Ženy ako svedkyne vzkriesenia -

Ženy ako svedkyne vzkriesenia

Paweł Lisicki
17. apríla 2022
  Cirkev


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Prečo išli ženy ku hrobu samy, keď tam, ako píše Matúš, pravdepodobne bola chrámová stráž? A prečo išli pomazať telo, keď to pred nimi urobili Jozef z Arimatey a Nikodém, hneď po tom, ako ho sňali z kríža?

Zdroj: flickr.com

Keď Ježiša zajali v Getsemanskej záhrade, „všetci ho opustili a rozutekali sa“ (Mk 14,50). Nasleduje smrť na kríži a pochovanie v hrobe. Všade je však pri ňom Mária Magdaléna. Práve v tomto momente je jej prítomnosť najzjavnejšia.

Evanjelisti píšu, že Mária bola medzi tými, ktorí nasledovali Ježiša do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Neskôr, keď bolo po všetkom, išli k Jeho hrobu. „Účel pomazania tela poukazuje aj na ďalší zámer žien: chceli oplakávať svojho Učiteľa pri hrobe. V prípade odsúdených páchateľov bolo dovolené privátne oplakávanie“ – píše Craig A. Evans. „Vonné masti sa mali používať na potieranie mŕtvoly, aby sa potlačil nepríjemný zápach. Ženy pravdepodobne očakávali, že tam bude strážca, ktorý bude dohliadať na to, aby mŕtvola nebola premiestnená z miesta potupy na miesto úcty, a bude dbať na dodržiavanie zákazu verejného oplakávania popraveného odsúdenca. Štúdie kostier ukazujú, že priemerná výška ženy bola 150 cm a často vážila menej ako 45 kg, priemerný muž vážil 60 kg a bol vysoký 160 cm. Kamene ohraničujúce hrob vážili približne dvesto kilogramov a bolo veľmi ťažké ich odvaliť“, dodáva americký výskumník.

Prečo išli ženy ku hrobu samy, keď tam, ako píše Matúš, pravdepodobne stála chrámová stráž? A prečo išli pomazať telo, keď to pred nimi urobili Jozef z Arimatey a Nikodém hneď po sňatí z kríža? Podľa Matúšovho opisu bola stráž postavená po tom, ako ženy odišli od hrobu, takže nemuseli vedieť, na akú prekážku narazia. Čo sa týka Nikodéma, ktorý „priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou“ a potom spolu s Jozefom „vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať“ (Jn 19,39–40), je veľmi pravdepodobné, že ženy o jeho vzťahu s Ježišom nič nevedeli. Podobne ako Jozef, aj on bol tajný učeník.

Šok a prekvapenie

Mária Magdaléna a ostatné ženy, ktoré sledovali hrob, si museli myslieť, že Ježišovo telo nebolo pomazané tak, ako malo byť. Pohreb bol rýchly, už sa stmievalo, nebol čas na zákonom predpísané oplakávanie, umývanie mŕtvoly, jej starostlivé pomazanie. Nič tiež nenasvedčuje tomu, žeby ženy boli očakávali nejaké prekvapenie. Hoci boli svedkyňami predpovede vzkriesenia ešte v Galilei, museli si Majstrove slová vykladať rovnako ako ostatní učeníci: vnímali ich ako metaforu. Mysleli ako Marta, ktorá hovorila o svojom bratovi Lazárovi: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Jn 11,24).

Objavenie prázdneho hrobu určite šokovalo ženy, najmä Ježišovu matku Máriu, keď sa k nej táto správa dostala. Znamenalo to totiž, že Ježišovo telo bolo premiestnené,“ – Evans poznamenáva. „Keďže Ježiš zomrel v piatok, nedeľa bola tretím dňom po smrti a podľa židovskej tradície sa tvár mŕtveho nedala spoznať na štvrtý deň. Preto ženy vedeli, že ak sa Ježišovo telo v ten deň nenájde, jeho totožnosť sa pravdepodobne nikdy nezistí a nebude možné ho v určenom čase v budúcnosti vyzdvihnúť a preniesť do rodinného hrobu“ (str. 137).

