Ars testimonii. Marginálie konvertitky z pravoslávia (Druhá časť) - Christianitas

Ars testimonii. Marginálie konvertitky z pravoslávia (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
26. júla 2022
  Cirkev Spoločnosť


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: pxhere.com

predchádzajúca časť:
Ars testimonii. Marginálie konvertitky z pravoslávia (Prvá časť)

***

Som homo verbi, človek slova, a na moju cestu za Kristom vždy svietili a svietia jazykové lampy. Dôležitým medzníkom v mojom duchovnom i pracovnom živote bolo stretnutie s internetovou revue Christianitas. Po slovenskej oáze kresťanského konzervativizmu som pátrala s trpezlivosťou policajného psa. Oplatilo sa. Vysoká úroveň portálu ma príjemne prekvapila. Stala som sa jeho nadšenou čitateľkou a myšlienky prof. Plinia Corrêu de Oliveiru a ďalších katolíckych apologétov obohatili vnútornú symfóniu môjho pravoslávia o nové akordy. Veľmi si cením, že redakcia dala šancu môjmu literárnemu peru, hoci som žila mimo pápežskej jurisdikcie. Považujem to za prejav veľkej kresťanskej a ekumenickej rozvahy a múdrosti. Sapientia Dei najradšej sedáva na tróne lásky.

Každé slovo je roklina v skalách významov. Sme katolíci, ale vieme, čo toto slovo skutočne znamená? Grécke spojenie κατά όλων tvorí prepozícia κατά, ku ktorej pristupuje όλων (v starogréčtine ὅλος, akuzatív ὅλον – celok, úplnosť, všetci). Preklad takto formulovaného výrazu znie „podľa všetkých“. Dôležitejšie je, že κατά má silu umocniť čosi úplné, totálne, absolútne a konečné. Táto predložka prináša dokonalosť na pleciach písmen ako svätý Krištof, ktorý niesol samého Krista.

Je veľmi zaujímavé, že pátrači po indoeurópskom pôvode slov kladú grécke ὅλος do priamej súvislosti so známym latinským adjektívom salvus. Spása je všeobjímajúca. Príťažlivosť katolicity nie je iba v tom, že patrí všetkým, ale najmä v tom, že rovnomerne vyviera zo všetkých cirkevných otcov, podľa vzoru všetkých, κατά όλων. Je to prameň, z ktorého pijú všetci bez rozdielu, hoci si naberajú vodu do rôznych jazykových a etnických pohárov.

Tektonická platňa môjho života sa opäť zachvela pred necelými štyrmi rokmi. Prisťahovala som sa do Prešovského kraja, kde sa krása ako chlebík krája… Východné Slovensko som si obľúbila už z kníh, televízie a príležitostných výletov. Tento región mi jednoducho padol do oka. Predtým som žila v oblastiach, kde neboli pravoslávne chrámy s liturgiou v „mojom jazyku“ (študovala som v Bratislave a najbližšia rumunská pravoslávna farnosť bola vo Viedni). Keďže moje monastické tendencie a túžba po pravidelnom prijímaní Presvätej Eucharistie naberali na intenzite, verila som, že v „mekke“ východoslovenského pravoslávia spoznám kultivovaných a vzdelaných orthodoxných kňazov ochotných načúvať môjmu hlasu a pastoračným potrebám. Netušila som, že kráčam na ideové popravisko.

Práve v deň, keď som sa plná nadšenia sťahovala na severovýchod Slovenska, mi jeden z miestnych pravoslávnych služobníkov oltára vmietol do tváre: „Kto chce stratiť vieru, nech ide do Ríma!“ Nechýbalo veľa a takmer som spadla z nôh. Ja, duchovná dcéra latinského Balkánu, mám prísť o vieru v Meste miest? Bola som v Ríme a moja východná duša plesala i napriek tomu, že na strome katolíckej jednoty parazituje imelo modernizmu…

Špirála nenávisti sa pomaly roztáčala. Náruč východoslovenského pravoslávia bola nebezpečne mrazivá. Nezjednotení rusínski kňazi ma neprijali a kvôli môjmu vzťahu k latinskému jazyku mi uvili tŕňovú korunu.

