Albigénska sekta – zlá hmota a falošná askéza
František X. Kryštůfek
1. mája 2020
História
Pôvod albigéncov – katarov vo Francúzsku
Bogomilské učenie sa dostalo z Bulharska do ostatných európskych štátov kupeckými cestami; pretože v 10. a 11. storočí boli Bulhari najznamenitejšími obchodníkmi medzi európskymi národmi. Ich bogomilstvo sa rozšírilo menovite v Bosne, severnom Taliansku a južnom Francúzsku. Jeho vyznávači sa volali na rozličných miestach rôzne: v severnom Francúzsku a Anglicku ich volali „Publikáni“ alebo „Textores“ (tkáči), pretože sa často živili tkáčstvom, v Nemecku „Runkariovia“ alebo „Runkleri“, vo Flámsku „Pifilli“, v Taliansku „Pataríni“. Od 13. storočia sa vo Francúzsku zvyčajne nazývali „Bulharmi“, vzhľadom na ich pôvod. Sami seba nazývali „Kathari“ (čistí) a z tohto názvu je odvodené talianske Gazari, nemecké Ketzer a slovenské Kacír. Pretože mesto Albi v južnom Francúzsku bolo nejaký čas ich hlavným sídlom, volali sa tiež albigénci.
Albigénske učenie
Ako starí gnostikovia netvorili jednotnú sektu s jednotným učením, tak aj ich stredovekí nástupcovia majú na rôznych miestach rôzne učenie. Jadrom ich učenie bolo nasledovné: Boh je nadovšetko dokonalý a preto nemohol stvoriť tento nedokonalý svet, ktorý pochádza od zlého princípu „kniežaťa tohto sveta“, ako je nazývaný v Písme. Tento prísny dualistický princíp chceli neskoršie katarské školy zmierniť tým, že zlý princíp, inak tiež nazývaný Lucifer alebo Lucibel, bol pôvodne dobrý a až neskôr odpadol od Boha. Dobrý Boh stvoril neviditeľný svet duchov a zlý zase tento hmotný svet. Dobrý Boh zaľudnil svoj svet tiež nebeskými ľuďmi, ktorí mali nehmotné telá, boli bez pohlaví a každý z nich mal jedného nebeského ducha ako strážcu. Zlý boh stvoril telo a to je Jehova zo Starého Zákona, ktorý je zlým textom, pretože pochádza od Neho a kto ho uznáva je už od apoštola Pavla (Gal. 3, 10) prekliaty.
Niektorí katari zavrhli celý Starý Zákon, iní prijímali len knihy historické a prorocké.
Spojenie zlého tela s dobrou dušou vykladali katari takto: zlý boh sa vkradol v podobe anjela svetla do Neba, prilákal k sebe nebeských ľudí a sľubovaním veľkých radostí ich zviedol a oni s ním odišli; ich strážni anjeli ich opustili a vrátia sa k nim až po tom, ako sa dokončí ich pokánie. Keď vpadol do ríše svetla zlý boh druhýkrát, tak bol od archanjela Michala porazený a zvrhnutý z Neba. Vtedy museli zvedené ľudské duše odložiť nebeské telá a obliecť si pozemské. Okrem toho strčil zlý boh niektorých zlých duchov, ktorých predtým stvoril, do tiel a to sú teraz úhlavní nepriatelia dobrého Boha a katarov.
Albigénci a viera v Ježiša Krista
Avšak nebeské duše nemôžu pre svoj hriech, že uverili zlému zvodcovi, zostať naveky v treste kvôli svojej božskej prirodzenosti a musia byť všetky vykúpené. Keď dobrý Boh tieto duše ponechal za trest tisíce rokov v Luciferovej moci, zmiloval sa nad nimi a poslal svojho Syna Ježiša Krista na svet vykúpiť ich. Aby tomu zabránil, tak ho predchádzal Ján Krstiteľ, služobník zlého boha. Ježiš Kristus stojí vyššie ako všetci anjeli, ale predsa len je tvorom Božím. Zostúpil v nebeskom tele na zem, vstúpil uchom do Panny Márie a narodil sa zdanlivo uchom z nej. Samotná Panna Mária bola anjelom bez pohlavia, majúca nebeské telo a ženou sa len zdala byť; podľa iných katarov bola síce človekom, ale splodená bez spolupôsobenia muža.
