Zjavenie Pána

Plinio de Oliveira
5. januára 2020
  Svätec týždňa  

Sviatok Zjavenia Pána, sviatok poklony, ktorú nášmu Pánovi v Betleheme preukázali “mudrci od Východu” (Mt 7) nám ukazuje, akú cenu má symbolika a reprezentovanie v plánoch Božej Prozreteľnosti. Zvyčajne sa hovorí, že traja králi sa prišli pokloniť nášmu Pánovi, ako zástupcovia pohanských národov. Hovorí sa tiež, že to boli mudrci, pretože predstavovali starobylú múdrosť Východu, ktorá vzdáva poctu Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Magus, je slovo odvodené z gréčtiny a znamená človeka veľkej múdrosti. Traja mudrci prišli z rôznych kútov sveta, aby sa poklonili Nášmu Pánovi ako znamenie, že všetky národy sú povolané ku svetlu viery.

Mnohí pokrokári a protestanti pochybujú, či to boli králi. Nevidím dôvod pre takú pochybnosť, pretože Písmo hovorí, že Králi z rôznych končín zeme prídu, aby sa klaňali Mesiášovi (Ž 2:10-12; 71:10-11; Iz 60:11; 62:2). 

Každopádne to boli mužovia z rôznych národov, reprezentanti starého sveta a starovekej múdrosti, ktorí prišli adorovať nášho Pána a vzdať mu česť darmi zlata, kadidla a myrhy. Putovali do Betlehema pohnutí veľmi ušľachtilým zámerom. Na základe svojho múdreho predvídania a vnútorného volania, ktoré dostali od Boha, vedeli, že sa narodil Mesiáš.


Toto vnútorné volanie nám ukazuje, že Boh sám si vybral svojich zástupcov spomedzi pohanov. Povolanie, ktoré sa im dostalo, naplnili a v deň Zjavenia vzdali poctu Nášmu Bohu. Každý z týchto kráľov kľačal pred Božským Dieťaťom a reprezentoval jednak vlastnú, osobnú oddanosť, ale, samozrejme, aj oddanosť a vernosť minulých kráľov pred ním a kráľov, ktorí mali ešte len prísť. Boli iba traja, ale reprezentovali všetkých.

Podobnú vec pozorujeme pri Umučení, pod Krížom. Naša Pani, sv. Ján a zbožné ženy predstavovali každého, kto bol, je a v dejinách ešte len bude. Tak bola aj každá zbožná duša v dejinách reprezentovaná skutkom zbožnej Veroniky, ktorá utrela Pánovu Svätú Tvár. Vybraná skupinka, ktorá bola verná pri týchto významných udalostiach predstavuje celé pokolenie zbožného ľudu.

Môžeme si položiť otázku, či sa to vzťahuje aj na nás. Dnes je katolícka Cirkev ponižovaná vlastnými hodnostármi, prenasledovaná novotármi vo svojom vlastnom dome, utápa sa v tom najstrašnejšom zmätku, aký kedy v dejinách na ňu doľahol. Je nás len pár, ktorí chceme zostať verní Cirkvvi takej, aká vždy bola a obnoviť ju v jej niekdajšej sláve. Istým spôsobom predstavujeme vernosť, čistotou, pravovernosť, odvahu a iniciatívneho ducha a bojujeme práve v takých chvíľach, keď všetko všetkých núti vzdať sa, ustúpiť a utiecť.

Koho reprezentujeme? V tomto novom ukrižovaní Nášho Pána, v tomto ukrižovaní Cirkvi, reprezentujeme verných minulosti, ktorí odpočívajú v Pánovom pokoji a milovali Cirkev. Ak sv. Gregor VII., sv. Ľudovít Francúzsky, sv. Ferdinand Kastílsky, sv. Ľudovít Grignon z Montfortu alebo blahoslavený Nuno Alvares snáď predvídali vo svojej dobe krízu, ktorou dnes Cirkev prechádza a videli len pár duší, ktoré zostanú verné a žehnali nás aj na diaľku. Považovali by sa za jedných z nás a cítili by úľavu, že aspoň hŕstka robí to, čo by aj oni robili.

Predstavujeme aj tie verné duše, rozptýlené po svete dnes, ktoré sú vo vnútri Cirkvi drvené progresivizmom a nevedia ani kam ísť, ani čo robiť, aby zostali verné. Rady by robili to, čo my robíme.

Nakoniec reprezentujeme aj tých, čo prídu po nás a ktorí budú nadšení, keď pozrú späť na to, čo sme robili. Budú si priať, aby mohli byť s nami a pomáhať nám.

Niektoré reprezentovania v minulosti boli celkom pôsobivé. Napríklad, keď sv. Remígius vyučoval kráľa Klovisa a jeho mužov a pripravoval ich na krst, tak keď počuli o Pánovom umučení, Klovis vykríkol, vytrhol kopiju a zvolal: “Kiež by som tam vtedy bol ja s mojimi Frankmi, nedovolil by som takú nespravodlivosť!”

Ako hovoril, jeho Frankovia vrážali kopije do zeme, na znamenie svojho súhlasu. Neuvedomovali si to, ale v istom zmysle boli prítomní pri ukrižovaní. Náš Pán počas svojho umučenia istotne videl odhodlanie Klovisa a jeho mužov a dodalo mu to útechu.

Jestvuje istý druh reversibility skutku, ktorá prekračuje čas. Kde všetky naše budúce i minulé úkony vernosti konvergujú v jednu grandióznu scénu, ktorá všetky z nich reprezentuje.

Naša Pani je dnes ako väzeň, ktorú urážajú a mučia ľudia a najmä progresivistické náboženské autority. Prišla, aby ľudstvo varovala. V La Salette a Fatime veľa odhalila o všeobecnej apostáze v Cirkvi. Jej slová zostali nevypočuté. Na rôznych miestach plakala – v Syrakúzach, Rocca Corneta, New Orleans, v Granade. Jej slzy naliehavo žiadajú tých niekoľko verných, aby ju uchránili pred ukrutným mučením Svätej Cirkvi. Je to česť byť povolaný do akcie v tak mimoriadnej hodine. Ak odpovieme na toto povolanie, zotrieme slzy zo svätej tváre Našej Panej rovnako, ako Veronika urobila nášmu Pánovi, a budeme zároveň reprezentovať všetky verné duše v dejinách.

Náuka o tom, ako pár jedincov môže reprezentovať celý rod, ktorú pozorujeme v klaňaní sa troch mudrcov, nás môže povzbudiť. Prosme tých, ktorí sú určite v nebi s Naším Pánom, aby nám dodali odvahu, ktorú potrebujeme:

– Odvahu postaviť sa pohanskému svetu tak, ako oni urobili.

– Odvahu čakať, kým sa zjaví hviezda, znamenie, že Božia hodina sa priblížila a my musíme plniť jeho vôľu. – Odvahu urobiť tak rýchlo a s úplnou vernosťou tak, ako to urobili oni.