Svätý vladyka Gojdič, syn rusínskej zeme a gréckokatolícky hieromučeník, v liste z januára 1939 (teda v predvečer výbuchu ideologického Vezuvu vojny) svedčí: „Každý človek (…) má rovnaké právo na život a na všetko, čo je mu milé, či už je to rodná reč, vzácne zvyky alebo starobylé milé tradície. (…) Milovať svoje, to neznamená nenávidieť cudzie, to nedáva nikomu právo robiť inému krivdu, škodu, roztrpčovať, ujarmiť svojho blížneho.“

Mnohí pravoslávni nositelia epitrachilu zamilovaní do panslavizmu ma nútili oslavovať Pána Boha v pre mňa nezrozumiteľnom a cudzom cirkevnoslovanskom jazyku – a rusifikovať sa. Márne boli moje argumenty, že pravoslávna liturgia sa v zahraničí slúži aj v latinčine a na mystickej lúke Cirkvi kvitne pestrá jazyková flóra. Na východoslovenských nivách smú podľa názoru viacerých miestnych kňazov rásť iba rusínske kvety… Istý duchovný „otec“ mi povedal, že božská liturgia je platná iba v cirkevnoslovančine (nepresne nazývanej staroslovienčina), iný jazyk (ani klasický!) neprichádza do úvahy. Čo by na to povedali Gréci s ich biblickým koiné? Obávam sa, že na mnohých pravoslávnych nacionalistov východného Slovenska by svätí solúnski bratia vytiahli bič!

Domnievam sa, že uvedená „latinofóbia“ je výsledkom nesprávnej formácie miestnych pravoslávnych bohoslovcov, v ktorej Latinitas ecclesiastica bohužiaľ absentuje. Na medzinárodných pravoslávnych bohosloveckých inštitútoch a fakultách (vrátane Ruska) sa latinský jazyk aktívne pestuje, ale nad riekou Laborec dostal stopku. Opakovane som chcela priložiť ruku k dielu, aby Fénix povstal z popola, ale narazila som na zatvorené dvere. Pravoslávni seminaristi ponúkané prednášky z latinského jazyka vraj nepotrebujú. Z toho vyplýva, že si nebudú môcť prečítať napríklad latinsky písaný katechizmus slávneho kyjevského metropolitu Petra Mohylu, či vyše tisícstranový latinský traktát o vychádzaní Svätého Ducha z pera eminentného pravoslávneho teológa 18. storočia a bývalého protestanta Adama Zernikava. Niet preto divu, že mnohí chirotonizovaní pravoslávni teológovia z „malého Lipska nad Torysou“ vidia v latinčine neželanú fosíliu pohanskej rímskej mágie, ktorá vyháňa z chrámov Svätého Ducha… Desí ma táto nevedomosť!

Zdroj: pixnio.com

À propos, Filioque. Koľko pravoslávnych bŕk sa zlomilo vo vojne proti tomuto dodatku! Moja bývalá cirkev učí, že do vyznania viery sa nesmie nič pridávať ani z neho uberať. Jedine všeobecný snem má moc „pilovať“ do dokonalosti symbolum fidei. Medice, cura te ipsum! Lekár, vylieč sám seba! povzdychnem si spolu so Solovjovom. Otvorme si ktorýkoľvek latinský misál a čítajme: Credo in unum (…) Deum de Deo, Lumen de Lumine, Deum verum de Deo vero.“ (Verím v jedného… Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého.) V byzantských liturgikonoch oproti tomu stojí: „Lumen de Lumine, Deum verum de Deo vero.“ Kam sa prepadla syntagma Deum de Deo (Boha z Boha) zo začiatku vety? K excízii uvedeného spojenia na pravoslávnom Východe došlo pravdepodobne z úsporných dôvodov, pretože nasledujúce slová Deum verum de Deo vero (Pravého Boha z Boha pravého) majú rovnaký dogmatický účinok. Byzantskí teológovia konštatujú, že vynechanie spojenia Deum de Deo z nicejsko-carihradského vyznania viery odobril druhý ekumenický koncil z roku 381. Ak je to pravda, prečo tieto slová zostali v latinských misáloch? Horlila som za pravoslávie s fakľou zelóta, teraz však musím uznať, že svätopeterský Rím zachoval v Kréde vetu, ktorú sme my Byzantínci vyškrtli, aby sa nám neopakovala. Ako teda my Orientálci dodržiavame vlastnú zásadu nevymazať z Kréda ani čiarku?

