Zrušenie hraníc – šialený nápad niektorých liberálov

Antonio Socci
6. augusta 2019
  Politika  

„L’Espresso“, týždenník majiteľa de Benedettiho, distribuovaný spolu s denníkom „La Republica“, zverejnil „brilantný nápad“. Ide o takú geniálnu a rozhodnú myšlienku, že si človek kladie otázku, prečo v dejinách ľudstva na to doteraz ešte nikto neprišiel.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Na obálke posledného čísla stojí: „Hranice zabíjajú … jedinou nádejou je svet bez hraníc“.

Nie je to úžasné? Nezdá sa vám, že ide o myšlienku storočia alebo dokonca tisícročia? Inšpirátorom tejto geniálnej obálky je antropológ Michel Agier, ktorý týždenníku poskytol rozhovor Názov rozhovoru je: „Jedinou nádejou pre svet je uvoľnenie hraníc“.

Agier je autorom knihy „La Giungla di Calais“ (Džungľa v Calais) venovanej obrovskému stanovému mestu, ktoré vzniklo pred kanálom La Manche na francúzskom pobreží, kde v roku 2016 žilo viac ako 10 tisíc migrantov.

Tento intelektuál – s ľahkou ideologickou abstrakciou – podporuje „voľný pohyb osôb“, „pohostinnosť ako právny predpis“ a uvádza, že „keby boli dnes (hranice) otvorené, mali by sme oveľa pokojnejšiu situáciu“. …

Stačí o tom chvíľu porozmýšľať, aby sme pochopili, čo by to prinieslo. Izraelský štát by napríklad zmizol. Je obklopený arabskou nenávisťou a islamským extrémizmom natoľko, že v posledných rokoch musel na Západnom brehu na svoju ochranu vybudovať impozantný múr.

To isté sa však týka aj Talianska a Európy. Stačí vziať do úvahy ilegálny prílev stoviek tisícov ľudí v posledných rokoch: Keby sme skutočne zrušili hranice a bolo by možné slobodne emigrovať, ako si kto zmyslí, Taliansko by sa stalo cieľom pre milióny ľudí iba z Afriky (z kontinentu s miliardou a 200 miliónmi obyvateľov).

Malo by to ničivé dopady nielen na Taliansko a Európu, ale aj na samotnú Afriku. Bol by to chaos. To isté si možno ľahko predstaviť aj pre Spojené štáty.

Nie je však jasný dôvod, pre ktorý by bolo dobré zrušiť hranice, pretože tým by došlo k demolícii štátov a k strate identity národov, ktoré v nich sídlia.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Agier spomína úmrtia v Stredomorí počas obdobia nelegálneho prisťahovalectva. Nikto však zatiaľ neodpovedal ministrovi vnútra Salvinimu, ktorý, citujúc údaje UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov) poukázal na to, že odkedy bola prijatá prísna antimigračná politika, došlo k prudkému poklesu počtu obetí, ktoré sa utopili v mori.

Na druhej strane je ľahké si predstaviť, že gigantický presun miliónov ľudí z Afriky a Ázie do Európy by bol taký traumatizujúci, že by mnoho rokov vyvolával prudké reakcie, vzbury a tragické občianske vojny.

Na to stačí minimum realizmu, aby si to človek uvedomil. Zdá sa však, že niektorí intelektuáli a určité politicko-ideologické kruhy žijú ďaleko od reality. Preto sa imigrantská ľavica i niektoré cirkevné kruhy vyhýbajú otázke: Koľko? Koľko prisťahovalcov chcete pustiť dnu predtým, než zatvoríte hranice?

V ich imaginárnom svete existuje Raj, podobný starej ideologickej utópii sedemdesiatych rokov, ktorej dal svoj hlas John Lennon piesňou „Imagine“ z roku 1971 a ktorá predstavuje – ako napísal Eugenio Capozzi vo svojej knihe „Politická korektnosť“ – „oficiálnu hymnu pacifizmu … jeden z monumentov politicky korektného katechizmu, ktorý je dodnes neodmysliteľným emocionálnym a propagandistickým tmelom“.

V tejto piesni – ktorá je stále populárna – je Eden už naprojektovaný. Ako poznamenáva Capozzi, „jasne vymenúva zlá, ktoré treba odstrániť, aby sa obnovil  tento stav:  transcendentné náboženstvo a cirkvi („no heaven“, „no hell below us“, „above us only sky“, „no religion“ …), štáty („no countries“, „nothing to kill or die for“), majetok („no possessions“, „no need for greed or hunger“). Prakticky ide o základy euro-západnej modernity. S dokonalou intuíciou sa Lennon naladil na rovnakú vlnovú dĺžku ako rozširujúce sa zavrhovanie západného dedičstva“.

Spevák zhrnul „v niekoľkých obrazotvorných veršoch celé dedičstvo utópií oslobodenia, od Rousseaua cez Marxa až po nekritické zameranie sa na tretí svet a hippie revoltu: spoločenstvo majetku, integrálna sekularizácia, odstránenie všetkej politickej a kultúrnej identity sú … kľúčom k prirodzenému bratstvu (lepšie povedané: k návratu k tomuto bratstvu)“.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Výsledok hippie obdobia sedemdesiatych rokov je známy a ani zďaleka nepripomína rajský Eden. Jeho dokonalá karikatúra je zobrazená v Ruggerovi, komiksovom „synovi kvetov“ z filmu „Un sacco bello“, ktorého hrá Carlo Verdone, ktorý sa vydáva na vidiek a vidí, že „veľa kvetov sa otvorilo, keď som prechádzal okolo“ a „ zo stromov zlietavali vtáci, aby sa so mnou rozprávali “. Trávi noc s guruom, ktorý mu prízvukuje “Love, love love!”. Trávi noc „pod touto vetvou“ a guru ho nasmeruje k „obrovskému bielemu domu s veľkým bazénom, kde množstvo mladých z celého sveta tvorí skvelú komunitu …  sympatickí Čílania, Rodézania, Nemci, Angličania –  všetko ľudia, ktorí urobili určité rozhodnutie: rozhodnutie pre lásku “.

Druhou realizáciou tentoraz tragickou, tejto „univerzalistickej“ utópie, bol sovietsky komunizmus, vo forme vojny proti všetkým národným a náboženským identitám (ako aj proti súkromnému majetku) a deportácie celých národov s perspektívou sovietizácie celého sveta – tentokrát – skutočne „bez hraníc“. Všetko tmavo červené. Bez iných farieb.

Sovietsky zväz už nie je. Ani hippies. Ideológie a časy sa menia. Ale čosi znepokojujúce zostáva aj v nových ideologických utópiách.

Človek má pocit, že za touto „láskou“ k masovej migrácii – ktorú proklamujú aj medzinárodné organizácie – sa môže skrývať nepriznané nepriateľstvo voči národom a identitám, „ekumenická“ utópiu, ktorá vedie k nivelizácii každej skutočnej diverzity a histórie. Bola by to budúcnosť znepokojujúca , určite tragická a nie prosperujúca.

Zdroj: