Ženy – diakonky, alebo – rozbíjanie jednoty kňazstva
Paweł Chmielewski
21. júna 2019
Cirkev
Cirkevná kríza
Objavia sa v katolíckej Cirkvi ženy – diakonky? Diskusia o zahrnutí žien medzi trvalých diakonov, čo je najnižší stupeň kňazstva, nebola nikdy taká vášnivá ako dnes. Pápež František si nateraz netrúfa túto záležitosť jednoznačne vyriešiť.
Pápežova komisia
V lete 2016 pápež František vymenoval dvanásťčlennú komisiu na skúmanie úlohy diakoniek v prvotnej Cirkvi. Táto komisia ukončila svoju činnosť v júni 2018 a Svätému otcovi predložila obšírnu správu. Jej obsah nepoznáme. Svätý Otec sa k téme diakonátu žien ozval až v máji 2019, čiže takmer po roku od prevzatia tohto dokumentu. Na jednej z tlačových konferencií uviedol, že komisia, ktorú zriadil, neprišla k jednoznačnému záveru. „V tejto chvíli“, povedal, „nie je jasné, či ženy vôbec niekedy boli vysväcované“. Pápež povedal, že vec treba ďalej skúmať, pretože nemôže prijať nijaké záväzné rozhodnutie bez veľmi konkrétnych teologických a historických údajov; až po ich získaní môže posúdiť, čo v tejto veci chce Pán Ježiš.
Historicky nepotvrdené svätenia
Prečo pápež tak dlho mlčal a aké závery sú v správe uvedené? Niekoľko podrobností odhalil v rozhovore s portálom “LifeSiteNews” nemecký teológ prof. Peter Hünermann, odvolávajúc sa na informácie získané v Nemeckej biskupskej konferencii. Pokiaľ vie, komisia dospela k záveru, že v staroveku a v stredoveku ženy pravdepodobne neboli vysväcované za diakonov. Pápež je, podľa učenca, zrejme nespokojný s výsledkami výskumu, a preto sa k tejto záležitosti niekoľko mesiacov nevyjadroval; podľa teológa však historické argumenty nie sú rozhodujúce a diakonát žien je aj tak možný.
Na vlne diskusie vyvolanej týmto vyhlásením sa rakúsky portál Kath.net obrátil na profesorku teológie Marianne Schlosserovú, ktorá sa priamo zúčastnila na práci komisie. V rozhovore Schlosserová povedala, že nezverejní obsah správy, ale predstaví svoj pohľad na tento problém, s ktorým sa napokon vedecky zaoberá už roky. Ako zdôraznila, v starovekých a stredovekých textoch sa často vyskytujú formulácie, ktoré naznačujú svätenie žien – ale v skutočnosti nevieme, čo sa za nimi skrýva. Pani profesorka poukázala na to, že až do dvanásteho storočia neexistovali presné definície, pokiaľ ide o sväteniny, a preto niektoré texty pôsobia zmätene. Zdôraznila, že zo zachovaných dokumentov nikde nevyplýva, že by obrady diakoniek a diakonov mali rovnaký obsah, čo svedčí o tom, že ich služby boli podstatne odlišné. Podľa Schlosserovej teda nemožno hovoriť o historicite svätenia diakoniek.
Pápež však nariadil ďalšie skúmanie. Je tu vlastne ešte niečo, čo treba skúmať? Keď abstrahujeme od historických otázok, je z teologického hľadiska možné svätiť ženy na diakonky? Alebo je to iba disciplinárna záležitosť?
