Apoštolská konštitúcia Svätého Otca Jána XXIII. Veterum Sapientia (Štvrtá časť)

pápež Ján XXIII.
19. marca 2022   Cirkev   Encykliky

Apoštolská konštitúcia Svätého Otca Jána XXIII. Veterum Sapientia
(Štvrtá časť)

10. Z javov, ktoré sme už podrobili myšlienkovej analýze,¹ jasne vyplýva, prečo rímski veľkňazi tak často zahŕňali toľkou chválou nielen dôležitosť a znamenitosť² samotného latinského jazyka, ale tiež predpisovali posvätným služobníkom a obojakému kléru jeho štúdium a používanie, odsudzujúc nebezpečenstvá vyplývajúce z jeho zanedbania.

Aj my inšpirovaní tými istými vážnymi pohnútkami,³ ako naši predchodcovia a provinciálne synody,⁴ s pevnou vôľou dbáme,⁵ aby sa štúdium a pestovanie tohto jazyka obnoveného vo svojej dôstojnosti podporovalo stále viac a viac. Keďže v našich časoch používanie rímskej reči začína byť na mnohých miestach spornou otázkou, ba čo viac, mnohí sa už pýtajú na názor Svätej stolice v tejto veci, nadobudli sme preto presvedčenie, že prostredníctvom vhodných noriem ustanovených v tomto významnom dokumente⁶ treba mať dôsledne na pamäti,⁷ aby sa zachoval starobylý a nikdy neprerušený zvyk používať latinský jazyk, a pokiaľ niekde takmer upadol do zabudnutia, má sa v úplnosti obnoviť.

Napokon vyhlasujeme, že naše zmýšľanie o tejto veci je, ako sa nám javí, zreteľne vyjadrené slovami adresovanými znamenitým latinským učencom: Žiaľ, existujú mnohí, ktorí sú až nezdravo opantaní⁸ podivuhodným pokrokom vied a umení, že latinské štúdiá a ďalšie príbuzné disciplíny vo svojej pýche zavrhujú alebo obmedzujú… My však usudzujeme, že práve kvôli tejto naliehavej potrebe sa žiada nasledovať opačnú cestu, nech sa v duši priamo zakorení to, čo najväčšmi zodpovedá prirodzenosti a dôstojnosti človeka.⁹ S horlivosťou o to väčšou má byť nadobudnuté všetko to, čo ducha zušľachťuje a zdobí, aby sa úbohí smrteľníci nestali podobní umelo skonštruovaným strojom¹⁰ – chladným, tvrdým a bez lásky.¹¹

11. Po preskúmaní a zvážení uvedených javov, s jasným vedomím nášho úradu a autority, ustanovujeme a nariaďujeme¹² nasledovné:

§ 1. Biskupi¹³ a najvyšší predstavitelia náboženských rádov nech vo svojich seminároch a školách, v ktorých sa mladí ľudia pripravujú na kňazstvo, dbajú na to, aby boli v tejto veci všetci horlivo poslušní vôli Apoštolskej stolice, a aby dôsledne dodržiavali naše predpisy.

§ 2. S otcovskou starostlivosťou nech dohliadajú¹⁴ na to, aby nikto z im podriadených, ktorí túžia po novotách, nepísal proti používaniu latinského jazyka ako pri prednášaní vyšších posvätných náuk, tak aj pri konaní posvätných obradov a aby pod vplyvom predsudkov¹⁵ nezmenšovali v tejto veci vôľu Apoštolskej stolice, ani sa ju nepokúšali nesprávne interpretovať.

(Pokračovanie)

