asKto
je to „tyran“
V klasickom politickom myslení sa pojem tyrana
používa (zjednodušene povedané) na označenie samovládcu, ktorý sa spreneveril
svojmu monarchickému poslaniu, spravovať štát a viesť ho
k všeobecnému dobru. V protiklade k tomuto poslaniu utláča
obyvateľov štátu, presadzuje svoje subjektívne chúťky odporujúce všeobecnému
dobru a to formou násilia, či už brutálneho alebo aj menej krutého.
Poznávacím znamením jeho tyranstva nie je ale násilie, to je legitímne
v záujme obecnom v každej forme vlády, ale jeho zameranie na čisto
osobný prospech, proti obecnému blahu a používanie násilia práve pre
osobný prospech. (Je nutné samozrejme dodať, že v očiach antického človeka
ani pojem tyran nebol vždy vnímaný ako negatívny, či už v teórii alebo praxi.)
Tyranom teda nie je monarcha, ktorý potláča krvavú
rozkladnú revolúciu, rovnako krvavými prostriedkami, na zachovanie obecného
dobra, ale vládca, ktorý podobné prostriedky používa na ukojenie svojich
sebeckých chúťok a osobného prospechu, proti obecnému blahu. Podobne by
nemal byť nazývaný tyranom predstaviteľ sekulárneho totalitného režimu,
založeného na určitej ideológii. Ten nemusí jednať pre svoj osobný prospech
a samozrejme môže mať dojem, že pracuje pre obecné blaho, keďže je
neveriaci. Jeho odstránenie neprináša väčšinou žiaden efekt, pretože sekulárna
ideológia vďaku svojmu nevypovedanému metafyzickému pozadiu trvá ďalej, aj po
smrti vedúceho činiteľa.
Pre kresťana je v prípade totalitného
protikresťanského sekulárneho režimu (alebo akéhokoľvek protikresťanského
režimu) v podstate tyranom celý systém. A v ňom stráca zmysel klasické
členenie na monarchiu, aristokraciu a politeu, pretože je irelevantné či
bude kresťanov prenasledovať samovládca, či nejaká elita alebo volený
zástupcovia ľudu. Problém sa nachádza mimo politický systém.
Je evidentné, že všetky postoje scholastických
mysliteľov predpokladajú politickú situáciu v rámci kresťanského štátu. Panovník, ktorý by sa usiloval potláčať
kresťanstvo individuálne, v kresťanskom štáte, je automaticky vnímaný ako
tyran, ale nekresťanský či protikresťanský režim a štát (napr. islamský
alebo pohanský) je vnímaný ako neprijateľný vo všeobecnosti. V podstate
môžeme ich videnie štátu popísať ako dichotómiu: kresťanské štáty
verzus misijné územie (nekresťanské štáty, nevedomé alebo vedome zabraňujúce
ľuďom poznať Evanjelium).
Pravzor takého videnia skutočnosti nachádzame
u sv. Augustína a jeho koncepcie dvoch štátov – Božieho
a svetského. Chtiac či nechtiac sa nakoniec všetky pravoverné kresťanské
koncepcie politiky, pokiaľ samozrejme servilne neslúžia nejakej modernej
ideológii, musia odvolať práve k sv. Augustínovi. Predstava pluralitného,
multireligiózneho štátu by bola pre
scholastikov dokonale komická. Politické koncepcie sv. Tomáša či Jána zo
Salisbury sú realizovateľné a odohrávajú sa len v rámci kresťanského
štátu, ktorý participuje na Civitas Dei.
Zásadným problémom pre kresťana zostáva otázka či
tyran môže byť odstránený násilím čiže zabitím, či už na základe spolčenia
alebo individuálne. Niektorí kresťanskí myslitelia takú prax odmietali
(Tertulián, Lactantius) niektorí ju nevylučovali (sv. Augustín) ale
podrobnejšie sa ňou nezaoberali.
Ján
zo Salisbury (1115 – 1180)
Prvým scholastikom, ktorý sa vo svojom spise s názvom Polycraticus podrobne zaoberá problémom tyrana, bol anglický kňaz, neskôr biskup v Chartres, diplomat a sekretár sv. Tomáša Becketta, Ján zo Salisbury. Ako priamy účastník sporu Tomáša Becketta s kráľom Henrichom II. Plantagenetom mal dostatok podnetov na premýšľanie o tyranovi. Výsledkom bolo už zmienené dielo.
Ján určil ako základný rozdiel medzi monarchom
a tyranom to, že monarcha dodržiava
zákony a tyran nie. Avšak monarchický systém predpokladá
u panovníka možnosť tvorby zákonov, (čiže môže prijať zákon proti
prirodzenému právu a ten potom dodržiavať a zostať tyranom) preto je
možno lepšie sa držať tej definície tyrana, ktorá hovorí, že jedná proti
obecnému blahu. Navyše zákony môžu byť aj protikresťanské, ako už dnes vieme.
To len potvrdzuje domnienku, že scholastici neuvažovali o inom systéme
a zákonoch ako kresťanských.
O vlastnostiach dobrého kresťanského panovníka
Ján zo Salisbury píše:
- panovník je služobníkom Cirkvi a pomocníkom kňazského stavu; vykonáva tú časť povinností, ktorá sa nehodí pre vysvätené ruky: „meč dostáva panovník od Cirkvi“
- panovník je podriadený zákonu spravodlivosti
- panovník má byť morálne bezúhonný a nesmie byť chamtivý
- panovník musí byť zbožný a vzdelaný
- panovník má byť pokorný
- panovník nech nikdy nemyslí na seba a nech má ohľad na druhého
Panovník, ktorý sa spreneverí týmto vlastnostiam sa
protiví zákonom Božím a svetským a môže spadať pod kategóriu tyrana.