Ženy kňazky, ženy biskupky – vylúčené
Učenie katolíckej Cirkvi vylučuje, aby ženy boli kňazkami. Učiteľský úrad Cirkvi je v tejto veci jasný; solídny teologický argument možno nájsť v pomerne nedávno vydaných dokumentoch Magistéria. V roku 1976 Kongregácia pre náuku viery pod vedením kardinála Franja Šeperu zverejnila Deklaráciu Inter Insigniores schválenú pápežom Pavlom VI. V dokumente sa uvádza, že katolícka Cirkev je viazaná veľmi jasne vyjadrenou vôľou Pána Ježiša, ktorý medzi apoštolov nepovolal nijakú ženu. Urobil tak, píše sa v deklarácii, nie preto, že sa prispôsoboval vtedajšej mentalite; veď predsa opakovane ukázal, že sú mu cudzie dobové predsudky voči ženám.
Dokonca ani sama Matka Božia, ktorá svojou dôstojnosťou a vznešenosťou prevyšovala všetkých apoštolov, nedostala kľúče Nebeského kráľovstva. Ženy neboli vysväcované počas apoštolského obdobia, hoci svätý Pavol spolupracoval so ženami pri obracaní pohanov. Kongregácia poukázala na to, že katolícky kňaz koná in persona Christi, v osobe Krista, a Kristus bol a zostáva mužom. Pohlavie, zdôraznil dokument, definuje identitu, preto nie je možné, aby na zemi mohla žena reprezentovať nášho Pána. Vyhlásenie pripúšťa, že nepoznáme presné motívy rozhodnutia Ježiša Krista, takže k ženám, ktoré by chceli byť vysvätené, sa treba správať zhovievavo – najmä v kontexte diskriminácie, s ktorou sa v priebehu storočí neraz stretávali. Dokument však zdôraznil, že odopretie kňazského povolania ženám nie je v žiadnom prípade diskrimináciou, pretože kňazstvo nie je kariérnym povýšením.
V roku 1988 toto učenie potvrdil sv. Ján Pavol II. V apoštolskom liste Mulieris dignitatem napísal, že Pán Ježiš: „povolal iba mužov za svojich apoštolov … urobil to úplne slobodným a suverénnym spôsobom.“ „Niet pochýb“, napísal pápež, že Kristus „nenadväzoval na mentalitu svojej doby“. Naopak, Pán sa opakovane staval proti tejto mentalite. „Ak Kristus … spojil Eucharistiu tak výrazne s kňazskou službou, tak môžeme usudzovať, že týmto spôsobom chcel vyjadriť Bohom zamýšľaný vzťah medzi mužom a ženou, medzi tým, čo je „ženské“ a tým, čo je „mužské“. Toto sa stáva priezračným a jednoznačným vtedy, keď sviatostnú službu Eucharistie, v ktorej kňaz koná in persona Christi, vykonáva muž ” – napísal Ján Pavol II., upozorňujúc aj na to, že Kristus miloval Cirkev ako svoju Nevestu. Poľský pápež sa k tejto téme opäť vrátil v apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis v roku 1994. Svätý otec, pripomínajúc hlavné argumenty uvedené v Inter insigniores, uviedol: „A preto, aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu “posilňovať bratov” (porov. Lk 22,32) vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi“.
Môžeme teda povedať, že záležitosť je jednoznačná a uzavretá: kňazstvo žien je vylúčené. Napriek tomu diskusia pokračuje a nemálo biskupov a kardinálov tvrdí, že svätenie diakoniek je otvorená záležitosť. Prečo?
Rozlíšenie Benedikta XVI.
V októbri 2009 pápež Benedikt XVI. vyhlásil Motu proprio Omnium in mentem, ktorým zaviedol niekoľko zmien v Kódexe kánonického práva. Jedna z nich sa týkala paragrafu 3 kánonu 1009 o sviatosti kňazskej vysviacky. Nová verzia textu znie: „Tí, ktorí boli ustanovení za biskupov alebo presbyterov, dostávajú misiu a moc konať v osobe Krista Hlavy, zatiaľ čo diakoni sú určení na to, aby slúžili Božiemu ľudu prostredníctvom diakonie liturgie, slova a lásky.“ Týmto spôsobom nemecký pápež poukázal na zásadný, podstatný rozdiel medzi sväteniami diakonátu a ordináciami presbyterátu a episkopátu.