Keď sa felón gréckej cirkvi zašpinil od kalvínskych pretenzií konštantínopolského patriarchu Cyrila Lukarisa, kam si ho pravoslávie išlo vyprať? Storočia po schizme načrel orthodoxný Východ do scholastických vôd. Otcovia Jeruzalemského snemu si v roku 1672 požičali latinský termín transsubstantiatio (v gréckych prameňoch μετουσίωσις) a pomocou neho bránili patristické učenie o reálnej prítomnosti Krista v eucharistických Daroch zoči-voči patriarchovmu kalvínskemu úletu. Bol to opäť katolicizmus, ktorý podoprel zranený Východ berlou scholastiky a zachránil ho pred protestantským bludom. Dajme si už konečne dolu ružové okuliare schizmy!

Do piesku anatém boria teraz hlavy niektoré pravoslávne pštrosy. Obviňujú ma, že návratom pod krídla rímskej cirkvi som zradila pravoslávne hniezdo, v ktorom sa malé orlíča môjho ducha učilo lietať. Som naozaj traditor? Cítim sa ako pravoslávna kresťanka zjednotená so Svätým Otcom a milujem všetko krásne, velebné, mocné a vznešené, čo Ter Sancta Trinitas darovala dvetisícročnej východnej kresťanskej orthodoxii. Nie, nevymenila som naše byzantské obrady za akýsi moľami prežratý heretický plášť!

Moje pravoslávie sa dotklo Petrovej apoštolskej a rímskej skaly a vytryskol z neho gejzír východnej latinskej kultúry (neznalosť tejto kultúry neznamená, že neexistuje). Deo gratias, môžem slobodne pestovať byzantský rítus v latinskom jazyku, a pokiaľ do mňa niekto kvôli tomu hodí kameň, povzbudím ho, nech hodí ďalší. Nerobím si ilúzie, že ma každý katolík priateľsky potľapká po pleci. Nepochopenie a krivdy boli a sú tvrdou školou. Školou s diplomom z odpustenia. Mám rôzne diplomy, ale ten najdôležitejší z nich – diplom z kresťanskej pokory a lásky k blížnemu – sa udeľuje až na smrteľnej posteli.

Pravda je taká, že bez eucharistického života a supernaturálneho puta cirkevnej jednoty budú každej umeleckej či odbornej práci chýbať Božie karáty. Veda a kultúra bez živého Krista deviujú na prázdne intelektuálne otium.

Vedel to aj metropolita Meletius Smotrický, ďalší Šavol obrátený na Pavla. Nerozhodný vladyka počas svojho života niekoľkokrát konvertoval z pravoslávia na katolicizmus a späť. Po smrti ho Boh podivuhodne utvrdil v katolíckej viere. Ruka mŕtveho hierarchu niekoľko hodín po smrti vďačne uchopila pápežskú listinu, ale dekrét konštantínopolského patriarchu si vziať odmietla. Nešlo o náhodu, zázrak sa opakoval pred očami mnohých svedkov.

Z čoho majú v nebi koberce? Nepochybne – z ľudských jazykov. Rozdiel medzi nebom a peklom spočíva v tom, či sa tieto jazyky modlili alebo či kliali. Boh nestvoril jazyky preto, aby sa správali ako lopúchy. Jazyky v našich ústach majú byť živé ripidy, ktoré budú in sempiterna saecula ovievať Baránka na nebeskom tróne. Lebo, kde je Cirkev, tam je spása. Ubi Ecclesia, ibi salus.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!