Biskup Schneider: „Žijeme v duchovnom boji medzi pravdou a lžami“

10. júla 2021   Cirkev   Rozhovory

V priebehu nedávnej cesty do Francúzska, kde vysvätil dvoch kňazov a dvoch diakonov počas tradičnej latinskej omše v Inštitúte dobrého pastiera, biskup Athanasius Schneider predniesol veľké množstvo prednášok a poskytol viacero rozhovorov o svojej knihe Christus Vincit, ktorá bola v minulom roku preložená do francúzštiny. Biskup Schneider, ktorý je pomocným biskupom v Nur-Sultane (do 20. marca 2019 – Astana), hlavnom meste Kazachstanu, je známy svojou otvorenosťou a neoblomnosťou pri obrane viery a učenia Cirkvi. V odpovedi na otázky Gabrielle Cluzelovej z francúzskeho nezávislého internetového portálu Boulevard Voltaire jasne povedal, že islam je falošné náboženstvo, pričom zdôraznil: 

„Žijeme v duchovnom boji medzi pravdou a lžami, medzi pravým náboženstvom, katolíckou vierou, ktorú zjavil Boh a je určená všetkým ľuďom, a ostatnými náboženstvami, a osobitným spôsobom islamom, ktorý je aj politicky veľmi silným náboženstvom. Duchovenstvo nesmie zakrývať, že toto náboženstvo v sebe ukrýva reálne nebezpečenstvo – prvok fyzického násilia, intolerancie, diskrimináciu nemoslimov, považovaných za občanov druhej triedy.“

Na rozdiel od promigračného naratívu mnohých francúzskych biskupov, biskup Schneider varoval, že politický trend prijímania čoraz väčšieho množstva moslimských migrantov do Francúzska a Európy – situácia, ktorú nazval „faktickou islamizáciou Francúzska a teraz Európy“ – znamená, že táto transformácia je iba otázkou času. 

Biskup Schneider vyzval ku „skutočnej apoštolskej misijnej horlivosti“ tvárou v tvár islamu a uviedol: „Musíme ponúknuť našim bratom a sestrám, ktorí sú moslimami, šťastie spočívajúce v počutí pravdy katolíckej viery.“ 

Gabrielle Cluzelová sa biskupa Schneidera pýtala na stav náboženstva vo Francúzsku a najmä na koronavírusovú krízu. Biskup zdôraznil, že Francúzsko napriek svojmu sekularizmu zdedenému z Francúzskej revolúcie na neho urobilo silný dojem, keď sa počas lockdownov zmobilizovalo a verejne vystúpilo za právo na verejné bohoslužby, keď sa stovky veriacich všetkých vekových skupín pripojili k modlitebným demonštráciám na protest proti „svojvoľným opatreniam“ zo strany sekulárnej vlády. 

Koronavírusovú krízu biskup Schneider označil za prejav „nového náboženstva“: „Náboženstva tela či kultu telesného zdravia so všetkými formami strachu, zastrašovania, paniky…“ Dodal: „Veľká časť obyvateľstva sa nechala zastrašiť, pretože mala pred očami iba telo, nie duchovno, nie víziu, že existuje večný život, že duša je nesmrteľná. Bola to demonštrácia stavu našej spoločnosti, ktorá je úplne materialistická a žije v novom náboženstve.“ 

***

Gabrielle Cluzelová: Bola by som rada, keby sme hovorili o Francúzsku, pretože Vaše časté cesty Vám umožňujú porovnávať a vnímať veci z istého nadhľadu. Čo by ste povedali o francúzskych katolíkoch? 

Biskup Schneider: Počas lockdownu som bol oslovený príkladom francúzskych katolíkov, keď pokojne protestovali proti svojvoľnému zákazu bohoslužieb. Videli sme množstvo ľudí na rôznych miestach Francúzska modliť sa ruženec na verejnosti, na chodníku, na kolenách, s mladými ľuďmi, s deťmi. Neviem o žiadnom inom príklade v Európe, kde by počas lockdownu bola takýmto silným spôsobom vyjadrená vernosť bohoslužbe, nedeľnej svätej omši. Aj keď neboli vo veľkom počte, napriek tomu to bol veľmi pôsobivý príklad.

Myslím si, že francúzski katolíci majú dedičstvo mučeníkov a prenasledovania Cirkvi, ku ktorému došlo počas Francúzskej revolúcie, a potom príklad vernosti katolíkov z Vendée a svätých, ktorí sú dnes známi a veľmi obľúbení po celom svete, francúzskych svätcov: arského farára, svätú Teréziu od dieťaťa Ježiša… Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu sa začala vo Francúzsku svätou Marguerite-Marie Alacoque v Paray-le-Monial a potom eucharistickú pobožnosť veľmi silným spôsobom propagoval francúzsky svätec Saint Pierre-Julien Eymard. Francúzsko má taktiež veľmi zaslúžilé misijné kongregácie: Africkú misiu založili francúzski misionári. Myslím si, že katolícke Francúzsko bolo darom pre celú Cirkev s jej veľkým pokladom duchovnosti a svätcov. Teraz pozorujem, že vo Francúzsku existujú komunity, hoci malé, ktoré sa snažia zachovať túto vieru, vernosť katolíckej viere a odovzdať ju mladším generáciám. To je znak nádeje. 

Je pravda, že nám trochu chýba nádej, pretože, bez toho, aby som bola katastrofistka, ak si urobím krátky prehľad situácie vo Francúzsku, za posledných niekoľko rokov zhoreli desiatky kostolov, ktoré boli zničené buď cieľavedome alebo z nedbanlivosti. Fakty sú fakty: dochádza k znesväcovaniu, krádežiam náboženských predmetov. Vo Francúzsku je ročne zaznamenaných viac ako tisíc protináboženských útokov a katolicizmus je najviac napádané náboženstvo. Veď otcovi Hamelovi v kostole podrezali hrdlo; v bazilike v Nice našich veriacich zavraždili islamisti. Na druhej strane katolícki kňazi boli hrubo urážaní a bití počas procesie na Montmartre; počas lockdownu boli zakázané omše a kňazi i veriaci boli odsudzovaní ako zlí občania, pretože do bodky nedodržiavali pravidlá… Sám ste v detstve zažili, čo znamená byť prenasledovaný za svoju vieru a nemôcť ju praktizovať. Myslíte si, že by k tomu mohlo dôjsť vo Francúzsku v krátkodobom alebo strednodobom horizonte? Alebo by sme nemali prepadať pesimizmu? 

Tieto javy, ktoré ste opísali, sú už znakmi (prenasledovania), zároveň si však myslím, že sa katolíci vo Francúzsku nesmú nechať zastrašiť. Musíte mať ducha odvahy a vydávať svedectvo na verejnosti a vystupovať na obranu práv katolíkov, veriacich. Musíte mať združenia so všetkými ľuďmi dobrej vôle na ochranu základných práv kresťanov vo verejnom priestore. Možno príde čas, keď budú katolíci izolovaní a diskriminovaní. Nemyslím si, že to bude priame, krvavé prenasledovanie, ako to bolo počas Francúzskej revolúcie. Myslím si, že skôr katolíci budú izolovaní a diskriminovaní vo verejnom živote a v zamestnaní kvôli svojej vernosti viere. Mám na mysli možnosť tejto rafinovanej, prefíkanej formy prenasledovania. 

Musím zdôrazniť, že naši čitatelia sú niekedy dosť kritickí voči duchovenstvu, pretože sú niekedy kultúrnejší ako praktizujúci katolíci. Nie sú vždy praktizujúci katolíci, ale sú to ľudia, ktorí sa hlásia ku kresťanským koreňom Francúzska. A vo svojich komentároch niekedy hodnotia katolícku Cirkev ako nie veľmi zrozumiteľnú alebo dokonca neúčinnú zoči-voči masívnemu a viditeľnému vzostupu islamu v našej krajine. Akoby ich istá vízia lásky a medzináboženského dialógu paralyzovala. Čo si o tom myslíte? Vari by Cirkev nemala viesť duchovný boj? 

Samozrejme, musíme mať realistickú víziu, pretože žijeme v duchovnom boji medzi pravdou a lžami, medzi pravým náboženstvom, ktorým je iba katolícka viera, ktorá bola zjavená Bohom a daná všetkým ľuďom, a ostatnými náboženstvami – a osobitným spôsobom islamom, ktorý je veľmi silným náboženstvom, aj politicky. Duchovenstvo musí čestne povedať, že toto náboženstvo v sebe skrýva reálne nebezpečenstvo: prvok fyzického násilia, intolerancie, diskriminácie nemoslimov považovaných za občanov druhej triedy. Ale tak tomu bolo vždy aj v moslimských krajinách, kde môžeme pozorovať to isté.

Musíme samozrejme viesť dialóg s islamom, ale čestne, úprimne. A treba povedať, že našu európsku kultúru poznačenú kresťanstvom, či veľmi silnou katolíckou vierou, treba v našej spoločnosti zachovať. Faktická islamizácia Francúzska a dnes Európy sa prejavuje politickou podporou migrácie. Početná prítomnosť islamu sa teda stále zvyšuje. Je to len otázka času. Zároveň môžeme pozorovať iný jav: veľká časť duchovenstva, episkopátu nemá misijný zápal, ozajstnú apoštolskú misijnú horlivosť, aby hlásala evanjelium, katolícku vieru našej spoločnosti a ani islamu. Musíme ponúknuť našim bratom a sestrám, ktorí sú moslimami, šťastie spočívajúce aj v počutí pravdy katolíckej viery. 

Francúzi majú niekedy pocit, že katolicizmus a s ním aj civilizácia, ktorú formoval, sa vytrácajú, že po špičkách odchádzajú. Je to neúprosné alebo si myslíte, že ešte je nádej túto situáciu zvrátiť? Niečo ste nám naznačili, ale čo by ste odpovedali tým, ktorí tvrdia, že tento odchod od katolicizmu a západnej civilizácie je výsledok nevyhnutného dejinného vývoja? 

