keď sa pekne posadíme doma, tak je po prekonávaní veta.

Koľko sa nás asi vráti?

Rok 2021 bude na Slovensku nepochybne rokom pravdy. Dve udalosti možno zmenia dejiny katolíckej Cirkvi pod Tatrami a ukážu nám pravdepodobne, že sen o kresťanskom Slovensku sme už dosnívali. Dal by Boh, aby to tak nebolo, avšak skutočne, len Boží zásah by mohol zmeniť budúcu situáciu, ktorej predpoklady sú nepopierateľné a koľaje pre vlak do budúcnosti už položené.

Keďže do Božích plánov nevidíme, venujme sa téme z hľadiska ľudských možností. Úbytok počtu veriacich na sv. omšiach po odpískaní prvej vlny štátom schválenej pandémie bol pozorovateľný v celej Európe. Avšak len francúzska Cirkev si dala tú námahu, aby siahla po presnejších dátach a publikovala zistenie, že do kostolov sa vrátilo o 30% veriacich menej. Ak by sa niekto potešil, že ešte zostalo 70%, tak bude možno neskôr sklamaný. Pred pandémiou totiž chodilo pravidelne (čiže v nedeľu) do kostolov v Európe približne 10-30% katolíkov. Podľa krajiny, niekde viac, niekde menej. V Rakúsku napr. 10% a na Slovensku snáď viac. Pokiaľ však z tohto počtu vo Francúzsku ubudlo ďalších 30%, tak sa počet katolíkov chodiacich na sv. omše v 70 miliónovom Francúzsku dosť výrazne zmenšil.

Niektorých prelátov, ako napr. kardinála Hollericha, arcibiskupa Luxemburgu, vízia poklesu účasti katolíkov na omšiach v Európe, ako sa zdá, príliš netrápi a okomentovali to ako odchod len zvykových, „kultúrnych katolíkov“, bez hlbšej viery, čiže v podstate negatívum poklesu interpretovali nepriamo ako pozitívum očistenia. Kam smerujú duše odpadlíkov a kto za to ponesie možno zodpovednosť, to už predmetom vyjadrení nebolo.

Na Slovensku sa presné štatistiky nedajú zistiť, avšak kňazi spočiatku hlásili pokles o približne jednu pätinu, s tým že ubudlo najmä mladých ľudí. To je samo o sebe zaujímavé, pretože dišpenz udelený biskupmi bol skôr zameraný na staršie vekové kategórie, ktoré mali byť pandémiou najviac ohrozené. V septembri však už hovorca KBS Martin Kramara hlásil, že: „Áno, spočiatku sme mali obavy, lebo prvé dni a týždne naznačovali, že do chrámu chodí menej veriacich. A to napriek zrušeniu dišpenzu od povinnej účasti na bohoslužbách v nedele a prikázané sviatky. Ale po jednom-dvoch mesiacoch sme už mohli konštatovať, že nie je výrazný rozdiel v účasti veriacich pred prvou vlnou pandémie a po nej.“ Otázne je, čo si máme predstaviť pod pojmom „výrazný rozdiel“. O koľko by musela účasť klesnúť, aby bolo možné konštatovať, že rozdiel je výrazný? Každopádne nejaký, možno „nevýrazný“ rozdiel tu asi bude.

Tento rozdiel, zatiaľ podľa tvrdenia hovorcu KBS nevýrazný, sa však môže javiť inak pod zorným uhlom čísel, ktoré boli publikované v minulosti. Časopis Trend priniesol v roku 2011 výsledky prieskumu European Social Survey, v ktorom sa konštatovalo, že na Slovensku sa pravidelne zúčastňuje bohoslužieb 34% respondentov. Ide však o akékoľvek bohoslužby, nie špeciálne katolícke. Tento údaj je navyše desať rokov starý. Odvtedy umrelo veľa ľudí zo starších, početnejších a predovšetkým religióznejších ročníkov, čiže môžeme predpokladať, že počet ľudí navštevujúcich pravidelne sv. omše pred vyhlásením pandemického stavu, bol ešte nižší.

Iné odhady, vychádzajúce z katolíckeho prostredia, však boli menej optimistické. V máji roku 2010 administrátor banskobystrickej diecézy Marián Bublinec v redemptoristickom časopise Slovo medzi nami konštatoval, že „na Slovensku sa pravidelne zúčastňuje na nedeľných svätých omšiach 10% (slovom: desať percent) veriacich.

