Začne Meloniová v Taliansku kontrarevolúciu? Začať môže, ale bez sociálnej náuky Cirkvi to ďaleko nedotiahne

Mikuláš Hučko
24. novembra 2022   Spoločnosť   Komentár

Konzervatívna strana Bratia Talianska (Fratelli d’Italia) získala v septembrových talianskych voľbách najviac hlasov a jej predsedníčka, Georgia Meloniová už zostavila novú vládu. Pre mnohých je nepochybne kontroverznou osobnosťou, obhajuje celý rad postojov, ktoré mnohí západní politici a novinári v súčasnosti komentujú s opovrhnutím, ako napríklad prvenstvo prirodzenej rodiny, dôležitosť udržania pôrodnosti nad úrovňou reprodukcie, ideál heterosexuálneho manželstva, posvätnosť ľudského života, hodnotu národnej identity a kultúry, pozitívnu hodnotu kresťanstva, nesúhlas s transgenderovými operáciami detí a odmietanie nelegálneho prisťahovalectva.

Víťazstvo stredopravej orientácie, najmä jednej politickej strany, ktorú vedie, katolíci prijali pozitívne ako víťazstvo určitých hodnôt a Giorgia Meloniová má šancu byť jedným z hlasov Západu, ktorý sa nevzdáva, ale bráni kresťanské korene ohrozenej civilizácie.

„Som Giorgia, som matka, som žena, som kresťanka“ – tieto slová, ktoré zazneli z jej úst na zhromaždení na rímskom námestí Piazza San Giovanni v októbri 2019, boli prepracované do remixu techno-štýlu piesne, ktorý mal zosmiešniť líderku strany. Žart sa však obrátil v jej prospech, remix sa stal tanečným hitom a na internete vyvolal skutočný rozruch – hral sa dokonca na diskotékach.

Nová predsedkyňa vlády za všetko, čo dosiahla, vďačí výlučne sebe. Vyrastala v ťažkých podmienkach, bez otca. Vybudovala najpopulárnejšiu politickú stranu v Taliansku. V bašte mačistickej kultúry bude prvou ženou na čele vlády. Ako podotkol jeden novinár: „Keby mali feministky trochu viac rozumu, dostali by ju na svoj transparent.“

Giorgia Meloniová však začína svoje náročné a riskantné balansovanie na tenkom európskom lane. Veď verejný dlh Talianska, ktorý počas krízy eurozóny osciloval okolo 120 percent HDP, po jedenástich rokoch liečby Európou nedávno prekročil hranicu 150 percent HDP. Vyvstáva logická otázka: Nakoľko nezávislý môže byť za týchto okolností Meloniovej kabinet, keď tri dni pred voľbami von der Leyenová počas jednej univerzitnej debaty na otázku o možnom víťazstve talianskej pravice odpovedala: „Ak sa veci budú vyvíjať zlým smerom – a hovorila som už o Maďarsku a o Poľsku – máme svoje nástroje…“?

Líderka Bratov Talianska teda bude musieť riešiť množstvo vecí, napríklad rastúce zbedačovanie, energetickú krízu, legislatívnu prácu v oblasti rodinnej politiky, podpory chudobnejších vrstiev a pod., čiže sa bude musieť zaoberať mnohými otázkami, ktorých výsledky sa dostavia neskôr.

Giorgia Meloniová síce musela (?) počas kampane pred parlamentnými voľbami prijať jeden kompromis a jasne deklarovať, že sa nebude usilovať o zrušenie zákona z roku 1978, ktorým sa legalizovali interrupcie, aby mohla vyhrať voľby, ale zároveň uviedla, že chce dať ženám právo, aby neboli nútené podstúpiť interrupciu, keď ju nechcú, najmä keď sa zbavujú dieťaťa z dôvodu sociálno-ekonomickej situácie.

V súkromí žije Giorgia Meloniová v nesviatostnom vzťahu so svojím partnerom, televíznym novinárom, s ktorým má dcéru narodenú v roku 2016.

Hoci pre mnohých katolíkov a konzervatívcov je tvárou kultúrnej vojny, ťažko môžeme očakávať, že jej vláda radikálne zmení kurz, ktorý začal už pred mnohými desaťročiami. To, čo však môže (a vlastne musí) urobiť, je aspoň ukázať nový smer.

V čom by mal tento smer spočívať, aby mohol byť nazvaný ako kontrarevolučný?

Najprv treba mať jasno v tom, že politická modernita ako celok, teda nielen komunizmus, nielen socializmus, nielen liberalizmus, nielen demokratizmus, ale všetky tieto veci, ktoré spolu tvoria takpovediac jednotu moderného politického myslenia, sú nezlučiteľné s katolíckym poňatím politiky, čo znamená, že tadiaľto cesta nevedie.

Aká je katolícka koncepcia politiky? Podľa stáleho učenia Cirkvi a politického spoločenstva musí byť založená na princípe prirodzeného práva, to znamená na uznaní prirodzeného poriadku nemennej, večnej spravodlivosti, ktorá nezávisí od vôle ľudského zákonodarcu, nezávisí od parlamentu, dokonca nezávisí ani od ľudu, či od väčšinového hlasovania.

Čo je záväzné pre každé politické rozhodnutie, je prirodzená spravodlivosť, ktorá je základom pre zákony, rozhodnutia a konanie vlády. A potom základný princíp Kristovho kráľovstva, uznanie Krista ako kráľa národov, dokonca aj spoločností. Pretože aj ľudské spoločnosti musia uznať, že sú podriadené Kristovej autorite. Dnes takéto tvrdenia znejú čudne aj katolíckym ušiam, pretože dnes sa o tom už nehovorí. Chceme byť s každým zadobre. Preto to potom tak aj vyzerá.

