Začína týždeň modlitieb za nejednotu kresťanov

Michal Semín
19. januára 2021
  Cirkev  

Pred nami je ďalší z každoročných Týždňov modlitieb za jednotu kresťanov. Modlitebné texty, určené pre „ekumenické bohoslužby“ kresťanov rôznych vyznaní vo farnostiach a zboroch, tentoraz pripravili „sestry“ z ekumenickej komunity Grandchamp vo Švajčiarsku, duchovne späté s hnutím Taizé.

Tu je návod, ako takú ekumenickú bohoslužbu zinscenovať (prevzaté z manuálu, vydaného Českou biskupskou konferenciou a Ekumenickou radou cirkví):

• Každý človek v zhromaždení dostane zhasnutú sviečku.

• Usporiadatelia premyslia, či je možné celé zhromaždenie usporiadať tak, aby tvorilo jeden kruh s lúčovitými uličkami a tak vykonanie úkonu uľahčiť.

• Doprostred kruhu sa na vyvýšené miesto postaví veľká zapálená svieca (napríklad paškál, ako sa používa v mnohých kresťanských tradíciách).

• Sviecu obstúpi šesť až osem ľudí zastupujúcich rôzne kresťanské tradície. Zúčastnení stoja v kruhu, ktorý je možné vyznačiť na podlahe alebo vytvoriť umiestnením zhromaždených veriacich.

• Každá z týchto osôb drží malú zhasnutú sviečku a nesie ju tak, aby ju všetci videli.

• Počas čítania, ktoré sprevádza tento symbolický úkon, sa všetci ľudia v kruhu pomaly a rovnakým tempom blížia k jeho stredu.

• Keď dorazia doprostred, každý z účastníkov si zapáli svoju malú sviečku od veľkej sviece uprostred kruhu a vráti sa späť medzi ostatných veriacich. Potom zapáli sviečky aj všetkým ostatným.

• Počas zapaľovania sviečok sa v zhromaždení spieva Lumière de Dieu.

• Každý drží zapálenú sviečku až do záverečného prepustenia. Tam, kde je to vhodné a uskutočniteľné, môžu po skončení bohoslužby veriaci so zapálenou sviečkou vyjsť v procesii z bohoslužobného priestoru von a preniesť tak túto liturgiu do sveta.

Akokoľvek je krajne nepravdepodobné, že by pravidelný čitateľ Christianitas podobnú seansu navštívil (iba ak zo študijných dôvodov), aj jemu môže byť toto panekumenické „spolčo“ niečím užitočné. Totiž tým, že si pripomenie katolícke zásady, ktorých optikou má na ekumenické aktivity akéhokoľvek druhu pozerať.

Na modlitbách za jednotu všetkých pokrstených samozrejme nie je vôbec nič zlé. Ani na tom, keď trvajú týždeň, mesiac alebo celý rok. Vieme však, za akú jednotu sa vlastne modlíme?

Prvý Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov sa konal už v roku 1908 a získal požehnanie od pápeža sv. Pia X. Bol to teda práve tento bojovník proti modernizmu, kto otvoril Cirkvi cestu k ekumenickému hnutiu, ktoré vzniklo na pôde protestantských siekt? Samozrejme, že nie.

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov sa totiž pôvodne volal inak – Oktáva jednoty s Petrovým stolcom. Zaviedol ju so súhlasom pápeža zakladateľ Bratov zmierenia, bývalý anglikán P. Paul Francis Wattson. Oktáva začínala, tak ako súčasný Týždeň jednoty, 18. januára, tzn. na sviatok Nastolenia sv. Petra v Ríme a končil 25. januára, teda sviatkom Obrátenia sv. Pavla. Išlo o verejnú udalosť, počas ktorej prebiehali modlitby za obrátenie nekatolíkov a ich návrat do pravej Cirkvi Ježiša Krista, Cirkvi katolíckej.

A práve v tejto intencii je ukrytá odpoveď na otázku o povahe jednoty, za ktorú sa máme modliť. Ide o jednotu vo vedení, viere a sviatostiach. Táto jednota je možná len v jedinej Cirkvi – v tej, ktorú založil Kristus, teda v Cirkvi katolíckej. Na dosiahnutie jednoty všetkých pokrstených je teda potrebné jedno jediné – stať sa katolíkom.