Tento proces pozorujeme od Francúzskej revolúcie. Tam bol začiatok: zničenie kresťanskej civilizácie a objavenie sa na všetkých úrovniach spoločnosti takzvaného sekulárneho či nenáboženského ducha. A teraz dozrievajú plody tohto procesu dvoch storočí sekularizácie. Napriek tomu si myslím, že môžeme spojiť naše úsilie, aby sme postupne obnovili hodnoty kresťanskej kultúry: hodnoty rodiny, morálky, obrany života a prítomnosti Boha uprostred spoločnosti. 

Súvisí reakcia, ktorú sme videli v tejto zdravotnej kríze, tento vietor strachu, neprimeraný vážnosti krízy, ktorú nikto nepopiera, ale ktorá sa nedá porovnať s čiernou smrťou (mor, pozn. red.), so stratou duchovnosti? Zanechá to stopu? 

Žijeme v spoločnosti, povedal by som, ktorá má nové náboženstvo a toto nové náboženstvo možno nazvať náboženstvom tela alebo kultom telesného zdravia so všetkými svojimi formami strachu, zastrašovania, paniky… Veľká časť obyvateľstva sa nechala zastrašiť, pretože už mala pred očami iba telo, nie duchovno, nie víziu, že ešte existuje večný život, že duša je nesmrteľná. Bola to demonštrácia stavu našej spoločnosti, ktorá je úplne materialistická a žije v novom náboženstve.  

Vo Francúzsku sme svedkami silného nárastu násilia. Dochádza k fragmentácii spoločnosti. Už neexistuje spoločný osud, navyše ľudia už nechodia voliť. Nie je to v konečnom dôsledku znak úpadku Cirkvi ako spoločenského moderátora a nemá Cirkev taktiež poslanie toto všetko obnoviť? 

Myslím si, že Cirkev má (ako svoje) hlavné poslanie kázať božské pravdy: zjavenie, spásu duše, večnú spásu. Toto je prvé poslanie Cirkvi. Toto správanie môžeme pozorovať aj pred politickými voľbami: ľudia už nemajú záujem o spoločné dobro, o spoločnosť. Je to prejav – demonštrácia sebectva, ktoré je dôsledkom materializmu. Musíme znovu nastoliť záujem o spoločné dobro pre všetkých a tiež duchovnú víziu človeka, ľudského života, ktorý nie je len materiálny – a úlohou Cirkvi je hlásať, že existuje ešte iný život. Nielen matéria, telesný život, zdravie. Existuje iný život, život duše, život s Bohom, nadprirodzený život, večný život. A to je úlohou Cirkvi. Myslím si, že v súčasnosti duchovenstvo, hierarchia neplní svoju povinnosť veľmi jasne hlásať túto víziu nesmrteľného života, nadprirodzeného života, večného života. 

Konzervatívnym katolíkom sa často vyčíta, že vždy hovoria: „za starých čias bolo lepšie“, ako hovorí latinský aforizmus. Dokonca aj pápež František nedávno varoval kresťanov pred kazateľmi, ktorí v reakcii na súčasné krízy vyzývajú k návratu k minulým tradíciám. Ale predsa len, nebolo za starých čias lepšie? 

Myslím si, že spoločnosť pohŕda minulosťou, múdrosťou, skúsenosťami minulosti, skúsenosťami našich predkov, ktoré sme všetci dostali hneď na začiatku: naším životom a našou kultúrou. A tak je našou úlohou odovzdať všetko, čo sme dostali, čo je dobré a cenné. V tom spočíva podstata krízy: skutočnosť, že duch tejto sekularizovanej, sekulárnej spoločnosti opovrhuje základnými hodnotami kresťanskej kultúry, a práve kvôli tomuto opovrhovaniu tradíciou, minulosťou, musíme v značnej miere čeliť súčasnej kríze, ktorá je duchovná a tiež kultúrna. Preto si myslím, že táto akcia, ktorú ste spomenuli, nefunguje, naopak.

Videli ste to vo svojej rodine: každá rodina odovzdáva deťom skúsenosť so všetkými dobrými vecami, ktoré táto rodina, matka, otec, musia odovzdať. Ale hlavnou, fundamentálnou a nenahraditeľnou hodnotou, ktorú by mala každá rodina odovzdať, je viera, katolícka viera, ktorú sme dostali. Každá generácia ju nemôže nanovo vymýšľať, ale musí ju odovzdať. Je to ten najvzácnejší poklad. A iba na základe tejto katolíckej viery môžeme znovu nastoliť a zrekonštruovať spoločenský život hodný človeka s dôstojnou kultúrou, ktorá nám prináša skutočné šťastie taktiež tu, na zemi –, kde je ono obmedzené a krehké –, ale vždy nás vedie k večnému a trvalému šťastiu. 

PDF (formát pre tlač)