Ján rozlišuje dva druhy tyranov: tyrana – vládcu a tyrana – uzurpátora.
Prvý sa dostal k svojej moci legitímne a druhý nelegálne.
V druhom prípade: „je nielen dovolené tyrana zabiť, ale je to aj
spravodlivé a správne. ... Kto si uzurpuje právomoci, ten zľahčuje právo
a podriaďuje zákony svojej vôli.“ Komplikovanejšie je to s panovníkom
legitímnym, avšak ani to nie je pre Jána zo Salisbury prekážkou. Súhlasí
s jeho zabitím a dokonca ho považuje za „blahoslavený“ čin, dodáva
len, že vykonávateľ činu by nemal byť viazaný prísahou voči tyranovi
a v prípade ak je tyranom kňaz, tak ho treba pred popravou
suspendovať. Svoje postoje dokladá uvádzaním starozákonných príkladov a dodáva: „Tyrania je teda nielen
verejným zločinom ale aj niečím viac. ... Tyran, toto stelesnenie zvrátenosti,
má byť bezpochyby v najčastejšom prípade zabitý.“
Tento radikálny prístup Jána zo Salisbury sa však
nestretol so všeobecným pochopením. Najmä v nasledujúcich storočiach, keď
sa kráľovraždy značne rozšírili, zdesená Cirkev oficiálne odmietla túto teóriu a ponechala
v obehu predovšetkým postoj sv. Tomáša Akvinského.
Sv.
Tomáš Akvinský
Postoj sv. Tomáša však nie je jednoznačný. Teoreticky
pripúšťa odstránenie tyrana avšak podmieňuje ho množstvom výhrad. Zásadne
odmieta v tomto smere individuálnu aktivitu obyčajného človeka. Prípadnú popravu
tyrana prenecháva jedine legitímnej moci, konkrétne nejakej nižšej zložke, ako
môže byť napr. panovníkova rodina, jeho následníci alebo rada ministrov, či iný
orgán zapojený do štátnej správy.
Sv. Tomáš nám zanechal viacero návodov na riešenie
tejto situácie a to jednak vo svojich dielach teologických
a filozofických, ale aj v dielach zaoberajúcich sa priamo formami
a spôsobmi vládnutia, ako bolo napr. dielo De rigimine principium. Zdá sa, že s postupom času sv. Tomáš
opúšťal radikálnejšie stanoviská v tomto probléme (tie možno pramenili aj
z osobnej skúsenosti s tyranským otcom a bratmi)
a prikláňal sa k umiernenosti.
V Komentároch
k výrokom Petra Lombardského si kladie otázku: „či kresťania majú
poslúchať svetskú moc a obzvlášť tyranov?“ Sv. Tomáš však neuvádza odpoveď
ako svoju ale dovoláva sa Cicera: „Cicero hovorí o prípade, keď si niekto
prisvojí moc násilím, proti vôli poddaných, alebo vynútením ich súhlasu a keď
neexistuje možnosť obrátiť sa na nejakú nadriadenú moc, ktorá by mohla
uzurpátora súdiť. Potom býva ten, kto zabije tyrana, aby zbavil svoju vlasť
jarma, chválený a dostane odmenu.“
Aj napriek potencionálne kladnému stanovisku vidíme
rozdiel oproti Jánovi zo Salisbury – sv. Tomáš hovorí len
o tyranovi-uzurpátorovi, pri predstave odstránenia legitímneho
vládcu-tyrana sv. Tomáš uvádza ako príklad prvých kresťanských mučeníkov
a ich vzťah k cisárovi – podrobili sa a nevzbúrili.
V neskoršom diele De regimine principium síce odsudzuje beštiálny a odporný
tyranský režim, ale napriek tomu sa stavia proti zavraždeniu tyrana: „akokoľvek
je krutosť tyranie neprípustná a niektorým ľuďom sa zdá, že medzi cnosti
udatných mužov patrí zahubiť tyrana a vystaviť sa pre oslobodenie zástupov
nebezpečenstvu smrti, o čom svedčia aj príklady zo Starého Zákona,“
a to aj proti zavraždeniu tyrana-uzurpátora, lebo tieto praktiky odsúdili
prví apoštolovia. Vzbura môže navyše priniesť ešte väčšie zlo ako je to, ktoré
chce odstrániť: občianske vojny a nástup ešte horšieho tyrana.
V žiadnom prípade sa nemôže súkromná osoba rozhodnúť zabiť tyrana
z vlastného popudu: „Keby mohol každý podľa svojej vôle ukladať
o život panovníkovi, prevyšovalo by nebezpečenstvo zo straty kráľa výhody
zo smrti tyrana.“
Tyrana môže odstrániť len verejná moc a to v dvoch prípadoch: pokiaľ je vzťah medzi panovníkom a poddanými zmluvného charakteru, čiže voľbou za určitých podmienok, vtedy: „si zaslúžil tým, že sa choval ako nehodný vladár, aby jeho poddaní zrušili dohodu o poslušnosti.“ Kto sú tí poddaní, v akom počte, či len ich zástupcovia alebo masy, to sv. Tomáš neuvádza. V druhom prípade odstraňuje tyrana nadradená moc, vyššia autorita napr. cisár. Či sa počíta aj s usmrtením, to sv. Tomáš nezmieňuje.