V tomto duchu je napokon napísaný prvý pápežský list na tému ekumenizmu – Mortalium animos pápeža Pia XI. z roku 1928. V ňom sa výslovne uvádza, že: „Nech sa teda odlúčení synovia obrátia k Apoštolskej stolici, zriadenej v tomto meste, ktoré apoštolské kniežatá Peter a Pavol posvätili svojou krvou, lebo tu je „koreň a matka katolíckej Cirkvi.“ (sv. Cyprián – Ep. 48 ad Cornelium, 3.) Nie v domnení a nádeji, že Cirkev živého Boha „stĺp a základ Pravdy“ (Tim 3,15) sa vzdá čistoty viery a bude trpieť ich bludy, ale aby sa zverili jej učiteľskému úradu a vedeniu. Kiežby sa pošťastilo Nám to, po čom toľko našich predchodcov márne túžilo, aby sme totiž mohli opäť s otcovskou láskou objať synov, ktorých nešťastné odlúčenie ľutujeme. Kiež Božský Vykupiteľ, „ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a došli poznania Pravdy“ (1. Tim. 2,4), vypočuje naše neustále prosby a privolá všetkých blúdiacich späť k jednote s Cirkvou.“

A takto sa pápež vyjadruje ohľadom účasti katolíkov na týchto ekumenických podujatiach: „Je jasné, že Svätá stolica sa za týchto okolností nemôže žiadnym spôsobom zúčastniť týchto konferencií. Z tých istých dôvodov sa nemôžu katolíci zúčastňovať takýchto udalostí a podporovať ich. Keby to robili, uznávali by falošné kresťanské náboženstvo, úplne odlišné od jednej Cirkvi Ježiša Krista. Či môžeme strpieť, aby sa Pravda, a to Pravda Bohom zjavená, stala predmetom vyjednávania? To by bolo počínanie zvrchovane hriešne. Jediné, o čo tu ide, jest, aby zjavená Pravda bola bránená.“

Tomu zodpovedal aj Kódex kánonického práva z roku 1917, ktorým bolo katolíkom zakázané byť „činne prítomnými či mať účasť pri bohoslužbách nekatolíkov“. (kán. 1258 §1) Tolerovaná bola iba „nečinná, či rýdzo hmotná prítomnosť pri pohreboch, sobášoch a podobných slávnostiach … len keď nie je nebezpečenstvo odpadnutia od viery a pohoršenia“. (kán 1258 §2)

Počnúc II. vatikánskym koncilom sa však pôvodný a z katolíckeho hľadiska jediný legitímny postoj k ekumenizmu premieňa a to v súvislosti s termínom „subsistit in“ koncilového dekrétu Lumen gentium, relativizujúci plnú identitu Cirkvi Kristovej a Cirkvi katolíckej. Kardinál Bea, jeden z priekopníkov nového poňatia jednoty, výslovne povedal, že ekumenizmus už neusiluje o návrat odlúčených kresťanov do rímskej Cirkvi a to na základe tvrdenia, že protestanti nie sú úplne odlúčení od Cirkvi, keďže sú platne pokrstení.

O jednotu v akej cirkvi sa však má konať, ak to nie je jednota v Cirkvi katolíckej, teda jednota v autorite, viere a sviatostiach? K akej viere má ekumenizmus smerovať, pokiaľ to nie je viera katolícka? Ako je známe, božskou cnosťou viery prijímame pravdy, ktoré Boh zjavil pre našu spásu. Z hľadiska pravdivosti sú si preto všetky zjavené pravdy Božie rovnocenné, tu neexistuje žiadna „hierarchia právd“, ako o nej s obľubou hovoria profesionálni ekumenisti. Preto každý, kto popiera hoci aj jedinú pravdu viery, o ktorej vie, že ju katolícka Cirkev učí, nemá vieru, ale len obyčajné presvedčenie. Lenže bez božskej cnosti viery nie je možné páčiť sa Bohu, učí sv. Pavol, a preto aj na iných miestach Nového zákona nachádzame výzvy a napomenutia, volajúce po plnej jednote vo viere a k rozchodu s tými, ktorí Bohom garantované pravdy popierajú či prekrúcajú.