Tieto čísla by sa dali možno posúdiť na konkrétnom prípade mesta Senec, v ktorom sa nachádza len jeden katolícky kostol a teda počet veriacich, ktorí sa zúčastňujú na sv. omšiach je možné vzhľadom na počet obyvateľov mesta ľahko odhadnúť. Senec navyše predstavuje vďaka masívnemu prisťahovalectvu zo všetkých regiónov Slovenska určitú reprezentatívnu vzorku obyvateľov.

Z približne 17 050 obyvateľov mesta (pri poslednom sčítaní v roku 2011, momentálny stav je okolo 20 000), z čoho bolo katolíkov 9 458, čiže 55%, sa pravidelne v sobotu večer a v nedeľu na sv. omšiach zúčastňovalo spolu približne 1000 ľudí (ide len o osobný odhad), čo predstavuje z cca 10 000 katolíkov oných zmienených 10%. Od tohto počtu by sa navyše dali odpočítať ľudia z okolitých obcí, ktorí navštevovali (napr. aj z dôvodu neexistencie omší v slovenskom jazyku) sv. omše v Senci. Tento nepomer medzi štatistickým počtom katolíkov a počtom praktizujúcich, bol aj predmetom viacerých reflexií kňazov na kazateľnici. Čo je ešte pozoruhodnejšie: okolo roku 2000, keď bol počet obyvateľov podstatne nižší ako o desať rokov, bol vizuálny dojem z plnosti kostola omnoho presvedčivejší.

Tento lokálny odhad však zostáva len odhadom a nemusí byť smerodajný. Avšak v kontexte horeuvedených tvrdení z roku 2010 o 10% pravidelných účastníkov sv. omší, z radov katolíkov, nadobúda minimálne dimenziu zaujímavej náhody.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

V prípade, že bol odhad 10% katolíkov praktizujúcich pravidelne správny, pričom pripustíme, že smerom na sever a východ Slovenska percentá narastajú a celkovo môžeme v priemere odhadnúť počet pravidelne praktizujúcich katolíkov na Slovensku v roku 2019 od 15 – 20%, tak akýkoľvek pokles, aj „nevýrazný“, je dôvodom na paniku.

Je veľmi pravdepodobné, že nové nastavenie psychiky veriacich a lákavá možnosť legitímne sa vyhnúť sv. omši, s poukázaním na zdravotný stav, ktorý môže niekoho ohroziť, bude využívaný najprv len zriedka, ale postupne s otupovaním svedomia častejšie a častejšie. Čas ukáže, či pokles bude skutočne taký nevýrazný, ako to prezentujú cirkevní predstavitelia. Je skôr pravdepodobné, že pokiaľ sa skutočne zúčastňovalo na sv. omšiach 10% katolíkov, tak po prehrmení pandemických opatrení (ak vôbec niekedy prehrmia) by to mohlo byť už len 7-8%.

Koľko sa nás asi sčíta?

V závese za touto nevábnou vyhliadkou prichádza v roku 2021, po prípadnom otvorení kostolov a zistení poklesu navrátených katolíkov, druhá podoba roku pravdy – sčítanie obyvateľstva. Pri nej už nepôjde o odhady, ale o holé fakty.

Samozrejme, treba zohľadniť aj to, že nové elektronické sčítanie má pre vládcov určité čaro, ktoré spočíva v možnosti, že dáta sa dajú ľahšie upravovať podľa potreby. Čiže fakty nemusia byť zas tak úplne holé. Avšak predpokladajme, že všetko prebehne korektne a podľa skutočnosti.

Cirkev na Slovensku zaznamenala pri sčítaní v roku 2011 pokles oproti sčítaniu v roku 2001 z počtu 3 708 120 (68,9%) na počet 3 347 277 rímskych – katolíkov (62% obyvateľov), čiže o 360 843 osôb.1 Pritom celkový počet obyvateľov sa za dané obdobie zvýšil o 17 581 osôb. Je pravdepodobné, že tento trend pokračuje a to s ešte väčšou intenzitou, vzhľadom na odchádzajúce staršie ročníky, ktoré ešte nemali to „šťastie“, žeby boli vychovávané v liberálnej spoločnosti, a uchovali si katolícku vieru v tej menej rozriedenej podobe.

S postupným starnutím generácií 60. – 80. rokov, ktoré už boli naplno zasiahnuté kultúrnou, sexuálnou ale aj pokoncilovou revolúciou, sa dostávajú k slovu tie vlažnejšie ročníky. To, čo nestihla vykonať infiltrácia liberálnou kultúrou, uvoľnenie manželskej a rodinnej morálky priamo medzi katolíckymi rodinami a všadeprítomný vieroučný laxizmus, to v minulom roku pravdepodobne dokončil koronavírus.