1 Ablatívne spojenie ex reputatis rebus slovenskému čitateľovi najskôr pripomenie známy pojem reputácia. V slovenčine sa používa vo význame povesť, dobré alebo zlé meno, renomé (zničiť niekomu reputáciu). Latinské sloveso reputare však na stôl jazykových významov vykladá iné karty. Reputare tvorí prefix opakovania re- a sloveso putare, preto má príchuť myšlienkovej reflexie (nezabúdajme na gerundium reputando invenias, nájdeš uvažovaním, premýšľaním). V práci s ablatívom quibus ex reputatis rebus je vhodné pristúpiť k opisnejšiemu a voľnejšiemu prekladu (z javov, vecí, fenoménov, ktoré sme zvážili, ktoré už boli predmetom kognitívnej analýzy, z javov opätovne preskúmaných v predchádzajúcich úvahách). Veta pokračuje pasívnou konštrukciou sane intellegitur (zreteľne, jasne sa rozumie). Stavebnými kameňmi intellegere sú inter (medzi) a legere (čítať, zbierať písmená ako rosu či zrnká piesku). Umenie (po)rozumieť predpokladá schopnosť čítať medzi riadkami, oprašovať slová štetcom archeológa ako nálezy, ktoré rozprávajú svojím vnútrom, ex intimo.

2 Spojenie momentum praestantiamque opäť ponúka širokú škálu interpretácií. Momentum má základ v pohybe (motus, movimentum, z rovnakého latinského zdroja odvodzuje svoj pôvod anglické movement), osobitne v pohybe hviezd (astra momenta). Religiózny dôraz antických polyteistov na dráhy nebeských telies dal neutru momentum ďalší význam dôležitého vplyvu, rozhodujúcej sily a kľúčového okamihu (opozitum parva momenta, nepatrné príčiny). Význam najkratšej časomiery momentum dostalo až v stredoveku. Prečo si Svätý Otec vo vzťahu k výnimočnému postaveniu latinského jazyka na ceste dejinami Cirkvi vyberá práve toto slovo? Momentum podčiarkuje relevanciu a význačnosť (res magni momenti, vec podstatného, dôležitého významu). Už spomínaná etymologická väzba s pohybom (movimentum) dodáva celému spojeniu korenie múdrosti: latinčina je dynamickým jazykom nie v zmysle externej zmeny, voči ktorej je imúnna, ale v zmysle vnútorného životodarného pohybu, prameňom ktorého je supernaturálna sila. Pohania ju nesprávne hľadali vo hviezdach, kresťan však nepochybuje o stvoriteľskej potencii Trojjediného Boha. Týmto spôsobom nás pohyb v slove momentum privedie až k Aristotelovmu Prvému Hýbateľovi.

3 Originál obsahuje superlatív (causis) gravissimis, teda najvážnejšími, najprísnejšími príčinami (pohnútkami). Zvolené sloveso inšpirovaní opäť celkom nevystihuje ducha pôvodiny (adducti, privedení, primätí, duševne pohnutí). Požehnaná myšlienka je duchovným sprievodcom ad coelestia, k nebeským príbytkom, kým klamná idea zostáva psou vôdzkou, ktorú drží v rukách nepriateľ ľudského rodu.

4 Cfr Collectio Lacensis, praesertim: vol. III, 1918s. (Conc. Prov. Westmonasteriense, a. 1859); vol. IV, 29 (Conc. Prov. Parisiense, a. 1849); vol. IV, 149, 153 (Conc. Prov. Rhemense, a. 1849); vol. IV, 359, 361 (Conc. Prov. Avenionense, a. 1849); vol. IV, 394, 396 (Conc. Prov. Burdigalense, a. 1850); vol. V, 61 (Conc. Strigoniense, a. 1858); vol. V, 664 (Conc. Prov. Colocense, a. 1863) ; vol. VI, 619 (Synod. Vicariatus Suchnensis, a. 1803).

5 Deponentné sloveso enitor, ktoré sa nám prihovára z latinských riadkov, je verbálnym rebríkom. Je to viac, než len efektná komparácia. Okrem významov usilovať sa, snažiť sa a s námahou o niečo dbať je „srdcom“ tohto slovesa aj význam driapať sa nahor, ako tranzitívne verbum (sloveso) dokonca priviesť na svet dieťa (enixa partus, v liturgickej poézii enixa puerpera). Sme toho názoru, že pápež si v kontexte naliehavej ochrany latinského jazykového povedomia v Cirkvi toto sloveso nevyberá náhodne. Je si vedomý, že proces rekultivácie liturgickej Latinitas si bude vyžadovať námahu (enixe, horlivo, snaživo) podobnú driapaniu (eniti) na strmú skalu. V dobe, keď si človek môže slobodne sadnúť do lietadla a dívať sa na svet z vtáčej perspektívy, nám driapanie na ťažko schodný kopec po vlastných nohách pripadá zbytočné. Boh od nás vyžaduje námahu nie preto, aby nás unavil. Námaha (vrátane tej, ktorá je spojená s odkrývaním gramatických „záhad“ latinského jazyka) nás vždy premení – to ju však musíme prestať vnímať ako bremeno.