Moderný ekumenizmus, rezignujúci na požiadavku návratu nekatolíkov do lona Cirkvi, je prirodzeným dôsledkom teologického modernizmu, pred ktorým sv. Pius X. varoval. Vyplýva z poňatia náboženstva ako niečoho človeku imanentného, teda vychádzajúceho z vnútra človeka. V takomto poňatí náboženstva nerozhoduje súhlas rozumu sa zjavenými pravdami viery, ale subjektívny zážitok a vlastný názor. Len tak možno dospieť k tvrdeniu, že všetky náboženstvá sú viac či menej dobré.

Ozvenou náboženského subjektivizmu je potom aj intencia ekumeničiek z Grandchamp, poverených prípravou tohtoročného Týždňa jednoty: „Kristova modlitba za jednotu nás nabáda, aby sme sa k nemu znovu obrátili, a tak sa tiež približovali k sebe a radovali sa z bohatstva našej rozmanitosti.“

Radovali sa z našej rozmanitosti?! Z toho, že nekatolíci odmietajú – možno bona fide – niektoré Bohom zjavené pravdy? Alebo majú snáď na mysli také poňatie rozmanitosti, aké poskytuje katolícka Cirkev pluralitou svojich chariziem a spiritualít, vtelených do rozličných rehoľných rádov a náboženských spoločností, vzájomne spätých putom jednoty v autorite, viere a sviatostiach? Ak by to tak bolo, prečo by to nepovedali otvorene? Prečo by rovno nevyzvali k modlitbám za zjednotenie katolíkov v plnosti pravdy, zverenej jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej Cirkvi Kristovej, teda Cirkvi katolíckej?

Ak je katolícka Cirkev, ako veríme, tou Cirkvou, ktorú Kristus ustanovil na uchovanie a odovzdávanie ním uloženého pokladu viery, potom jej z hľadiska svojho poslania nemôže nič chýbať. Preto ju ani nemôžu iné vyznania ničím vieroučne obohatiť, pretože to, čím sa líšia od viery katolíckej, je iba omyl. Naozaj sme v myšlienkovom rozklade došli tak ďaleko, že sme ochotní uveriť rozpornej téze, že omyl môže byť pre pravdu nejako prínosný?

Ekumenizmus však nie je len útokom na pravdu, škodí tiež láske, teda cnosti, ktorou moderní a ekumenicky uvedomelí kresťania tak radi operujú. Je prejavom lásky, keď predstieram, že vieroučné omyly mojich blížnych nie sú pre riadny kresťanský život prekážkou? Z povahy veci je zrejmé, že pri ekumenických bohoslužbách nezaznie nič, čo by inovercov vieroučne dráždilo. Nevzdávame pri nich úctu Panne Márii, nie je tu adorovaná Najsvätejšia Sviatosť oltárna, ani sa tu nemodlíme za duše v očistci. Prítomný protestant si z toho nemôže odniesť iný dojem, než že všetky nami zamlčané pravdy nie sú dôležité, že si dobrý kresťan vystačí aj bez nich. Naozaj nevidíme, ako týmto našim „odlúčeným bratom a sestrám“ ubližujeme? Čo je to za divnú cnosť, ktorá vyžaduje, aby sa za účelom dosiahnutia jednoty programovo rezignovalo na verejne vyznávanie niektorých Bohom zjavených právd? Prečo hľadáme inú jednotu s inovercami, než je tá, ktorú dáva katolícka Cirkev? Jediným možným vysvetlením je, že stúpenci moderného ekumenizmu neveria, že katolícka Cirkev je Cirkvou Kristovou, že Cirkev Kristova je širší subjekt, v ktorom katolícka Cirkev len „subsistit in“ (pretrváva).

V takom prípade však naozaj nie je dôvod, prečo organizovať misie, prečo usilovať o konverzie, prečo vychovávať seba aj vlastné deti v katolíckom duchu. Dôsledky ekumenizmu sú tak ničivé nielen pre inovercov, ale aj pre katolíkov. Hnutie, ktoré malo viesť k jednote v Kristovi, nakoniec vedie k vieroučným zmätkom a názorovému rozdelenia vnútri Cirkvi samotnej.

Suma sumárum: Je správne modliť sa za zjednotenie všetkých pokrstených. Možno by však stálo za úvahu, aby Týždňu modlitieb za jednotu kresťanov predchádzal Týždeň modlitieb za jednotu stádo rozptyľujúcich pastierov. Tí sú žabou na prameni pravému katolíckemu ekumenizmu, ekumenizmu návratu do jedinej a pravej Cirkvi Kristovej, Cirkvi katolíckej.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!