Je celkom možné, že Slovensko bude v rámci katolíckej Cirkvi kopírovať český model, z ktorého sa Slováci ešte v roku 2001, s trochu krátkozrakou škodoradosťou, posmievali. Ich sebavedomie utrpelo po prvýkrát v roku 2011, avšak tento rok, ak by sa zopakoval český model, by mohol byť podstatne horší. Výsledky sčítania v Čechách v roku 1991 totiž neboli zďaleka také katastrofálne, ako sa javí stav katolíkov u našich susedov dnes. Ich počet, napriek tomu, že Česi mali povesť „husitov“ a „ateistov“, bol takmer 40% obyvateľstva. (Pre porovnanie v roku 1950 to bolo 76,35% a v roku 1921 to bolo 81,97%). V rámci Rakúsko – Uhorska boli Čechy katolíckejšie ako Horné Uhorsko (Slovensko).

V roku 2001 však už prišiel prvý vážny debakel v podobe poklesu na 26,79% a v roku 2011 až na 10,37%.

Súčasné Slovensko sa možno nachádza v podobnej fáze, ako Česko na konci 80. rokov 20. storočia, s tým, že súčasný liberálny a protikresťanský tlak je globálnejší, rafinovanejší a rýchlejší. Ak by sa potvrdilo zrýchľovanie klesajúceho trendu počtu katolíkov na Slovensku, pričom medzi rokmi 2001 až 2011 klesol ich počet o 7%, tak by pokles v tomto roku mohol dosiahnuť možno aj 10%, či dokonca viac. Katolíci by sa tak ocitli na prahu 50% obyvateľstva a vyjednávacia pozícia Cirkvi, ako aj vplyv v spoločnosti, by boli značne oslabené.

K tomu je nutné počítať s novým zákonom o financovaní Cirkvi, ktorý bol prijatý koncom roku 2019 a ktorý vlastne ruší zohľadňovanie historických cirkví v prospech konkrétneho počtu veriacich každej jednotlivej náboženskej organizácie.

Slovensko na rázcestí

Je veľmi pravdepodobné, že podobne ako celý svet, aj Slovensko sa v tomto roku ocitne na prahu „novej éry“. Tá pre katolíkov neveští nič dobré. Okrem zúrivého sekularizmu, rôznych derivátov neomarxistickej kultúrnej revolúcie a postupného starnutia a vymierania európskej populácie, nás zrejme čaká aj debakel na poli sčítania obyvateľstva a celkovej apostázy.

Z príčin uvedených vyššie sa zmení psychologické nastavenie katolíckych más, ktoré boli donedávna ako-tak navyknuté na pravidelnú návštevu kostola. Zároveň sa ako výsledok neustáleho vieroučného laxizmu, ekumenizmu a chaosu vytvorila predstava, že prílišné „triumfalistické“ hlásenie sa ku katolicizmu v jeho exkluzívnosti, je niečo na spôsob „schizmy“. Integrálni katolíci, ktorí odmietajú participovať na tomto trende stierajúcom kontúry jednotlivých teologických koncepcií, boli a sú démonizovaní ako „tmári“ a prezentovaní ako niekto, kto koná v protiklade k „tolerantnému“ Rímu.

Následok v praxi si netreba dlho domýšľať. Medzi mladými katolíkmi je akákoľvek vyhranenosť voči iným denomináciám, či ich kritika z katolíckych pozícii vnímaná ako zlo. Ich snahou je nenápadne sa rozplynúť v čo najširšom možnom ekumenickom spoločenstve. Z toho dôvodu sa časom môže ľahko stať, že sa tento laxizmus premení na presvedčenie o tom, že prihlásiť sa ku katolíckej Cirkvi je tiež prejavom netolerancie. Prípadne sa v prostredí katolíckej omladiny plynule prejde od indiferentizmu cirkevného k náboženskému a rezignuje sa na akékoľvek vyznanie viery. Táto kategória občanov vzrástla pri sčítaní v roku 2011 najviac.

Po sčítaní obyvateľov na Slovensku si už katolíci nebudú môcť dovoliť experimentovať s vierou. Ak budú chcieť prežiť a ďalej neklesať, tak budú musieť parafrázovať výrok Andreja Hlinku o sobáši Slovákov s Uhorskom a nasmerovať ho k sobášu Cirkvi so svetom: „Manželstvo Cirkvi so svetom sa nevydarilo, musíme sa rozísť.

1 Základné údaje zo Sčítania obyvateľov domov a bytov 2011. Obyvateľstvo podľa náboženského vyznania. pdf

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!