Zachrániť a obnoviť kresťanstvo u nás i vo svete môže len nanovo vytvorená katolícka aristokracia -

Zachrániť a obnoviť kresťanstvo u nás i vo svete môže len nanovo vytvorená katolícka aristokracia

Matej Gavlák
19. augusta 2022
  Spoločnosť


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: youtube.com

Koľko je dnes u nás skutočne veriacich ľudí – katolíkov, ktorí veria v Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, či v to, že sv. Eucharistia je skutočne telo, duša a Božstvo Ježiša Krista? Dvadsať percent? Desať, či dokonca iba päť percent? Koľko katolíkov dodržuje všetko, čo im ich viera prikazuje: návštevu kostola každú nedeľu, spoveď aspoň raz do roka (aj keď optimálne by to malo byť raz do mesiaca), návštevu kostola v prikázané sviatky?

Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil“ je hneď TRETIE (najdôležitejšie) prikázanie, inak povedané „it’s a big deal“.

Tak či onak, je úplne jasné, že žijeme v dobe absolútneho kolapsu katolíckej viery a disciplíny. Viera už nie je stredobodom života ľudí, každý má dnes iný stredobod – peniaze, prácu, ženu, muža, auto, dokonca pohovku či bazén…

Ak neveríme v katolícke učenie, je to pochopiteľné, ale ak veríme… nuž, ako môže byť niekto/niečo dôležitejšie ako Kristus? Ako môže byť niekto/niečo dôležitejšie ako spása našej vlastnej duše, záchrana seba samého z večnej pekelnej priepasti? Nič dôležitejšie, samozrejme, nemôže existovať a ani NEEXISTUJE.

Pozeraním sa teda na svet z katolíckej perspektívy je úplne jasné, že veľká väčšina ľudí – aj tu na Slovensku – sa rúti do večnej pekelnej záhuby. Väčšina ľudí žije permanentne v stave smrteľného hriechu a nikoho to vlastne nezaujíma. Hoci by malo.

Iste, možno si povedať, že sa s tým aj tak nič nedá robiť. Úpadok je kontinuálny, priam nezastaviteľný. Mladí rodičia už svoje deti o viere nič neučia. Koniec-koncov, neraz majú dieťa s iným partnerom (partnermi) s akým momentálne žijú, častokrát vo voľnom zväzku, „nadivoko“. Nebudú ho potom predsa učiť nejakej katolíckej morálke, keď ju sami nevideli ani z vlaku. Viera mizne a možno už za smiešnych desať rokov odo dneška bude aj na Slovensku úplne marginálnou jednopercentnou záležitosťou (napriek tomu, že sme jej boli verní 1000 rokov!).

No opäť: ako katolíci veríme, že každý človek má dušu – vlastne, že každý človek je duša majúca fyzické telo – a ak sa človek neobráti k Bohu, po smrti ho čaká temný osud v pekelnej priepasti. Preto je ABSOLÚTNE NEVYHNUTNÉ robiť všetko pre to, aby sa viera u nás opäť obnovila.

No dobre, ale ako? Nuž, odpoveď leží v našej vlastnej minulosti.

Roky 1560–1610 – desaťročia, kedy bolo na Slovensku menej ako 10 percent katolíkov (a v podstate žiadni kňazi)

Takmer nikto o tom nevie a predsa je to pravda: na Slovensku už bolo obdobie, kedy bola na tom katolícka viera ešte horšie ako je tomu dnes (a to už je čo povedať). Bolo tomu tak – vcelku prekvapivo – na prelome 16. a 17. storočia.

Nové protestantské myšlienky zdevastovali prakticky v celom Uhorsku náboženský život. Kňazi už nemuseli dodržiavať celibát a nemuseli sa zodpovedať svojim biskupom. Šľachta pod zástavou reformácie habala cirkevné majetky, takže tieto vrstvy obyvateľstva húfne odchádzali od katolicizmu na protestantské denominácie. Spolu so šľachticom prestupovali na „novú vieru“, samozrejme, aj jeho poddaní. Tým to prekážalo menej, než by sa mohlo zdať, protestantskí kazatelia neboli ani zďaleka takí prísni ako katolícki – žiadne spovede, tolerovaná uvoľnená morálka, žiadne pôsty, prakticky žiadne hrozby exkomunikácie… to bežným ľudkom vyhovovalo.

Na Slovensku v týchto rokoch klesol počet katolíkov pod 10 percent a na východe krajiny to bolo ešte horšie. Nebolo katolíckych kňazov – takmer všetci (!) prešli na protestantizmus, lebo schovávali pod posteľou frajerky a takto ich mohli legalizovať a „slúžiť ďalej“. Ľudia si neraz ani nevšimli, že ich farár v dedine robí niektoré úkony akosi inak (aj keď šuškandy o frajerkách sa šuškali), a keď sa dozvedeli, čo je vo veci, tak to ľahostajne prijali. Veď ktorý sedliak by sa postavil farárovi? Katolícka viera ich evidentne nevytrhávala veľmi z letargie. Existuje záznam talianskych jezuitov, ktorí v tomto čas prišli do Komárna – veriaci, ktorých tam stretli, neboli na spovedi 20 rokov, lebo ich nemal kto vyspovedať!!! Ak bolo evanjelických (bývalých katolíckych) duchovných v severnom Uhorsku 200, tak stále katolíckych kňazov bolo 10.

Situácia v tomto období teda bola na našom území z katolíckeho hľadiska strašná, až zúfalá. A predsa sa karta obrátila. No v žiadnom prípade nešlo o náhodu, ale o dobre vykonanú prácu niekoľkých jednotlivcov.

Načo je nám zemepán?!?

Dôležité bolo, že vládcovia monarchie – rod Habsburgovcov – zostal verný katolíckej náuke. Prakticky celá ich ríša tvorená Čechmi, Uhorskom, Rakúskom, Chorvátskom a ďalšími územiami prepadla protestantizmu. No oni sa „novému trendu“ odmietli poddať. Samozrejme, znepriatelili si tým všetky svoje krajiny, ktoré im hrozili odtrhnutím a svoje zámery sa neraz krvavo aj snažili presadiť.

Ďalším dôležitým aspektom bolo, že sa v Uhorsku podarilo zachovať štruktúry Cirkvi – kňazi síce padli, ale biskupi zostali verní Rímu. A nielen to. Začala nastupovať skutočne silná generácia biskupov, z ktorých najjagavejším príkladom sa stal Peter Pázmaň, sám bývalý protestant. Pázmaň začal používať niektoré staré zbrane protestantov a niektoré vlastné nové prostriedky: začal protestantizmus účelovo zosmiešňovať (čo bola inak protestantská zbraň voči „pápežencom“). Ďalej začal zakladať kvalitné školy, na ktorých učili jezuiti, františkáni a ďalšie rády. Tieto školy boli dostupné aj pre tých najchudobnejších zemanov, ba aj pre niektorých bohatších sedliakov.

Avšak najdôležitejším želiezkom bola šľachta. Kto vyhral aristokraciu na svoju stranu, vyhral všetko. A deti teraz protestantskej šľachty sa pod vplyvom svojich jezuitských učiteľov opäť obracali na vieru svojich prarodičov – na katolicizmus. Nuž a ako už bolo povedané vyššie, akú vieru prijal šľachtic, takú vieru chtiac-nechtiac museli prijať aj jeho poddaní, vrátane duchovenstva (alebo si mohli ísť hľadať útočisko u iného pána). Uhorská aristokracia postupne prijala väčšinovo katolicizmus, kým česká ostala protestantskou – tu možno zároveň vidieť počiatky českého odporu ku kresťanstvu (protestantizmus vždy vedie nakoniec k pohanstvu) a dlhoročnej láske Slovákov k Rímu.

Skutočné povinnosti aristokracie

Šľachta či aristokracia podľa tradičného katolíckeho vzoru, bola vojenskou ochrankyňou ľudu a spojencom kráľa. Preto sa moderní tyrani vždy snažili zničiť v prvom rade šľachtu – ak by v Nemecku či Rusku prežila vojensky silná šľachta, o Hitlerovi či Stalinovi by sme nikdy nepočuli. Uvedomelí šľachtici by nikdy nedovolili, aby sa takéto zvieratá dostali k moci, nenechali by sa oklamať tak ľahko ako obyčajní ľudia, prípadne by ich dokázali odstrániť skôr, než by úplne ovládli celý štátny aparát. Bezbranný ľud – ľud bez vlastnej šľachty – nemohol Hitlerovi ani Stalinovi nijako vzdorovať. Mohol tyranov len poslúchať, alebo sa nechať transportovať do koncentračných táborov a gulagov.

Aristokracia však mala ešte jednu úlohu: ochranu pravého katolíckeho náboženstva. Pod drobnohľadom šľachtica by sa na jeho území nemohli rozmáhať kadejaké sektičky. Kto chcel vykoreniť kresťanstvo, musel najprv vykoreniť šľachtu, takže sa logicky zdá, že kto chce obnoviť kresťanstvo, musí v prvom rade obnoviť práve vernú katolícku aristokraciu.

Všetko tomu nasvedčuje. Staré slovenské šľachtické rody ako Zrínski, Pálfiovci, Forgáčovci, Bernolákovci, Majtánovci, Čaplovičovci a ďalšie majú z kresťanského hľadiska tie isté povinnosti, aké mali ich predkovia – mali by chrániť pravú katolícku vieru! Mali by sa o ňu zasadzovať, mali by ju propagovať, mali by robiť všetko pre to, aby táto viera – jediná, ktorá zaručuje večný život obyvateľstva! – NIKDY NEZANIKLA. Spôsoby, ako to robiť, by mali hľadať v prvom rade oni sami.

Ak staré rody odmietnu túto svoju večnú povinnosť, pretože vďaka liberalizmu a modernizmu už príliš zdegenerovali, v budúcnosti budú musieť vzniknúť nové katolícke aristokratické rody, ktoré svoje povinnosti zanedbávať nebudú. Zakladateľmi týchto rodov budú ľudia, ktorí sa výnimočne osvedčia v boji za záchranu svojho národa a katolíckej viery v ňom. Pretože s pádom viery nastane aj nevyhnutný pád národov (zdá sa, že v USA už možno pozorovať počiatky tohto všetkého).

Pretože ak si už ľudia nie sú navzájom „bratmi a sestrami v Kristovi“ – čo ich spája? Len peniaze, respektíve vlastné obchody, na ktorých všetci zarábajú. Čo ak ale peniaze zrazu nebudú? Čo ak skutočne padne ekonomika? Osobne poznám ľudí, ktorí sa vyjadrili, žeby neváhali zabiť suseda, len aby zachránili vlastnú rodinu. Na to, že aj ich sused má nejakú rodinu už nemyslia…

Takí čo zachránia svoj národ z anarchie, čo obnovia jeho kultúrny a hlavne náboženský život, čo znova zaistia poriadok po katastrofe – takí budú tvoriť novú katolícku aristokraciu budúcnosti. Pretože tam, kde nie sú lokálne aristokracie, tam vládnu už len globálne elity. Treba teda schopných ľudí, ktorí si dobre vykonajú svoju Bohom stanovenú prácu.

Toto však bude dané len skutočne a úprimne veriacim katolíkom, ktorí sa modlia ruženec, ktorým nie je ľahostajný morálny úpadok vlastného národa, ktorí sú ochotní za Krista priniesť aj tú najvyššiu obetu, ktorí diablove hriešne zvody odpálili brokovnicou.

Len takí obnovia a zachránia slovenský národ, len takí pomôžu obnoviť a zachrániť celú západnú civilizáciu. Len takí môžu poraziť globálne elity à la Bill Gates, či Klaus Schwab.

***

Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024