Kristovo nebeské telo necítilo žiadne bolesti, zomrelo len zdanlivo a učeníci sa ho mohli ako tela dotýkať len výnimočne. Kristus prišiel na Zem, aby odvrátil duše od úcty k Jehovovi a poučil ich o prostriedkoch, ktorými by sa z Jeho moci oslobodili a zbavili sa hmoty. Padol ako obeť len do tej miery, do akej ho židia za odpor voči ich Bohu zabili. Niektorí katari vyhlásili pre svoj doketizmus historického krista za stvorenie zlého Boha, pravý Kristus je vraj len ideálnym, ktorý hovoril len skrze svojich učeníkov, menovito Pavla a len v nich sa zjavil. Duch Svätý je tvor podriadený Kristovi, ktorý ako hlavný duch (spiritus principalis) stojí v čele nebeských duchov, strážnych anjelov duší, ktorí sa nazývajú aj spiritus sancti (svätí duchovia).
Ich morálka
Z tejto vierouky vyplýva táto mravouka: odmietať zlú hmotu a následkom toho pestovať prísnu, krivú, fyzickú askézu. Tak ako prvotný hriech spočíval v tom, že nebeské duše nasledovali zvodcu na hmotnú Zem, tak osobný hriech spočíva v odovzdaní sa hmote. Každé spojenie s ňou je hriešne: majetok, styk so svetskými ľuďmi, zabíjanie zvierat – okrem hadov, konzumácia mäsa, vajec, mlieka atď. a aj manželský styk, ktorým sa vraj duše znovu uväzňujú. Ich morálka bola teda dlhým zoznamom zákazov, samých „nedotýkaj sa hmoty!“ K tejto zdržanlivosti boli však zaviazaní len tí, ktorí stojac na vyššom stupni dostali posväcujúci úkon, ktorí sa nazýval konsolamentum. Kto dostal konsolamentum, ten je dokonalý (perfectus), priateľ Boží, dobrý kresťan a dobrý človek katexochen a utešiteľ ešte nedokonalých.
Nebolo ich nikdy veľa. Za to bolo veľa veriacich, ktorí žili vo svete a v manželstve, mali majetok a viedli aj vojny, ale museli urobiť sľub, že pred smrťou príjmu konsolamentum. Mnohí prijali pre istotu niekoľkokrát konsolamentum, umorili sa hladom, aby viacej nezhrešili a „dobre dopadli“; menovite tak robili chorí a zajatí. Všeobecne sa pokladala samovražda za záslužnú a za znamenie svätosti a viery. Aj rodičia hádzali svoje deti a deti svojich rodičov do rieky, aby im zaopatrili dobrý koniec.
Cirkev proti albigéncom
Mnohé synody v 11. a 12. storočí a biskupi sa snažili urobiť koniec tomuto bludu. Pápež Alexander III. prísne zakročil proti týmto bludárom na III. lateránskom koncile a jeho legát kardinál Henrich, biskup albanský, viedol proti nim prvú krížovú výpravu na juh Francúzska. Mnohí sa podrobili, ale neskôr sa vrátili k bludu. Počas bojov cisára proti pápežovi si katari posilnili svoju pozíciu a organizačne sa upevnili. V južnom Francúzsku mal, podľa výroku pápeža Inocenta III., gnostik Manes viac učeníkov ako Kristus. Všetci grófi a baróni v regióne boli buď katarmi alebo s nimi aspoň sympatizovali. Aj najmocnejší pán v tých krajoch Rajmund VI., gróf z Toulouse a zároveň markíz horného Provensálska, bol ich priaznivcom a ešte horlivejšie stáli po ich boku vikomt Rajmund Roger de Beziers a grófi z Bearnu, Armagnacu, Commingesu a Foix.
Na zámkoch sa slávili bludárske bohoslužby, tam bolo útočisko pri prenasledovaní, tam boli školy a ústavy pre výchovu synov a dcér chudobnejších bratov, semináre pre výchovu dokonalých (perfecti). Mnoho vznešených rodín mali svojich členov medzi dokonalými. V severnom Taliansku mali svoje sídlo v Miláne ako vo svojej metropole. Mali obce skoro vo všetkých mestách a v Ríme dokonca vlastnú školu.
