Žiarlivý Boh

Nicolas Grou SJ
18. októbra 2019
  Cirkev

Boh sa na niektorých miestach Svätého písma nazýva žiarlivým Bohom; dokonca hovorí, že Jeho meno je Žiarlivý a chce ukázať, že tento atribút je spojený s Jeho podstatou, takže sa ho nemôže zriecť. Ale na čo je žiarlivý? Na jednu vec: na uctievanie naším rozumom a na lásku nášho srdca. Nejde tu o čisto intelektuálne uctievanie, ale o také, ktoré by vplývalo na všetky naše pocity a činy.

Zdroj: pixabay.com


Na čom spočíva intelektuálne uctievanie? Na uznaní, že Boh je všetko, že je začiatkom a koncom všetkého, že mimo Neho všetko je ničím. Toto uctievanie spočíva predovšetkým v tom, že pokoríme svoj rozum a vo všetkom sa mu podrobíme. Alebo skôr v tom, aby sme boli presvedčení, že On je naše svetlo v prirodzenom a nadprirodzenom poriadku; že len vtedy dobre vidíme a súdime, keď vidíme a súdime ako On. Z toho teda vyplýva, že náš rozum  musí byť poddaný Bohu, že Ním sa máme riadiť a držať sa Ho a nikdy sa neriadiť iba vlastným rozumom.


Takéto uctievanie od nás Boh vyžaduje a má právo vyžadovať, a preto je žiarlivý. Kto Mu túto úctu odmieta vzdať, porušuje Jeho najvyššie práva; osobuje si nezávislosť v tom, čo je najdôležitejším atribútom človeka – to znamená v chápaní a v rozume – koná tak, akoby tieto dary nedostal od Boha a mohol ich používať nezávisle od Jeho vôle. Je to šialený čin, ktorý Boha znevažuje a uráža a  je zdrojom všetkých omylov, ktorých sa človek v svojom živote dopúšťa. Keď náš rozum podriadime Bohu a našu závislosť od Neho vo všetkom budeme považovať za našu najväčšiu poctu, plníme svoju hlavnú povinnosť voči Nemu; pre nás je to zdroj múdrosti a správneho konania, garancia istoty, že nikdy nezblúdime. Všetky omyly ľudského rozumu vo veciach viery pramenia zo skutočnosti, že človek sa neriadi týmto prvotným svetlom, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet.


Preto vo všetkom, a najmä v nadprirodzených veciach, od ktorých závisí naša spása a dokonalosť, je potrebné úplne podrobiť náš rozum vplyvu Božieho ducha.


A v čom spočíva uctievanie srdcom? V tom, že Boh bude stredobodom našich pocitov; aby sme Ho milovali zo všetkých síl; aby sme seba milovali v Ňom a pre Neho; aby naša láska k stvoreniam bola podriadená láske, ktorú máme k Nemu. Je to spravodlivé, pretože Boh je nekonečne hodný lásky, pretože On nám dal schopnosť milovať, takže nám nemôže dovoliť, aby sme  túto našu lásku zamerali na seba alebo na akékoľvek stvorenie. Prirodzené svetlo rozumu nám naznačuje, že tento hold srdca náleží Bohu a iba Jemu – vo všetkej plnosti, v každom okamihu nášho života; že srdce, ktoré nemiluje Boha, je srdcom skazeným, je to monštrum v morálnom poriadku.


Keď sa vážne zamyslíme nad tým, kto je Boh a čo sme my, nemôžeme pochybovať o tom, že celá naša láska patrí Jemu, že On ju od nás vyžaduje a je na ňu žiarlivý, že nemôže zniesť, aby tomu bolo inak, a že trestá stvorenie, ktoré Mu tú lásku odmieta.


Napokon tento hold srdca, taký spravodlivý a prirodzený, že je zdrojom nášho šťastia. Nech je objektom našej lásky čokoľvek, na tejto zemi nebudeme nikdy šťastní, kým tým objektom nebude Boh. Túto pravdu potvrdzujú skúsenosti. Pokiaľ láska nie je v zhode s Božím príkazom, stáva sa mučením pre toho, kto miluje, hoci by milovaný objekt mal v sebe všetku pozemskú príťažlivosť a pôvab. A naopak: každá usporiadaná láska, v ktorej je Boh prvým objektom, je pre srdce zdrojom pokoja a šťastia, ktoré nemôže narušiť žiadne protivenstvo.


Otec Nicolas Grou: Sprievodca duchovným životom,

AA Vydavateľstvo, Krakov, s. 264-266.