Evanjelisti určite presne vykreslili pocity, ktoré prežívali ženy po tom, ako zbadali prázdny hrob. Boli to strach a hrôza (Mk 16,8). Takéto pocity napĺňali Máriu Magdalénu, keď sa v jedno nedeľné ráno, či už svitalo, alebo bola ešte tma, vydala spolu s niekoľkými ďalšími ženami, aby urobili poslednú službu Pánovi.

Ako prvá prišla k hrobu pravdepodobne tá, z ktorej Ježiš predtým vyhnal sedem démonov. V tomto okamihu sa rodí nová Magdaléna. Svedkyňa zmŕtvychvstania a, ako niektorí dokonca tvrdia, skutočný zakladateľ kresťanstva. „Celá identita Márie z Magdaly je obsiahnutá v tom, že na konci svojej dvojitej cesty urobí objav pred prázdnym hrobom“ – píše Burnet (s. 57). Dodáva: „Bez Márie Magdalény niet kresťanstva: ona je prvý článok v reťazi odovzdávania správy o zmŕtvychvstaní.

Jozef a Nikodém: tajní učeníci

Je pravda, že Mária Magdaléna, hoci nie sama, ale spolu s ďalšími ženami, sa stala jediným garantom identity hrobu. Keďže učeníci utiekli, je jasné, že hrob, v ktorom bol Ježiš uložený, mohli nájsť len ženy. Bez nich by nebola istota, že miesto pochovania je totožné s miestom vzkriesenia. Silke Petersenová správne píše, že „Mária z Magdaly je v najstarších prameňoch spojená s dvoma udalosťami, ktoré majú pre veľkonočnú vieru zásadný význam: ako svedkyňa ukrižovania a zmŕtvychvstania je ústrednou postavou, ktorá dáva vierohodnosť obsahu kresťanského hlásania. Dokonca si môžeme položiť otázku: existovalo by vôbec kresťanské hlásanie bez Márie Magdalény? Bolo to vďaka nej, že sa Ježišovo hnutie po ukrižovaní nerozplynulo, ale v modifikovanej podobe existuje ďalej?“ (str. 195).

Toto druhé tvrdenie zachádza už príliš ďaleko. Ak by sme to brali ako pravdu, zmŕtvychvstanie by nebolo udalosťou, ale pocitom alebo dokonca súkromným pocitom jednej ženy, ktorá ním neskôr dokázala inšpirovať ostatných. Svedok nie je ten, kto tvorí a ustanovuje, ale ten, kto potvrdzuje a odovzdáva. To bola aj Máriina úloha. Bola prvá – alebo jedna z prvých – kto to videl.

Burnet uvádza, že „synoptické evanjeliá sa o nej zmieňujú veľmi vágne. Iba Jánovo evanjelium jej pripisuje dôležitú úlohu: Mária bola prvá, kto videl vzkrieseného Krista. Určite práve kvôli tejto kľúčovej epizóde boli v priebehu storočí snahy priradiť postave Magdalény významnú váhu“ (str. 17). Možno pochybovať. Áno, iba Jánovo evanjelium opisuje stretnutie Magdalény s Ježišom, ktorého spočiatku považuje za záhradníka. Ale u Jána, na rozdiel od Matúša, Marka a Lukáša, nie je garantom identity hrobu. Podľa Jána je pri Ježišovom kríži spolu s Máriou, matkou Galilejčana, a Máriou, manželkou Kleofáša (Jn 19,25), ale nepozorovala miesto, kde je uložené telo.

O tom, kde je uložené Ježišovo telo, vedia Jozef z Arimatey a Nikodém (Jn 19,38–40). Ako ho nájde Mária Magdaléna? „Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený“ (Jn 20,1). Ako vedela, že je to tento hrob a nie iný? Buď Mária sledovala miesto, kde bol Ježiš uložený, alebo sa o tom dozvedela od Jozefa a Nikodéma. Druhá možnosť sa však zdá byť dosť nepravdepodobná.

Jozef a Nikodém nepatrili k verejne známym učeníkom; ak by oni boli Márii povedali, kde je Ježiš pochovaný, potom, keď zistila, že kameň bol odvalený, mala by sa rozbehnúť za nimi. Zdalo by sa to celkom prirodzené.

V situácii, keď bol hrob vykradnutý, by sa obrátila na jeho majiteľa, iba keby vedela, že aj on je Ježišov učeník. Nerobí to. „Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád“ (Jn 20,2). Zostáva teda prvá možnosť. Práve ju bez výnimky opisujú ostatní evanjelisti. „Ženy teda poskytujú záruku“ – napísal R. T. France –, „že keď sa hrob našiel prázdny, nedošlo k omylu: tie isté ženy ho videli, keď zomrel, a videli, kde je pochovaný; neboli by išli k nesprávnemu hrobu.

Ony sú tiež tie, ktoré sa ako prvé stretli so vzkrieseným Ježišom“ (The Gospel of Matthew (w:) The New International Commentary on the New Testament, s. 1085). Podobne píše aj Bauckham: „Svedectvo žien malo mimoriadny význam, pretože ony jediné boli svedkami pohrebu, ako aj prázdneho hrobu, a tak mohli zaručiť, že prázdny hrob, ktorý poznali, bol ten istý, v ktorom bolo uložené Ježišovo telo“ (Gospel Women, str. 188).

Z diaľky a zblízka

Evanjelisti sa rozchádzajú v tom, ktoré ženy išli k Ježišovmu hrobu.

V jednom sa však všetci zhodujú: bola medzi nimi aj Mária Magdaléna. Ona vždy vystupuje ako prvá. „Okrem príbehu o nájdení prázdneho hrobu považujeme za najstaršiu tradíciu správu o Ježišovej protofánii ženám v Jeruzaleme. Jej postavenie (skutočnosť, že sa jej meno objavuje ako prvé) môže byť spôsobené tým, že bola rovnako ako Peter svedkom prvého ukázania sa Ježiša,“ píšu Martin Hengel a Anna Maria Schwemerová (str. 648). Nemeckí učenci sa tiež pokúšajú rekonštruovať udalosti, ktoré sa odohrali v hrobke. „Najprv ženy, ktoré išli k hrobu, našli hrob prázdny a vystrašené utiekli, potom sa vracia Mária Magdaléna a prvýkrát sa jej zjavuje Zmŕtvychvstalý (Jn 20,11; Mt 28,9), ale u učeníkov nenachádza vieru. Teraz, keď telo zmizlo, majú všetky dôvody, aby sa čo najrýchlejšie vydali na cestu do Galiley“ (str. 650). Toto je možný scenár. Je možné, že niekoľko žien prišlo k hrobu najprv ráno. Keď ho našli prázdny, vrátili sa k apoštolom. Tí sa im vysmiali, potom sa Mária Magdaléna vrátila a stretla sa so vzkrieseným Kristom. Až po tomto zjavení sa Ježiš zjavil Petrovi a ostatným. Tento sled udalostí by vysvetľoval neistotu a nejasnosť opisov evanjelistov.

Hoci o poradí, v akom sa zjavenia Zmŕtvychvstalého odohrali, možno diskutovať, úloha žien ako svedkýň je nesporná. Najprv stoja a z diaľky sledujú, ako Ježiš zomiera na kríži. Podľa Marka sú to Mária Magdaléna, Mária, matka Jakuba menšieho a Jozefa, a Salome; podľa Matúša Mária Magdaléna, Mária, matka Jakuba a Jozefa, a matka Zebedeových synov; podľa Lukáša Mária Magdaléna, Johana a Mária, matka Jakuba. Potom uvidia miesto pochovania. Marek: „Mária Magdaléna a Mária Jozesova sa pozerali, kde ho uložili“ (Mk 15,47). Matúš: „Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária a sedeli oproti hrobu“ (Mt 27,61).

Nakoniec Lukáš: „Odprevádzali ho ženy, ktoré s ním prišli z Galiley. Pozreli si hrob aj to, ako uložili jeho telo. Potom sa vrátili domov a pripravili si voňavé oleje a masti. Ale v sobotu zachovali podľa prikázania pokoj! (Lk 23,55–56). Lukáš spomína mená žien len raz, takže musíme predpokladať, že sú to tie isté, ktoré podľa neho sledovali ukrižovanie. Na tretí deň idú a vidia prázdny hrob. Marek: „Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome nakúpili voňavé oleje a išli ho pomazať. V prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu“ (Mk 16,1–2). Matúš: „Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob“ (Mt 28,1). A Lukáš: „V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili“ (Lk 24,1). Ako vidno, rozdiely sa týkajú zloženia skupiny žien, ktoré išli k hrobu, ako aj účelu. U Lukáša a Mareka idú pomazať telo a podľa prvého z nich si vopred pripravili masti a oleje, podľa druhého ich nakúpili, keď išli k hrobu; Matúš hovorí o tom, že chceli vidieť hrob.

Zdroj: Collections – Get Archive

Zdá sa, že tieto rozdiely sú spôsobené tým, že každý z evanjelistov sa snažil čo najpresnejšie vychádzať z posolstva, ktoré sa k nemu dostalo. Bauckham: „Keď Lukáš v evanjeliu (24,10) druhýkrát spomína Máriu Magdalénu a Janu, chce tým ukázať, že tieto ženy sprevádzali Ježiša počas celej jeho služby od Galiley až po zmŕtvychvstanie. Vo všetkých troch synoptických evanjeliách si evanjelisti dávajú záležať na tom, aby spomínali len tie ženy, ktoré sú im známe ako svedkovia udalostí. Svedčí o tom aj skutočnosť, že Lukáš vynecháva Zuzanu a namiesto nej uvádza Máriu, Jakubovu matku. Z toho vyplýva, že Jana sa v jeho prameňoch tradície objavuje nielen ako Ježišova učeníčka, ale aj ako svedkyňa zmŕtvychvstania. Vo všetkých synoptických evanjeliách je Mária Magdaléna na prvom mieste v zozname žien, rovnako ako Peter medzi mužmi. Preto musela mať v prvých kresťanských komunitách osobitné postavenie“ (Gospel Women, str. 186). To však zároveň znamená, že napriek rozdielom v zoznamoch žien u všetkých evanjelistov bola hlavným zdrojom Mária Magdaléna.

Bauckham poznamenáva, že pri opise vzkriesenia sa Lukáš odchyľuje od Marekovho textu, ktorý predtým dôsledne nasledoval. Jediným vysvetlením môže byť, že autor spisu Teofilovi našiel lepší, priamejší a živší zdroj. „Je teda jasné, že Lukáš tým, že spomína Janu, o ktorej Marek nepíše, poukazuje na zdroj svojej tradície o prázdnom hrobe“ – tvrdí Bauckham. To by vysvetľovalo aj drobné zmeny, ktoré Lukáš urobil v Marekovom texte. Možno to bola práve Johanka, ktorá mu povedala, že k nákupu voňaviek nedošlo, ako uvádza Marek, cestou k hrobu, ale že boli pripravené vopred a kúpené hneď po Ježišovej smrti na kríži.

Stretnutie so záhradníkom

Čo urobí Mária Magdaléna po tom, ako spolu s ostatnými ženami zistí, že hrob je prázdny? Je veľmi pravdepodobné, že tam nešla na úsvite sama; aj Ján, ktorý píše len o Márii Magdaléne, uvádza, že keď pribehla k Šimonovi Petrovi a učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, povedala: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20,2). „Nevieme“, čo pravdepodobne znamená, že išlo o väčšiu skupinu žien. Sú vystrašené, bezradné, zmätené. Nevedia, čo to znamená. Išli na miesto pochovania, pretože chceli pomazať telo, vzdať mu úctu a pravdepodobne ho tam aj súkromne oplakávať. Potom chceli telo nechať zabalené v rubáši a obväzoch, naplnené vôňami, aby prešlo obvyklým procesom rozkladu a potom sa na to isté miesto vrátiť o rok a preniesť Ježišove kosti do inej rodinnej hrobky. Matka Nazaretčana s nimi nebola – záhada, ktorú sa snažili vyriešiť od prvých dní kresťanstva. Nemala silu ísť k hrobu svojho syna? Ležala zlomená a bezmocná? Alebo sa mala k ženám pripojiť neskôr, keď umyjú telo, už pokryté zaschnutou krvou?