Pápež Inocent III. rozpoznal toto nebezpečenstvo hroziace Cirkvi v celej jeho hrôze a pracoval so všetkou silou a vytrvalosťou, aby ho odstránil. Na ich potlačenie poslal legáta do Lombardska v roku 1198 a snažil sa, aby boli zbavení občianskych práv. Rovnako nabádal biskupov na juhu Francúzska, aby heretikov vyhnali zo svojho územia aj pomocou svetskej moci a poslal im dvoch legátov Rainera a Quidona. Keď Rainer ochorel, poslal tam kardinála Jána Pavla od sv. Prisky (r. 1200). Ale títo legáti nič nedosiahli. Ku koncu roka 1200 tam poslal pápež ako misionárov a legátov dvoch cisterciánov, Raoula a Petra z Castranova, ktorí podľa rady biskupa Diega z Osmy a sv. Dominika, nachádzajúcich sa vtedy v tomto kraji, naboso a v chudobných rúchach hlásali ako apoštoli pravú vieru a dišputovali s bludármi.
Križiacka výprava proti albigéncom
Avšak sám Diego sa presvedčil, že ani touto cestou sa nedá zlomiť ich uvzatosť a vrátil sa v roku 1207 do Osmy, zatiaľ čo sv. Dominik pokračoval s cisterciánmi v začatom diele. Legát Peter z Castranova bol v januári 1208 zavraždený dvoma neznámymi vrahmi. Inocent III., viniaci z vraždy legáta grófa Rajmunda z Toulouse, dal proti nemu a jeho spojencom vyhlásiť krížovú výpravu a vymenoval svojich legátov, ktorí by riadili celú výpravu: Arnolda, opáta z Citeaux a biskupov z Concerausu a Rieze. Rajmund, vidiac búrku, ktorá sa sťahuje nad jeho hlavou, ponúkal pápežovi podrobenie sa, ak pošle namiesto nenávideného Arnolda z Citeux niekoho iného. Pápež jeho požiadavku splnil a poslal k nemu svojho notára Milona s janovským kanonikom Theodosiom. Rajmund sľúbil všetko, čo od neho žiadali legáti, bol slávne zbavený kliatby a jeho príklad nasledovali aj ostatní šľachtici.
Križiacka výprava sa vydala proti Rogerovi z Beziers a dobyla jeho hlavné pevnosti – Beziers a Carcasson a jeho samotného zajala. Pretože burgundský vojvoda a grófi z Nevers a zo Svätého Pavla nechceli prijať dobyté krajiny pod svoju správu, tak bol vplyvom legáta Arnolda ustanovený za lénneho pána gróf Šimon z Montfortu, ktorý sa nedávno vrátil z Palestíny.
Zánik albigéncov
Avšak ani križiackymi výpravami, ani prísnosťou inkvizítorov z dominikánskeho rádu (od r. 1233) neboli katari zničení. Znovu povstali, ustanovili si svojich biskupov a diakonov, konali bohoslužby a nachádzali útočisko na šľachtických hradoch, menovite na hrade Monsegur. … Gróf Rajmund začal v roku 1242 vojnu s francúzskym kráľom Ľudovítom IX., aby zase nadobudol to, čo stratil parížskym mierom v roku 1229. Ale musel sa vzdať a prosil o mier na základe mieru parížskeho. Tiež sa musel zaviazať, že bude bojovať proti heretikom. Potom sa oboril Rajmund proti hradu Monségur, kam sa ukryli mnohí katarskí biskupi a diakoni s množstvom dokonalých (perfecti).
Po statočnej obrane sa pevnosť v marci 1244 musela vzdať, 200 dokonalých bolo upálených, ostatní priatelia a obrancovia katarov boli podrobení pokániu. Z tejto rany sa už blud viac nespamätal a strácal svoj vplyv na juhofrancúzske obyvateľstvo, aj keď ešte takmer pol storočia pretrvával.
Prevzaté z knihy: Všeobecný církevní dějepis – Středověk, II. část, Praha 1889, redakčne krátené;
