Významní slovenskí kňazi 20. storočia: Páter Rajmund Ondruš, SJ

Branislav Krasnovský
31. júla 2021
  Cirkev História

V poslednej dobe dozrela vo mne myšlienka, pokúsiť sa predstaviť slovenskej katolíckej verejnosti niekoľkých našich slovenských katolíckych kňazov a hierarchov, ktorí boli aktívni v druhej polovici 20.storočí a ktorí patrili ku generácii duchovných, poznačenej komunistickým terorom. Katolíckych kňazov, z ktorých sa mnohí dožili konca komunistického režimu, a z ktorých mnohí pokračovali v pastoračnej činnosti aj po roku 1989. Kňazov, ktorí dodnes žijú v spomienkach svojich priateľov a rodinných blízkych, kňazov, ktorí nás už predišli na ceste do Nebeskej vlasti. 

Častokrát nepôjde o mediálne práve najznámejších kňazov a cirkevných hierarchov v spoločnosti, ale o duchovných, ktorí potichu a s Božou pomocou konali svoju prácu a pomáhali formovať katolícku generáciu, ktorej som aj ja súčasťou.

Páter Rajmund Ondruš SJ

Ako prvého by som rád predstavil jezuitského pátra Rajmunda Ondruša, ktorého knihy som v 90. rokoch 20. storočia veľmi rád čítal a ktoré rád čítam aj dnes. Najmä jeho životopis sv. Ignáca z Loyoly Rytier a reformátor (a tiež Počiatky jezuitov od Jamesa Brodericka, ktoré tiež vyšli v kanadskom vydavateľstve Dobrá kniha) patrili k mojím veľmi obľúbeným čítaniam počas vysokoškolských štúdií. Ako historik dodnes dávam prednosť historickým knihám a tieto dve útle knihy som pomerne často nosil vo svojom ruksaku pri potulkách po Slovensku, alebo v zahraničí, pretože aj večer na potulkách možno čítať, pokiaľ je svetlo, knihy s pozitívnym duchom a natoľko nabité informáciami, že sa nezunujú ani pri druhom či treťom čítaní.

Páter Rajmund Ondruš, jeho detstvo a prvotná formácia (1929 – 1945)

Páter Rajmund Ondruš SJ, sa narodil sa v roku 1929 a patril ku generácii, ktorá na vlastnej koži zažila známu “Barbarskú noc”, pri ktorej komunisti zrušili všetky katolícke kláštory a rády na Slovensku. Bol odsúdený do väzenia, v roku 1968 emigroval do zahraničia a následne žil dlhšiu dobu v Ríme a v Kanade, odkiaľ sa okolo roku 1992 vrátil, aj s ďalšími slovenskými jezuitmi, na Slovensko. Na Slovensku žil a pôsobil v trnavskej komunite jezuitov, a až takmer na sklonku svojho života odišiel do Ivanky pri Dunaji, kde žil do svojej smrti.

Páter Rajmund Ondruš SJ pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny a bol naučený tvrdo pracovať a pomáhať rodičom, aj v hostinci a obchode, ktorí mali jeho rodičia prenajatí. V rodine získal solídnu katolícku výchovu aj vedomosti, a už od mala ho formovala pevná katolícka viera. Na sklonku svojho života napísal páter Rajmund Ondruš SJ knihu, V Teba, Pane, som dúfal , v ktorej opísal svoje detstvo a ktorá je podrobnou autobiografiou jeho života.

Vo svojej autobiografii páter Rajmund Ondruš SJ spomína, že už ako 9 ročný chlapec bol rozhodnutý, že sa stane katolíckym kňazom a tak po skončení 4. triedy základnej školy jeho rodičia uvažovali, že začne študovať na gymnáziu, pretože študenti gymnázia mali najlepšie predpoklady pre štúdium teológie a filozofie. Keď rodičia zistili, že jezuitské kolégium vo Velehrade poskytuje možnosti lacnejšieho ubytovania a štúdia, ako na Slovensku, začal študovať Rajmund Ondruš tam. Nemal s tým problémy, pretože jeho mamička pochádzala z Moravy.

V roku 1939 zaniklo Československo, vznikol Slovenský štát a taktiež Protektorát Čechy a Morava. Ondruš od septembra 1939 už študoval na jezuitskom kolégiu na Velehrade, čo však prinášalo so sebou aj čiastočné problémy, najmä pri prechode hranice zo Slovenska do Protektorátu Čechy a Morava.

Osobný vplyv jezuitov na velehradskom gymnáziu, mal najväčší dopad na rozhodnutie pátra Rajmunda Ondruša, stať sa kňazom práve v jezuitskom ráde. Na svojich pedagógov z Velehradu vždy s láskou spomínal, s generálnym prefektom pátrom Karlom Ševelom SJ, sa po roku 1960 stretol aj v komunistickom väzení. Po atentáte na Heydricha v roku 1942 Nemci zastavili výučbu aj vo Velehrade a Rajmund Ondruš preto spolu s ďalšími troma slovenskými spolužiakmi doštudoval v Trnave, pričom ubytovanie získal najprv na jezuitskom internáte a neskôr v Piešťanoch. Prázdniny trávil páter Rajmund Ondruš v práci, aby odbremenil finančne rodičov a zarobil si na ďalšie štúdium.

Hektický charakter mal pre neho prelom rokov 1944/1945, keď sa museli všetci študenti stredných škôl bez výnimky zúčastniť výstavby protitankových opevnení a následne kvôli prechodu frontu školy zavreli, takže marec až máj strávil páter Rajmund Ondruš SJ v rodnej obci Popudinské Močidlany. Neskôr sa vrátil do Piešťan, kde pokračoval v štúdiu a kde sa začal angažovať v katolíckych spolkoch. V Piešťanoch aj zmaturoval (v autobiografii sa priznáva, že s čiastočnými problémami, pretože absencia výuky na prelome rokov 1944/1945 mala negatívny vplyv na jeho študijnú disciplínu) a následne sa stal jezuitským novicom v Ružomberku

Bazilika vo Velehrade

Jezuitská cesta. Od noviciátu do útvarov PTP (1945 – 1953)

Páter Rajmund Ondruš SJ vždy spomínal na jezuitský noviciát s radosťou a s láskou spomínal na pátra Rudolfa Mikuša SJ, ktorý bol predstaveným ružomberského noviciátu. Spomínal, že v roku 1947 ešte stálo v Ružomberku Hlinkovo mauzoleum, ktoré neskôr komunisti zničili a takisto spomínal, ako ho formovala kniha sv. Alfonsa Rodrigueza SJ Kresťanská dokonalosť, ktorá vyšla v slovenskom preklade. V noviciáte si urobil po prvý krát aj 30 dňové ignaciánske duchovné cvičenia, s menšími zdravotnými problémami. Veľmi ho rozbolelo pravé koleno, pomôcť mu museli lekári injekciami. Ako neskôr páter Rajmund Ondruš SJ s úsmevom spomínal, vnímal to ako mladý novic veľmi rojčivo –  ako znak určitej spriaznenosti s Ignácom z Loyoly, ktorého duchovná cesta sa začala dolámanými nohami v Pamplone, po zranení delovou guľou.

Páter Rajmund Ondruš SJ uvádza, že ako novic nesledoval podrobne politické dianie v Československu, február 1948 sa však už nedal jednoducho prejsť mlčaním a nezáujmom. Bolo zrejmé, že situácia v Československu sa zhoršuje a komunistické represálie sa budú len stupňovať.

Počas slávnosti Božieho Tela v Ružomberku, v lete 1948, už zasiahli proti katolíckym veriacim komunistickí príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (polície) s plnou brutalitou. Narušili celú procesiu, zatýkali veriacich mužov a ženy a takisto  potrestali iniciátorov slávnosti, vrátane kňaza. V roku 1949 už komunisti žiadnu slávnosť Božieho Tela nepovolili.

Napätie medzi štátom a Cirkvou sa stupňovalo, v Ružomberku dokonca komunisti do noviciátu jezuitov nasťahovali učňov, často s antikresťanskými postojmi, ktorí sa v budove hrubo správali. Ako spomínal páter Rajmund Ondruš SJ, súčasťou komunistického boja proti “klerikálnym živlom” bolo aj niekoľkodňové organizovanie marxistických ideologických školení, ktorých sa museli zúčastňovať aj všetci jezuitskí kňazi a novici. Marxistickí ideológovia na koniec školení požadovali vyplnenie testu, aby si ozrejmili, nakoľko si kňazi a novici osvojili informácie zo školenia. Nakoniec boli do kláštorov dosadení komunistickí zmocnenci, ktorí začali v kláštoroch doslovne bašovať.

Vo svojej autobiografii Rajmund Ondruš venoval pozornosť aj “Barbarskej noci” z apríla 1950, ktorú prežil na vlastnej koži. Táto noc znamenala zrušenie kláštorov a rehoľného života na Slovensku. Krátko po polnoci vtrhli do všetkých kláštorov v Československu policajné komandá, kňazi, mnísi a novici mali 15 minút na to, aby si zbalili najnutnejšie veci a následne ich odvliekli. Pátra Rajmunda Ondruša SJ s ostatnými jezuitmi presunuli do Bohosudova a odtiaľ ho odviedli priamo na základnú vojenskú službu do Komárna.

Vojnu si páter Rajmund Ondruš SJ odslúžil ako príslušník PTP (Pomocných technických práporov) najmä v Žatci na západných Čechách, ale aj v Komárne, Podbořanoch a Hájnikoch. Vojakom v práporoch PTP komunisti nedôverovali a tak namiesto vojenského výcviku vykonávali manuálne práce pre národné hospodárstvo.

Komunisti sa zároveň cieľavedome snažili zabrániť vplyvu starších katolíckych kňazov na novicov, ktorí ešte nemali kňazské svätenie. V jednotkách PTP totiž slúžili povinne aj vysvätení kňazi, ktorí dovtedy na základnej vojenskej službe neboli. V PTP páter Rajmund Ondruš SJ pokračoval v tajnom štúdiu, skončil filozofiu; ako však sám hovorieval viac si netrúfal, pretože štúdium bolo značne náročné. Z vojenčiny sa vrátil páter Rajmund Ondruš SJ krátko pred Vianocami roku 1953.

Kniha J. CH. Korca, popisujúca udalosti Barbarskej noci

Robotnícka a väzenská anabáza pátra Rajmunda Ondruša (1953 – 1962)

Páter Rajmund Ondruš SJ sa po návrate do civilného života stal robotníkom podniku Stavoindustria Bratislava. Pracoval v stavebnom závode Malacky a podieľal sa na budovaní veľkej cementárne v Rohožníku na Záhorí. Práve tu dospel páter Rajmund Ondruš k zaujímavému zisteniu. Lepšia kancelárska a intelektuálna práca znamenala pre zamestnancov, že komunisti mali viac možností tlačiť na veriacich. Kto pracoval pri lopate, na toho bola komunistická mašinéria často jednoducho prikrátka, pretože všetci pracovať museli a od lopaty sa padnúť nižšie jednoducho nedalo. Takže  tí “pri lopate” mali väčšiu duchovnú slobodu, oveľa živšieho náboženského a katolíckeho ducha a komunisti mali na nich menšie páky pri vydieraní.

Nakoniec sa však od lopaty dostal aj páter Rajmund Ondruš SJ preč a od roku 1954 začal pracovať v hygienicko-epidemiologickej službe. Ťažisko práce spočívalo v preventívno-kontrolnej činnosti. Polepšil si aj finančne, dostával 630 korún, po troch mesiacoch 800 korún a 90 korún príspevok za prácu vo vysoko infekčnom prostredí. Tajne pokračoval v štúdiu teológie a kontaktoval sa s bývalými jezuitmi. V roku 1959 sa zoznámil aj s tajne vysväteným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom, to však už nejasne tušil, že sa chystá ďalší záťah na tzv. “vatikánske živly”, zo strany štátnej bezpečnosti. Krátko po zatknutí biskupa Jána Chryzostoma Korca zatkli aj pátra Rajmunda Ondruša SJ. Zatkli ho po príchode do Bratislavy, kde ráno ešte stihol zájsť na svätú omšu do kostola Milosrdných bratov.

Páter Rajmund Ondruš SJ bol odsúdený na tri roky väzenia a vo výkone trestu bol od januára 1960 do mája 1962 (amnestia). Uväznený bol na viacerých miestach (vyšetrovacia cela tzv. Februárka v Bratislave, Justičný palác v Bratislave, Pankrác v Prahe, Rtyně v Podkrkonoší a Valdice – kde sa stretol so všetkými významnými jezuitskými duchovnými, ktorí boli odsúdení na trest odňatia slobody od 10 rokov až po 25 rokov. Tu sa stretol aj s bývalým provinciálom českých jezuitov pátrom Františkom Šilhanom SJ, ktorý dostal od komunistického režimu 25 rokov vo Valdiciach, v tých najtvrdších podmienkach. Len za to, že bol kňazom, odmietol kolaborovať s režimom, za to že bránil katolícku vieru a právo veriacich navštevovať sväté omše.

Páter František Šilhan SJ

Z väzenia do emigrácie (1962 -1968)

Páter Rajmund Ondruš vo svojej autobiografii spomínal, že do konca života nezabudne na chvíľu, keď prekročil po dvoch rokoch bránu väzenia. Pri prechode bránou na slobodu, sa začal modliť hymnus Teba Bože chválime. Cesta domov autobusom z väzenia do Popudinských Močidlian ubiehala nesmierne pomaly, domov prišiel neskoro večer. Mamička mu urobila rýchlo niečo na jedenie, v rodine zavládla nesmierna radosť. Do práce v  hygienicko-epidemiologickej službe sa už vrátiť nemohol, Okresný národný výbor mu ponúkol tri možnosti zamestnania: pomocný robotník v tehelni Gbely, stavebný robotník v Skalici, alebo pracovníkv miestnom JRD. Nakoniec sa zamestnal ako stavebný robotník v Skalici.

Plno známych sa po návrate z väzenia nechcelo k pátrovi Rajmundovi Ondrušovi SJ priznať. Keďže ho sledovali príslušníci ŠTB, nemohol spočiatku pokračovať v tajnom štúdiu teológie. V roku 1966 začal pracovať ako poľnohospodársky robotník v Trnave.

Od roku 1967  sa začala situácia v súvislosti s Cirkvou v Československu uvoľňovať, komunistický režim zmenšil čiastočne represálie voči duchovným a veriacim. Páter Rajmund Ondruš SJ, ktorý sa každý deň zúčastňoval na svätej omši, vo veku takmer 40 rokov dospel k názoru, že by mohol dokončiť svoje štúdium teológie. Za pomoci pátra Felixa Litvu SJ po augustových udalostiach 1968 opustil Československo a odišiel do Rakúska, kde nakoniec svoje štúdium teológie, po takmer 20 rokoch, v roku 1970 úspešne zavŕšil.

Bolo zrejmé, že na Slovensko sa už páter Rajmund Ondruš SJ nevráti (najmä nie v čase normalizácie, pretože ŠTB mala informácie o tom, že štúdium nielenže dokončil, ale “že sa opäť spojil s vatikánskymi živlami”, takže po návrate na Slovensko by ho opätovne čakalo uväznenie a prísny trest.

Z Vatikánu do Kanady (1970 – 1992)

Od roku 1970 do roku 1978 pôsobil páter Rajmund Ondruš SJ vo Vatikáne ako redaktor vo Vatikánskom rozhlase. Slovenskú komunitu jezuitov v tom čase v Kanade viedol páter Felix Litva SJ, jeho blízkymi spolupracovníkmi boli jezuitskí pátri: Stanislav Polčin, Fridrich Osuský, Ignác Kubeš a Vincent Dančo. Úzko spolupracoval aj so saleziánmi: Ľudovítom Macákom, Andrejom Paulínym či Rudolfom Blatnickým. Ku skvalitneniu slovenských vysielaní prispievali aj slovenskí preláti: Mons. Dominik Hrušovský, Mons. Jozef Tomko, Mons. Jozef Zlatňanský, Mons. Jozef Vavrovič, Mons. František Škoda a iní.

V roku 1974 začal mať páter Rajmund Ondruš SJ problémy s hlasom, takže bolo zrejmé, že jeho práca v živom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu pomaly skončí. Pripravoval však programy a do roku 1978 bol vedúcim slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1977 pátrovi Rajmundovi Ondrušovi SJ zomrela mamička a jeho veľmi trápilo, že sa nemohol zúčastniť jej pohrebu. Definitívne z Vatikánskeho rozhlasu páter Rajmund Ondruš SJ odišiel v októbri 1978. Čakali ho nové úlohy v Kanade.

Budova Vatikánskeho rozhlasu

Páter Rajmund Ondruš SJ vo svojej autobiografii venoval pôsobeniu slovenských jezuitov v Kanade značnú pozornosť. Slovenská jezuitská misia v Kanade trvala 50 rokov a páter Rajmund Ondruš SJ o tejto misii, ktorá sa začala v roku 1952 napísal knihu s názvom Slovenskí jezuiti v Kanade, kronika pozoruhodnej misie. Kniha vyšla takisto v jezuitskom vydavateľstve Dobrá Kniha Trnava v roku 2006 a obsahuje podrobné a cenné informácie.

Slovenská jezuitská misia v Kanade bolo podujatie, ktoré slovenskí jezuiti neplánovali a na jeho zvládnutie nemali podľa ich vlastných slov ani reálne predpoklady. A predsa vďaka Božej prozreteľnosti a obdivuhodnej veľkodušnosti Slovákov v Kanade, osobného úsilia skupiny slovenských jezuitov, ktorých komunistický režim vyhnal z vlastnej krajiny, vzniklo dielo, ktoré poskytlo svoje duchovné a sociálne služby mnohým našim rodákom v zámorí.

Slovenská jezuitská misia získala vysoko pozitívny ohlas v Cirkvi a urobila slovenským jezuitom veľmi dobré meno v zahraničí. Páter Rajmund Ondruš SJ dejiny tejto kanadskej misie podrobne spracoval a zachoval tak budúcim generáciam. Vďaka samozrejme patrí aj pátrovi Felixovi Litvovi SJ, ktorý je autorom knihy Kanadský experiment. Polstoročie činnosti slovenských jezuitov v Kanade, takisto venovanej slovenskej jezuitskej misii.

V Kanade páter Rajmund Ondruš SJ pôsobil od Vianoc roku 1978. Takmer 14 rokov pracoval vo vydavateľstve  slovenských jezuitov Dobrá kniha, v meste Cambridge, v provincii Ontario. Sedem rokov redigoval časopis Echo a šesť rokov viedol mesačník Posol. V rozličných časopisoch, doma i v zahraničí, publikoval články a preklady s cirkevno-historickou tematikou. Okrem toho spolupracoval pri vydávaní kníh a istý čas bol zástupcom slovenského viceprovinciála v zahraničí.

Slovenskí jezuiti v Kanade

Z knižnej tvorby Rajmunda Ondruša SJ z kanadského obdobia treba na prvom mieste spomenúť edíciu životopisov svätých Blízki Bohu a ľuďom a životopis sv. Ignáca z Loyoly Rytier a reformátor.  Ďalej je to životopisná zbierka Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole a publikácie o slovenských jezuitoch Vendelínovi Javorkovi a Ľudovítovi Eisellem. Samostatne vyšli aj jeho životopisy Márie Wardovej a Košických mučeníkov, a i.

Po návrate na Slovensko (1992 – 2011)

Páter Rajmund Ondruš prežil v emigrácii takmer 25 rokov života. Dlhú etapu svojho života teda prežil mimo Slovenska a to zanechá na človeku určitú stopu. Samozrejme sa veľmi tešil, že na Slovensku skončil komunizmus, tešil sa že opäť mohol stretnúť so svojimi blízkymi, navštíviť hroby svojich rodičov.

Život v zahraničí mu však umožnil získať širší rozhľad a takisto dokázal zaujať kritický postoj k rôznym spoločenským neduhom (závisť, ohováranie, amorálnosť v politike….) Bol mužom práce a osobného príkladu, takže namiesto toho, aby len kritizoval, išiel sám príkladom. Pôsobil v Trnave, kam sa z Kanady presťahovalo vydavateľstvo Dobrej knihy a v rokoch 1993 – 1997 bol zástupcom provinciálneho predstaveného jezuitov v Bratislave. Až do konca svojho života bol literárne činný a pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľoval (mal za sebou niekoľko ťažkých operácii), tak pôsobil aj ako spovedník. Na Slovensku istý čas viedol aj redakciu časopisu Viera a život. Do slovenčiny prekladal konštitúcie Spoločnosti Ježišovej a aj ďalšie rehoľné dokumenty.

Na Slovensku uzreli svetlo sveta aj ďalšie a doplnené vydania jeho diel, najmä životopisnej zbierky  Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole a napokon už spomínaná autobiografia V teba, Pane, som dúfal.

Od januára 2011 sa Páter Rajmund Ondruš zotavoval po operácii v Senioráte Spoločnosti Ježišovej, v Ivanke pri Dunaji. Necelý týždeň pred smrťou bol hospitalizovaný so zápalom pľúc v Ružinovskej nemocnici v Bratislave. Tu si ho Pán Života, ktorému po celý život verne slúžil, povolal dňa 10. apríla 2011 vo veku 82 rokov.  Pochovával ho dnešný trnavský otec arcibiskup Ján Orosch. Pozostatky pátra Rajmunda Ondruša SJ boli uložené v rehoľnom hrobe na miestnom trnavskom cintoríne pri Kamennej ceste.

Spomienku na pátra Rajmunda Ondruša SJ, si dovolím zakončiť slovami z jeho autobiografickej knihy V Teba, Pane, som dúfal.

“Ťažko viem vyjadriť vďačnosť toľkým dobrým ľuďom, ktorých som vo svojom živote stretol a ktorí mi duchovne a hmotne pomáhali v rozličných situáciach. Iba nekonečná Božia dobrota môže odplatiť všetko to dobro, ktoré mi preukázali láskaví a veľkodušní ľudia. Napokon ďakujem všetkým mojim prenasledovateľom za to, že mi pomohli ujasniť si plnšie prežívať vážnosť a veľkosť rehoľného povolania. Nech nám všetkým náš Pán a Boh umožní účasť na svojom večnom milosrdenstve…”

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!