Existujú dve vízie:

Jedna je katolícka, ktorá so sebou nesie ideu kresťanskej spoločnosti a kresťanskej republiky, teda ideu kresťanstva.

Druhá je moderná koncepcia, ktorej praktické uplatnenie vidíme už dve a pol až tri storočia.

V Taliansku je víťazstvo pravého stredu v tohtoročných politických voľbách síce považované za jednoznačne pozitívnu udalosť, ale veriaci si nerobia ilúzie, že budúca vláda bude schopná zastaviť prebiehajúci transhumanistický prúd, pretože bude stále súčasťou systému, ktorý je svojou podstatou nastavený proti prirodzenému poriadku vecí.

Pravdepodobne to bude vláda, ktorá bude pokračovať v kultúrnom procese moderny, ale bude to robiť, takpovediac, so zatiahnutou ručnou brzdou, čím určitým spôsobom revolučný proces spomalí. Takže hoci v Taliansku zvíťazila stredopravá strana, táto nepredstavuje reálnu alternatívu k modernému poňatiu štátu a politiky, ba ani nemá nejakým spôsobom blízko ku katolíckej koncepcii politiky.

Prečo?

Ak si položíme otázku napr. či stredopravé sily, ktoré budú zostavovať vládu, uznávajú prirodzený poriadok spravodlivosti, ktorý zaväzuje parlament, vládu, ktorý zaväzuje rozhodnutia súdnictva?

Odpoveď je, žiaľ, záporná.

Alebo ak sa opýtame: Uznávajú stredopravé sily Krista ako Pána národov, Pána politických spoločností? A opäť musíme odpovedať – žiaľ, nie.

Problém je v tom, že aj sily, ktoré sa nazývajú pravicové, sú v lepšom prípade iba menej radikálnym, menej revolučným prejavom tej istej filozoficko-politickej vízie moderny, teda liberalizmu, s niektorými črtami možno aj socializmu, určite demokratizmu a pod.

Podľa kresťanskej logiky je v konečnom dôsledku každý ľudský problém a utrpenie dôsledkom neprítomnosti Boha, dôsledkom odlúčenia od neho. V takejto perspektíve sú ľudské činy, ktoré vylučujú Boha, ale majú za cieľ uzdraviť svet, utopické. To neznamená, že sú nesprávne, ale znamená to, že nie sú schopné problém v konečnom dôsledku vyriešiť a môžu dokonca viesť ku katastrofám. Stačí spomenúť veľké ideológie zamerané na svetské a ľudské: prehliadali Boha a napriek svojim ušľachtilým predpokladom viedli k veľkej skaze. Kresťanovi nestačí starať sa o chudobných spolu s ostatnými. Takýto recept nikdy neuzdraví svet. Kresťanský recept predpokladá, že starostlivosť o chudobných bude prameniť z túžby a lásky k Bohu a povedie k Bohu ako k cieľu a že sa bude riadiť zásadami odvodenými zo Zjavenia. V opačnom prípade sa akýkoľvek záväzok k uzdraveniu človeka zredukuje len na symptomatickú liečbu a nedosiahne samotný zdroj ľudského utrpenia.

O tom je sociálna náuka Cirkvi. Kresťan, ktorý sa chce angažovať v politike, by mal mať v týchto veciach jasno. Nestačí, že „chodí do kostola“.

Preto don Samuele Cecotti vidí situáciu realisticky, keď zdôrazňuje, že talianski katolíci musia toto spomalenie dobre využiť, nepodľahnúť ilúzii, že riešením je vláda, parlament, ale využiť tieto roky spomalenia revolučného procesu na organizovanie alternatívy, samozrejme nie straníckej, ale alternatívy, ktorá je v prvom rade kultúrna, teda prehlbovať sa v katolíckej náuke, v sociálnej náuke Cirkvi,oboznamovať sa s ňou, oživovať krúžky, hnutia, študijné skupiny alebo diskusné skupiny, ktoré sú skutočne katolícke, teda zakorenené v Tradícii.

Dbať o to, aby roky stredopravej vlády, ktoré budú určite znamenať spomalenie revolučného procesu, neprešli nadarmo, ale boli príležitosťou, ktorú Prozreteľnosť ponúka na zúrodnenie Talianska tisíckou katolíckych iniciatív a tisíckami prejavov pravého katolíckeho myslenia.

Hoci na Slovensku zatiaľ nijaká podobná „stredopravá vláda“ nehrozí a naše skúsenosti s „charizmatikmi“, ktorým pojem sociálna náuka Cirkvi nič nehovorí, ktorí ani nemajú politický program, ba vlastne ani nevedia, čo konkrétne chcú v politike dosiahnuť, sú pre mnohých sklamaním či skôr vytriezvením, neznamená to, že v budúcnosti sa situácia nemôže zmeniť.

Hoci v politike sú zásady (takmer) všetkým, pretože nikto bez zásad – alebo ešte horšie, s chybnými zásadami – nemôže v politike urobiť nič dobré, samotné zásady nestačia. Nielen preto, že politika je aj umením kompromisu, ale predovšetkým preto, že dnes treba mať obrovskú odvahu postaviť sa za ne.

Tak ako Taliani, aj my a celá Európa potrebujeme katolícku vieru vo verejnom živote, pre ktorú sa v tejto fáze najlepšie hodí výraz – kontrarevolúcia.

A vláda Giorgie Meloniovej môže poskytnúť minimálne priestor na nadýchnutie sa pred tvrdými zápasmi, ktorými sa nevyhneme…

PDF (formát pre tlač)