Toho sa hneď chytila progresívna teológia tvrdiac, že to sám pápež podnietil diskusiu o diakonáte žien. Kým kňaz či biskup koná in persona Christi, diakon už nie, ako zdôraznil Benedikt, preto – tvrdili progresívci – kľúčový teologický argument obsiahnutý aj v Inter insegniore sa na diakonát nevzťahuje! Keďže diakon neprezentuje Krista, potom – pýtajú sa progresívci – prečo by ním nemohla byť žena? Zdanlivo ostávajú iba disciplinárne a historické argumenty. Preto vznikla táto bezprecedentná vlna verejných vyhlásení teológov a biskupov „za“ diakonát žien.
Mimoriadne mnoho hlasov volajúcich po zmene počuť v nemecky hovoriacej oblasti katolíckej Cirkvi. Už v minulom roku viedenský arcibiskup, sa kardinál Christoph Schönborn, teológ a dušpastier vysoko oceňovaný pápežom, vyjadril v prospech „otvorenia“ diakonátu pre ženy; jeho krajan Bruno Elbs z Feldkirchu nedávno urobil to isté a o niečo skôr v Nemecku Biskup Franz Jung z Würzburgu či biskup Ulrich Neymeyr z Erfurtu. Veľké „pochopenie“ pre túto myšlienku má aj podpredseda Nemeckej biskupskej konferencie, biskup Franz-Josef Bode z Osnabrücku či dokonca sám hovorca tohto biskupstva, kňaz Matthias Kopp. V máji v Nemecku prebehol týždenný „štrajk“ žien. Niekoľko tisíc katolíčok celý týždeň neprekročilo prahy kostolov, ba vynechalo aj nedeľnú omšu – na protest proti tomu, že ženy nemôžu byť vysväcované.
Tlak veriacich je naozaj veľký, ale hlasy v prospech diakonátu žien sa neozývajú iba z Nemecka. V prospech vysviacky diakoniek sa vyjadril aj kardinál Gianfranco Ravasi z Talianska, predseda Pápežskej rady pre kultúru. Taktiež z prieskumu Konferencie biskupov Spojených štátov amerických vyplýva, že väčšina amerických biskupov by ženy svätila za diakonov, ak by to Svätá stolica povolila.
Neporušiteľná jednota trojitého ordo
Argumenty progresívcov však vôbec neberú do úvahy, alebo extrémne relativizujú jednu základnú skutočnosť. Hoci skutočne existuje veľký rozdiel medzi diakonátom na jednej strane a presbyterátom a episkopátom na strane druhej, nie je možné ich brať samostatne a od seba umelo oddeľovať. V katolíckej Cirkvi existuje sedem sviatostí – túto náuku jasne definoval Tridentský koncil, exkomunikujúci každého, kto by tvrdil čosi iné. Takže sviatosť kňazstva, hoci má tri stupne, je jedna. Ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery o tom veľmi jasne hovoril kardinál Gerhard Müller, ktorý zdôrazňoval že preto nie je možné vysväcovať ženy za diakonky. Hoci princíp konania in persona Christi sa týka iba dvoch vyšších stupňov sviatosti, pripustenie žien do diakonátu by znamenalo priame skoncovanie s jednotou trojitého ordo.Okrem toho v ceste revolučným zmenám stojí jasná náuka sv. Jána Pavla II. V Ordinatio sacerdotalis pápež raz a navždy vyriešil otázku kňazstva – hoci písal o kňazstve všeobecne bez toho, aby sa zmieňoval o konkrétnych stupňoch. To znamená, že neexistuje dôvod, aby zo svojho rozhodnutia vylúčil diakonát. Myšlienka zavádzať v tejto oblasti novoty, ktoré katolícka Cirkev počas celých svojich dejín nepoznala, je len ďalším podľahnutím pokušeniu budovať novú Cirkev. Cirkev vernú nie evanjeliu, ktoré je neraz ťažké, ale povoľnému duchu času.
