Zaobchádzanie s najsvätejšou Eucharistiou sa trestuhodne zanedbáva. S úctou mizne aj viera

Jozef Duháček
28. augusta 2020
  Cirkev  

Čo je to najsvätejšia Eucharistia?  Katolíci verili a veria (i keď dnes už iba niektorí), že je to Telo a Krv Ježiša Krista. Celé Telo a Krv, Duša a Božstvo Nášho Pána Ježiša Krista sa po premenení nachádza v konsekrovaných hostiách, v každej, čo ako malej čiastočke, či odrobinke. Plné uvedomenie si tejto skutočnosti a všetkých jej dôsledkov v Cirkvi postupne dozrievalo. Kresťania sa takmer ihneď po Kristovom nanebovstúpení začali stretávať v prvý deň týždňa, na „Lámaní chleba“. Je o tom zmienka v najstarších kresťanských písomnostiach – Hermov Pastier a Didaché.  Už v apoštolských časoch kresťania verili, že v Eucharistii prijímajú Krista a už sv. Pavol varoval, že kto prijíma nehodne, prijíma sám sebe na odsúdenie.

Keďže však tristo rokov žili kresťania ako prenasledovaní vyvrheli, rozvoj eucharistickej úcty musel počkať na priaznivejšie časy. Tie skutočne prišli. A s nimi prišli aj herézy, ktoré spochybňovali skutočnú prítomnosť. Tieto boli vykorenené, ale podnietili jednak masívny rozvoj filozoficko -teologického myslenia, ktorý bol potrebný pri pokusoch o vysvetlenie premeny chleba a vína na Telo a Krv. A podnietili aj rozvoj eucharistickej úcty. Sprísňovali sa pravidlá, ako zaobchádzať s premenenými spôsobmi, tabernákulá sa začali umiestňovať na hlavný oltár, začala sa vystavovať sviatosť na eucharistickú poklonu. Hovorím o latinskej cirkvi.

Keďže si však po premenení zachováva Telo Kristovo podobu chleba, ako akcident, dôraz na čo najlepšie zaobchádzanie s týmto „chlebom“ si vyžiadal veľkú opatrnosť. Každý, kto kedy prišiel do kontaktu s potravinami vyrobenými z múky, vie, že drobenie je neoddeliteľnou súčasťou konzumácie týchto produktov a manipulácie s nimi, či je to chlieb, oplátky, sušienky, čipsy, koláče, alebo iné pečivo. Fragmentácii hotového produktu sa skrátka nedá vyhnúť.

Kvôli tomu bola latinská cirkev vždy mimoriadne opatrná pri rozdávaní sv. prijímania. To znamená, že sa usilovala na čo najmenšiu možnú mieru znížiť riziko, že by sa nejaký fragment Tela Kristovho, hoci i ten najmenší, stratil, alebo bol znesvätený. Tela Kristovho sa dotýkal iba vysvätený a náležite vyškolený celebrant a to spôsobom, že všetky potenciálne oddeliteľné čiastočky boli pod viacnásobnou kontrolou zachytené na oltári oltárne (tri oltárne plachty, korporál, paténa, spojené palce a ukazováky celebranta po premenení) a gestá a postoje počas udeľovania sv. prijímania veriacim boli takisto uspôsobené tak, aby ani jeden fragment nepozorovane neunikol (obrus na oltárnej mreži alebo kľakadle, paténa). A samozrejme, prijímanie do ruky bolo všade zakázané. Podobne aj východná cirkev, hoci mierne odlišným postupom, dospela k rovnakému výsledku. Konsekrovaná hostia sa udeľuje tak, že akákoľvek nekontrolovaná strata čiastočky, alebo vyliatie Najsvätejšej Krvi je prakticky nemožné.

Lenže prišiel koncil a pokoncilná liturgická reforma. Tá priniesla množstvo inovácií a ničím nehatené experimentovanie, ktoré s ohľadom na „pastoračné potreby“ nemá žiadne hranice. Tieto novinky postupne vypestovali v katolíkoch presvedčenie, že na nejakých fragmentoch nezáleží. Takmer všade na svete (Slovensko bolo jednou z mála výnimiek) sa zaviedlo rozdávanie sv. prijímania na ruku, kde sa stratila kontrola nie len nad čiastočkami, ale nad celými hostiami. (viď nedávny prípad španielskeho „umelca“, ktorý ukradol dostatok konsekrovaných hostií, aby z nich robil blasfemické „umenie“). Ba sú prípady, keď si z patény položenej na oltári berú hostie ľudia sami. Povolilo sa rozdávanie sv. prijímania akolytmi a mimoriadnymi rozdávateľmi. Na základe falošnej zámienky, že k sv. prijímaniu chce pristúpiť viac ľudí je mimoriadne, keď mimoriadni rozdávatelia nerozdávajú. Kňazi ad hoc ustanovujú za rozdávateľa miništranta, či kohokoľvek z davu a neraz ani sami nerozdávajú. Vynecháva sa purifikácia a ablúcia u týchto rozdávateľov, pre nedostatok miništrantov sa nerozdáva s paténou.