Posmrtný trest

Treba pripomenúť, že v staroveku sa trest odsúdeného nekončil jeho smrťou. Vďaka Pilátovej mimoriadnej priazni bolo Ježišovo telo pochované hneď za bránami mesta v novom hrobe vytesanom v skale. Evanjeliá nehovoria nič o tom, čo sa stalo s telami ďalších dvoch odsúdených. Ak je pravdivá verzia, ktorú predkladá napríklad Brown, podľa ktorej Jozef z Arimatey v čase pohrebu ešte nebol Ježišovým učeníkom, ale len zbožným členom Sanhedrinu, ktorý chcel dodržiavať Zákon, a preto pochoval Ježišovo telo, potom sa mal postarať aj o ostatné dve telá. Nikde sa o tom nehovorí. Zdá sa teda, že na rozdiel od mnohých súčasných komentátorov Pilát skutočne zaobchádzal s Ježišom inak ako s ostatnými a že povolenie pochovať ho bolo prejavom milosti a privilégiom, ktoré ostatní ukrižovaní nedostali. Márii Magdaléne preto mohlo najskôr napadnúť, že telo ukradli Ježišovi nepriatelia, ktorí sa nevedeli zmieriť s tým, že telo prekliateho Galilejčana bolo namiesto potupného odpočinku v spoločnom hrobe pochované inde. Nemuseli to robiť sami, mohli si najať sýrskych zlodejov.

Alebo možno, a to sa nedá vylúčiť, mala Mária Magdaléna výčitky svedomia? Napokon, povedala si, keby som bola celý čas verne bdela pri hrobe, telo by nebolo odnesené. Určite sa sama seba pýtala, kto to mohol urobiť. Ak nie Židia, tak azda rímski, alebo presnejšie sýrski vojaci, z ktorých sa skladala jeruzalemská posádka, si z nej robili posmech? Slová, ktoré napísal Ján, sa dokonale zhodujú s opismi ostatných evanjelistov. V Lukášovom evanjeliu ženy vstúpia do hrobu, nenájdu v ňom telo a zostanú bezmocne stáť. Táto bezmocnosť presne zodpovedá Jánovmu záznamu: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.

Marek skráti príbeh. Ženy vstúpia do hrobky, prekvapené odvaleným kameňom. Skôr ako si všimli, že telo chýba, uvideli mladého muža v bielom rúchu, ktorý im povedal, že Ježišovo telo tam nie je, že vstal z mŕtvych a že ide do Galiley, kde sa s ním stretnú. „Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“ (Mk 16,8). Prečo vlastne, keď im mladý muž povedal všetko? Strach, údiv, útek, mlčanie zo strachu – to všetko sú reakcie žien v Marekovom evanjeliu po tom, čo sa dozvedeli o zmŕtvychvstaní, ale ešte sa nestretli so samotným Ježišom. Iba Matúš neukazuje bezradnosť žien. Podobne ako u Mareka sa dozvedia, pravdaže od anjela, nie od mladíka, že Ježiš vstal z mŕtvych a ide do Galiley.

Podľa Matúša však rýchlo opúšťajú hrob a so strachom, ale aj s veľkou radosťou, bežia to oznámiť jeho učeníkom (Mt 28,1–9). Strach, bezradnosť, neistota – to sú pocity, ktoré sa určite zmocňovali aj Márie Magdalény.

Potom prišlo stretnutie s Pánom. Matúš a Ján to opisujú dvoma rôznymi spôsobmi. Ostatní evanjelisti nepíšu o ukázaní sa Pána ženám, okrem dlhšieho záveru Marekovho evanjelia. Najprv Matúš: Ženy bežia k učeníkom, aby im oznámili správu od anjela. „A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28,9–11). Aj v tomto príbehu je všetko prekvapivé, neočakávané. Mária Magdaléna a ďalšia Mária idú, pohnuté anjelovým posolstvom, a vtedy sa im Ježiš postaví do cesty. Sú dve, takže o subjektívnom, súkromnom zážitku nemôže byť ani reči.

Nedotýkaj sa ma!

Jánov príbeh prináša zdanlivo opačné posolstvo. „Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách.

Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“

Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal“ (Jn 20, 11–18).

