Zo života egyptských pustovníkov


5. augusta 2020
  Cirkev

Návšteva z Ríma

Keď otec Arsenius, ktorý sa v Ríme tešil veľkej dôstojnosti, prebýval v samote, jedna bohatá a bohabojná panna, keď o ňom počula, prišla z Ríma do Alexandrie, aby ho mohla vidieť. Keď ju Theofilius, alexandrijský biskup, úctivo prijal, prosila ho, aby presvedčil blahoslaveného Arsenia, aby ho mohla navštíviť. Arcibiskup sa k teda nemu vydal a povedal mu: „Nejaká Rimanka, vynikajúca dôstojnosťou a bohatstvom sem prišla, aby ťa videla a dostala tvoje požehnanie. Prišla z veľkej diaľky, tak ťa prosím, aby si jej vyhovel.“ On však odmietol. Keď sa to ona dozvedela, prikázala osedlať svoje kone, hovoriac: „Dôverujem svojmu Bohu a viem, že ho uvidím a nebudem sklamaná vo svojom úmysle. Pretože som neprišla vidieť ľudí, tých je dosť aj v mojom meste, ale uzrieť proroka.“

Keď prišla pred pustovňu blahoslaveného Arsenia, uvidela ho, ako sa prechádza vonku. Padla hneď na tvár k jeho nohám. On jej však prikázal vstať so slovami: „Keď si toľko túžila vidieť moju tvár, tak sa pozeraj.“ Ona sa však pre bázeň neodvažovala pozdvihnúť oči. Starec jej povedal: „Ak si toľko počula o mojich skutkoch, na ne si sa mala pozerať. Prečo si si trúfla plaviť sa cez more tak široké? Nevieš, že si žena, ktorej nie je dovolené kamkoľvek vychádzať? Alebo si sem prišla preto, aby si sa mohla, až sa vrátiš do Ríma, chváliť ostatným ženám? Aby aj ostatné ženy potom za mnou cestovali cez more?“ A ona odpovedala: „Ak Boh chce, žiadnej sem nedopustí prísť. Ale prosím ťa, aby si na mňa pamätal vo svojich modlitbách.“ Na to jej Arsenius odvetil: „Prosím svojho Boha, aby vymazal spomienku na teba z mojej pamäti.“

zdroj: wikimedia commons

Keď počula tieto slová, vrátila sa do mesta a od smútku ochorela. Keď ju prišiel navštíviť biskup, povedala mu, čo jej pustovník povedal a že preto chce od zármutku zomrieť. Biskup sa jej snažil vysvetliť: „Ty nevieš, že si žena? A že skrz ženu dotiera nepriateľ na človeka? Preto povedal, aby tvoja tvár bola vyhladená z jeho srdca. Ale za tvoju dušu sa modlí k Bohu.“ Po týchto slovách žena pookriala.

Krčah

Istý brat, ktorý žil v kláštore a často upadal do hnevu, si povedal: „Pôjdem do samoty a keď nebudem mať nikoho, s kým by som sa hádal, snáď odstúpi táto vášeň odo mňa.“ Odišiel teda a ubytoval sa v jaskyni. Ako jedného dňa naplnil nádobu vodou a postavil ju na zem, zrazu sa prevrhla. Keď ju aj po tretí raz naplnil a stalo sa rovnako, vstúpil do neho hnev. Potom sa však spamätal, uvedomil si, že ho oklamal duch hnevu a povedal: „Napriek samote ma premohla hnevlivosť. Vrátim sa do kláštora, pretože všade je potreba boja a trpezlivosti a najviac pomoci Božej. Zdvihol sa a vrátil sa do kláštora.

Pisár Marko

Otec Silvanius mal jedného učeníka Marka, ktorý bol známy svojou poslušnosťou, a preto ho mal rád. Ostatní jedenásti učeníci boli nespokojní, že Marka má radšej ako ich. Keď sa o tom dopočuli iní pustovníci, smutní mu prišli povedať, že bratia, ktorí sú s ním, sa trápia. Silvanius im nič nevysvetľoval, ale šiel k chyžkám jednotlivých učeníkov a každého volal vlastným menom: „Vyjdi von, brat, potrebujem ťa“, ale žiaden z nich nevyšiel. Nakoniec prišiel k Markovej chyžke. Ten ako započul starcov hlas, vyšiel von. Ako starec vošiel dnu, našiel zošit, do ktorého akurát písal, a videl, že Marko prestal v polovici písmena, len aby poslúchol. Ani nechcel dokončiť začaté písmeno, keď počul starcov hlas. Keď toto videli ostatní pustovníci, povedali: „Aj my už milujeme toho, ktorého ty miluješ, pretože Boh ho tiež miluje pre jeho poslušnosť.“

Verba seniorum: Migne P. L. t. 73