Prijíma sa postojačky a prijímanie na kolenách sa niekde dokonca prísne zakazuje. S prstami, na ktorých spočívajú čiastočky najsvätejšieho Tela Kristovho, si kňazi veselo potriasajú rukami s asistenciou, pri dávaní znaku pokoja. Používajú sa nádoby z podivných materiálov a tvarov, sú zaznamenané prípady z pápežských omší, na ktorých sa diali takéto hrubé previnenia proti sv. Eucharistii (napr. Filipíny 2015, ľudia si podávajú hostiu z ruky do ruky. Rio 2013, Svetový deň mládeže, kde mimoriadni rozdávatelia, ako inak, rozdávajú Telo Pánovo z jednorazových plastových pohárov).

Pre tých, ktorí tvrdia, že sa to týka len Západu, pár postrehov z farnosti tohoto autora. Kňaz po premenení skladá ruky na prsiach tak, že palce a ukazováky sa otierajú o ornát. Sv. prijímanie rozdávajú nedospelí miništranti, podivný zvyk dávať malým deťom krížik miesto prijímania sa koná prstami, na ktorých môžu spočívať čiastočky Kristovho Tela.  Časy, keď sa nekonsekrovaný laik nemohol dotknúť ani prázdneho kalicha, sú dávno preč.

A potom prišla hystéria spojená s novou čínskou chrípkou. Keď počiatočné zákazy sv. omší prestali platiť, nariadilo sa aj u nás prijímanie do ruky, ktoré vyzerá asi takto. Komunikant pristúpi k rozdávateľovi a nastrčí ruku. Dostane na ňu hostiu, stiahne si rúško, vloží si hostiu do úst a zasa si nasadí rúško. Pozoroval som ten proces na dostatočne veľkej vzorke a zistil som, že vo väčšine prípadov si veriaci vkladá hostiu a upravuje rúško tou istou rukou, čím sa pravdepodobnosť, že sa čiastočky najsvätejšej Eucharistie dostanú na rúško, na odev, na podlahu, ešte zvýšila. A len málo z prijímajúcich si skontroluje dlaň, či na nej nezostali čiastočky. Samozrejme, veď telesné zdravie je dôležitejšie ako Bohopocta.

Ak je posvätná liturgia „vrchol, ku ktorému je zameraná celá aktivita Cirkvi (Sacrosanctum concilium, 10)“, tak neúctivé a ignorantské zaobchádzanie s Telom Ježiša Krista je obrovským žriedlom liturgickej zločinnosti. Lebo ak sa s Bohom, prítomným Najsvätejšej sviatosti, zaobchádza ako s „omrvinkou“ a „prachom“, tak realita sa stratí a zostáva len vonkajší prejav, prázdny a hlúpy symbolizmus. A z omrvinky sa tento postoj nebadane preniesol na celú hostiu.

Niet preto divu, že na Západe už len tretina katolíkov verí, že v konsekrovanej hostii je naozaj Boh. Že to bude na Slovensku oveľa lepšie, to si nemyslím. Na námietky, že Kristus predsa apoštolom tiež nerozdával svoje Telo na jazyk a že prijímali v rámci večere sediac okolo stola, odpovedám, že v tom okamihu ešte nemohlo byť apoštolom zrejmé v celom rozsahu, čo sa presne deje. Pochopili to až po ukrižovaní a samozrejme po zoslaní Ducha svätého. A na tomto pochopení a pod vedením toho istého Ducha sa rozvinula eucharistická úcta a náležité zaobchádzanie s premenenými spôsobmi do takej podoby, akú dosiahla pred koncilom.

Teda k oprávnene kritizovanému nedostatku obetného charakteru tzv. „riadnej formy“, kedy sa za dve generácie odstránil z chápania katolíckeho ľudu pojem omše ako sprítomnenia obety na kríži, sa pripája pohŕdanie Božím Telom, ktoré zasa odstránilo z chápania katolíckeho ľudu pojem premenenia, ako zmeny podstaty chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista. 

Liturgické experimenty, ktoré priniesla pokoncilná reforma, u väčšiny katolíckeho ľudu narušili správne porozumenie sv. omši a úskočne podsunuli predstavu, že ide o sprítomnenie poslednej večere, čo je externe podčiarknuté tým, že sa sedí okolo stola a nekľačí pred oltárom, že z obetníka je predseda a že z obety je slávnostná večera usporiadaná na pamiatku istej udalosti. 50 rokov liturgickej reformy zahubilo pravú vieru a správne chápanie obety sv. omše u miliónov veriacich a navŕšilo tak obrovskú horu svätokrádeží a rúhaní a pohŕdaní pravým Bohom, že rozsah, prísnosť a tvrdosť Božieho trestu, ktorý na naše hlavy za to dopadne, ďaleko prekonajú nejaký čínsky vírus.