Toto je pravdepodobne najdojemnejší príbeh o vzťahu medzi Ježišom a Máriou Magdalénou. Začína sa jej plačom. Plače, keď stojí pred hrobom, plače, keď sa doň pozerá. Tak ako u Mareka slová mladíka, ani u Jána Máriu neupokojujú slová anjelov. U Mareka je to jeden mladík, ale nepodarí sa mu pozdvihnúť ducha žien; u Jána sú to dvaja anjeli, ale ich otázka nič nezmení. Mária odpovedá, ale namiesto toho, aby sa opýtala anjelov, odkiaľ prišli, čo sa stalo s telom, prečo tu Ježiš nie je, jednoducho sa otočí späť. Zbadá človeka a považuje ho za záhradníka. Namiesto rozhovoru s anjelmi sa Mária radšej opýta cudzinca.

On, rovnako ako anjeli, sa jej pýta, prečo plače, z čoho je zrejmé, že pohľad na anjelov v bielych šatách na Máriinom postoji nič nezmenil. Plače. Nevie prečo mŕtvola zmizla. Anjeli v nej zjavne nevzbudzujú dôveru. Myslí si, že tajomný záhradník odniesol Ježišovu mŕtvolu. Prečo by to robil? Ako je to možné, keď bol Ježiš odsúdený za velezradu a nebolo dovolené slobodne disponovať jeho telom? Mária si však tieto otázky zjavne nekladie. Ako vo sne sa pýta na miesto, kam cudzinec premiestnil telo Majstra. A až keď ju osloví menom, spadnú jej šupiny z očí, sen sa skončí a ona vie, že tu má pred sebou Ježiša. Potom nasledujú slová Nazaretčana, ktoré inšpirovali nekonečné množstvo umeleckých diel. Koľko umelcov sa pokúsilo zachytiť ten výnimočný okamih, keď Mária Magdaléna vidí v cudzincovi živého Ježiša, ktorého tak túžila nájsť, a on jej nedovolí, aby sa ho dotkla! Je to jedna z najdramatickejších scén v celej histórii literatúry.

Mária s plačom hľadá Ježišovu mŕtvolu. Je si istá, že ju niekto ukradol. Prišla ho pomazať, aby poskytla svojmu učiteľovi poslednú službu. Prekvapil ju odvalený kameň a anjeli. Spoznala ich? Alebo myšlienka, že sú to anjeli, prišla až neskôr, keď rozprávala príbeh svojim učeníkom? Určite to urobila nekonečne veľakrát. Pravdepodobne si vtedy, v tom jedinom okamihu, neuvedomila, že má do činenia s anjelmi. Hľadala by potom odpovede u cudzinca v záhrade? A tak vzdychá, plače a chce len jedno: nájsť Majstrovo mŕtve telo… A hľa, celkom náhle a nečakane si všimne, že ten, ktorého sa pýta na mŕtveho Ježiša, je živý Ježiš. Chce sa ho dotknúť, chce cítiť, že to nie je sen, nie ilúzia, ale počuje: „Nedotýkaj sa ma!“

Mária Magdaléna sa dozvedá, že Ježiš je pre ňu skutočne prítomný až po smrti, keď zmizne všetko zmyselné a telesné. Až teraz prestáva plakať. Vie, že odteraz ju už nikto a nič neoddelí od Pána. „Nedotýkaj sa ma!“ znamená, že sa nemá snažiť vnímať Ježiša iba svojimi zmyslami. Je to iné vyjadrenie tej istej pravdy, ktorú Tomáš počuje po tom, čo sa dožaduje možnosti dotknúť sa Ježiša. Najprv povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20,25). Až keď Ježiš splní jeho požiadavku, odpovedá: „Môj Pán a môj Boh.“ A počuje: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29). Rovnako je to aj s Máriou Magdalénou, ktorá si však na rozdiel od Tomáša nekladie podmienky, ale jednoducho sa spontánne chce tešiť z toho, že našla Učiteľa. Slová „Nedotýkaj sa ma!“ sú najhlbším možným učením. Ježiš jej hovorí, že áno, je to on, ten istý, ktorý zomrel, ale zároveň ho už nemožno vnímať dotykom a telom.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024