6 Gravi (hoc) documento značí v (tomto) vážnom (v súčasnom slovenskom jazyku by sme povedali oficiálnom a úradnom) dokumente (zopakujme si, že datív a ablatív majú v tomto prípade identickú formu). Z povahy textu je evidentné, že autor adresuje tieto slová celej Cirkvi, nielen kresťanom latinského obradu, a odpovedá na diskusiu o efektivite latinčiny, ktorú si vyžiadal pulz rýchlo sa meniacej doby. Prečo je potrebné objímať latinčinu ako čisté dieťa zahalené v plienkach? Niektoré výčitky východných kresťanov voči teológii pápežského stolca majú koreň najmä v neznalosti latinskej teologickej bázy. Posilnenie znalosti latinskej reči v prostredí orientálnych (s pápežom nezjednotených) Cirkví by tak mohlo preklenúť (súčasnými generáciami nezavinenú) jazykovú priepasť a prispieť k hľadaniu efektívnych nástrojov budovania jednoty, ako aj k úprimnému návratu k orthodoxii. Starorímsky jazyk zdieľa rovnakú sémanticko-mystickú hĺbku s gréčtinou, má však odlišný súbor výrazových prostriedkov, ktoré sú verbálnou „maltou“ teológie.

7 Latinský text obsahuje cavere, čiže mať sa na pozore, byť ostražitý (na myseľ nám prichádza známe cave canem, daj pozor na psa, pozor pes). Príslušný odsek môžeme z tej príčiny vnímať ako istú formu varovania.

8 Latinčina mieri formulou abnormiter capti (abnormálne, nenormálne, neprirodzene uchvátení, zajatí, zmocnení vedecko-technickými novinkami) na hlbinu. Lingua Latina však používa príslušné sloveso aj vtedy, keď potrebuje vyjadriť stav telesného zmrzačenia (capti auribus et oculis, sluchovo a zrakovo postihnutí). Použité sloveso neopisuje iba nezdravé uchvátenie mysle (mentis captivitas), no popri iných významových odtieňoch definuje isté somatické ochromenie, telesný defekt. Vieme, že prudký rozvoj technológií priniesol so sebou aj mnohé negatíva. Jedným z nich je prehnane kritické a jednostranné hodnotenie predchádzajúcich generácií (vrátane zlatého veku antiky) ako „zaostalých“ či „technicky nezrelých“ ľudí. To je rafinovanou formou pýchy a zároveň psychologickou „plesňou“.

9 Krása pôvodnej formulácie dignitate hominis dignum sit zdôrazňuje dôstojnosť človeka ako estetické, nielen právne východisko.

10 K prometeovskej transformácii ľudskej bytosti na stroj (sem zaraďujeme aj transhumanistické tendencie minimalizovať hranicu medzi človekom a strojom, či futuristické vízie o splynutí človeka a stroja) nedochádza výlučne obávanými technickými či fyzikálno-chemickými prostriedkami a procesmi. Táto skutočnosť často zostáva bez povšimnutia. Prvým krokom k „robotizácii“ ľudského ducha, ktorý sa v aberatívnom procese sebadeštrukcie stáva, ako upozorňuje latinský text, podstatne podobný stroju, je odstránenie prístupu ku klasickej múdrosti. Prípadné chemické, fyzikálne, mediálne či iné externé prostriedky stupidizácie (ohlupovania) človeka sú až druhým dejstvom, tým prvým je smrteľná rana uštedrená vznešenej a vo svojej podstate liečivej klasickej a humanistickej kresťanskej kultúre. Ukrižovanie latinčiny je toho dôkazom. Klasické jazyky sú „fitnescentrom pre myseľ“ a robia ju citlivou voči rôznym (inak ťažko definovateľným) lingvosociálnym nuansám. Autor apoštolského listu nepochybuje o tom, že stroj za istých podmienok môže dosiahnuť mimoriadnu úroveň presahujúcu známy potenciál ľudského mozgu, napríklad v rýchlosti matematických operácií. Rozdiel medzi človekom a strojom, ktorý nikto a nič nedokáže preklenúť, však spočíva v tom, že stroj sa nedokáže naučiť milovať. Láska nie je algoritmus. Láska, amor et caritas, je donum Dei (Boží dar). Človek je povolaný lásku znásobiť, rozdávať a zdieľať, ale nie je schopný lásku sine divino adiutorio (bez prispenia božskej pomoci) stvoriť, a už vôbec nie ex nihilo (z ničoho) ako Boh.

11 Ad Conventum internat. „Ciceronianis Studiis provehendis“, 7 Sept. 1959; in Discorsi Messaggi Colloqui del Santo Padre Giovanni XXIII, I, pp. 234–235; cfr etiam Alloc. ad cives dioecesis Placentinae Romam peregrinantes habita, 15 Apr. 1959: L’Osservatore Romano, 16 apr. 1959; Epist. Pater misericordiarum, 22 Aug. 1961: A.A.S. 53 (1961), 677; Alloc. in sollemni auspicatione Collegii Insularum Philippinarum de Urbe habita, 7 Oct. 1961: L’Osservatore Romano, 9–10 Oct. 1961 Epist. Iucunda laudatio, 8 Dec. 1961: A.A.S. 53 (1961), 812. Autor sa odvoláva na niekoľko dobových dokumentov, na prvom mieste je to reč určená Kolégiu pre rozvoj a pozdvihnutie cicerónskych štúdií (Collegium Ciceronianis studiis provehendis). Latinská predloha má takúto podobu: quas fabricantur, machinae, algidi, duri, et amoris expertes exsistant. To značí, že úbohí smrteľníci (miseri mortales) sa môžu stať podobní (bezduchým) strojom, ktoré sami konštruujú (ktoré sú nimi konštruované, fabricantur), chladní (studení), tvrdí a bez lásky (jestvujúci s nedostatkom lásky).

12 Táto formula uvádza druhú časť apoštolskej konštitúcie Veterum Sapientia, ktorá je primárne určená kresťanom s latinským rituálnym, spirituálnym a jazykovým dedičstvom na rozdiel od všeobecnej prvej časti, ktorá obohacuje Cirkev všetkých obradov.

13 V oceáne latinského vokabulára Svätý Otec loví noblesný plurál sacrorum antistites (predstavení posvätných vecí). Antistes je z etymologického pohľadu veľkňaz stojaci (stare) vpredu, oproti božstvu. Cirkevná slovančina používa analogicky skonštruovaný termín predstojateľ. Biskup stojí „na čele“ Kristovho ľudu a zároveň „pred čelom“ Božím.

14 Sloveso caveant (konjunktív prézenta aktíva od cavere) etiam (znova) zdôrazňuje, že predstavení sa majú mať na pozore a ich povinnosťou je otcovsky bdieť, aby nik nebol uštipnutý hadom pochybností.

15 Na tomto mieste je použitý ablatív praeiudicata opinione (predpojatou mienkou, s mysľou naplnenou predsudkami). Pápež učí, že za prípadnou averziou voči latinským duchovným tradíciám treba primárne hľadať predsudky, nie etnickú alebo snáď vrodenú dispozíciu. Úlohou tohto dokumentu pritom nie je určiť, do akej miery, a či vôbec, sa má kresťanský nositeľ nelatinských tradícií (obradových, národných, literárnych, hudobných et cetera), napríklad Armén, Kopt alebo Slovan byzantského rítu, živiť plodmi z latinského poľa. Každý má glorifikovať Pána tak, ako to učí jeho vlastná rituálno-kultúrna tradícia. „Nelatiník“ je však pozvaný (a z pohľadu rímskeho pápeža aj povinný!) preukázať latinskému jazyku a duchovnej esencii s ním spojenej patričnú úctu a uznať v ňom mimoriadny Boží nástroj, ktorý latinských bratov a sestry vedie k poznaniu a milovaniu Krista, a tým aj k spáse.

PDF (formát pre tlač)