Vyvoláva Cirkev pocit viny a zbavuje nás odchod z Cirkvi výčitiek svedomia? Na tieto i ďalšie otázky odpovedal P. Józef Augustyn SJ

26. septembra 2022   Cirkev Spoločnosť

Prestáva byť zlé konanie morálnym zlom, keď človek vystúpi z Cirkvi? Ak sa niekto spolieha na to, že apostázou sa ľahko zbaví výčitiek svedomia napríklad za manželskú neveru, potrat, finančný podvod a podobne, veľmi sa mýli, hovorí P. Józef Augustyn SJ v rozhovore poskytnutom KAI.

KAI: „Opustila som Cirkev a konečne som sa zbavila toho neustáleho pocitu viny.“ S takýmito výrokmi sa v poslednom čase stretávame pomerne často. Je to Cirkev, kto vyvoláva pocit viny?

P. Józef Augustyn SJ: Pocit viny je jednou z najťažších, ale aj najzákladnejších ľudských skúseností. Je spojený so svedomím, živým hlasom, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé. (…) Je bezprostredne spätý s ľudstvom, je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Hlas svedomia by sa nemal spájať len s priamou náboženskou skúsenosťou. Pre ľudí, ktorí ešte nepoznajú Boha, sa ľudská dôstojnosť, bezúhonnosť a čistota srdca odhaľujú v hlase svedomia. Ak zostanú verní svojmu svedomiu – vedie ich k Bohu. Upierať ateistom integritu ich svedomia nie je spravodlivé.

Ak niekto vystúpi z Cirkvi a povie, že sa zbavil pocitu viny, vyvstáva otázka, od čoho sa skutočne cíti oslobodený: Od akých prikázaní, morálnych povinností? Človek, ktorý preruší svoje zväzky s Cirkvou, sa môže „ľahko“ oslobodiť od predpisov a nariadení, ktoré sa zvyčajne spájajú s Cirkvou: dodržiavanie piatkového pôstu, účasť na nedeľnej omši, veľkonočná spoveď atď.

Povrchnosť pastoračnej starostlivosti sa prejavuje v tom, že sa preceňujú predpisy a zákazy stanovené Cirkvou, zatiaľ čo morálne zásady týkajúce sa lásky k Bohu a ľuďom sa podceňujú alebo dokonca zanedbávajú. Niekedy mám dojem, že pastoračný dôraz na „vonkajšiu“ náboženskú prax je viac o pripútaní veriacich k inštitúcii Cirkvi ako k Pánu Bohu.

Dekalóg nevytvorila Cirkev. Bol daný Mojžišovi na vrchu Sinaj v 13. storočí pred Kristom. Môže sa človek zbaviť viny za porušenie prikázaní: nekradni, neohováraj, neklam, nezabíjaj? Alebo kvôli porušovaniu morálnych pravidiel, ktoré sa vzťahujú na rodinné, manželské a priateľské vzťahy? Prestáva byť nespravodlivosť morálnym zlom, keď sa človek odhlási z Cirkvi? Ak sa niekto spolieha na to, že vystúpením z Cirkvi sa ľahko zbaví výčitiek svedomia napríklad za manželskú neveru, potrat, finančný podvod a podobne, veľmi sa mýli.

Zdá sa však, že výčitky svedomia sa dnes u mnohých ľudí vytrácajú…

– Svedomie nie je z bronzu, ale je to živý „organizmus“, krehký ako celá naša ľudská bytosť: telo, psychika, duša, myseľ, duch. Starostlivosť o svedomie je našou najdôležitejšou životnou úlohou a našou zodpovednosťou. (…) Nikto sa nemôže zrieknuť zodpovednosti za svoje svedomie, vrátane detí, v ktorých sa v procese výchovy pomaly a postupne prebúdza morálna zodpovednosť. Keď sa dieťa previní proti svojmu svedomiu, musí sa k tomu priznať pred milujúcou osobou – mamou, otcom.

Kedysi literárna kritička Kinga Maria Duninová napísala recenziu na rozhovor, v ktorom istá osobnosť (nebudem ju tu bližšie identifikovať) spomínala na hipisácke dobrodružstvá 60. rokov: „sex vo vlaku, sex v parku, sex v hoteli…“. Položila mu otázku: „A myslel si na ženy, ktoré si nechal vo vlakoch, v parkoch, v hoteloch?“ Je ľudské zbaviť sa viny, keď človek využíva blížnych na uspokojenie svojich najnižších vášní? Je ťažké pestovať citlivosť svedomia, keď sa neodkazuje na základné morálne normy, ktoré sú zakotvené v našom človeku.

Čo je to svedomie? Pochádza svedomie z nášho vnútra alebo zvonka? Je tento hlas hlasom Božím?

– Ak hovoríme, že svedomie je „hlas Boží“, musíme si uvedomiť, že je to „hlas živého Boha“, a nie mechanický zvuk z prehrávacieho zariadenia. Svedomie teda nie je autonómna inštancia, nezávislá od Boha. Svedomie vychádza „z nášho vnútra“, pretože je trvalým Božím darom vpísaným do našej ľudskej prirodzenosti, a zároveň je mimo nás, pretože sa vzťahuje na večne živého Pána.

Svedomie obsahuje akoby samotnú podstatu našej podobnosti s Bohom: slobodu, zodpovednosť, rozumnosť. Svätý Evagrius Pontský, otec púšte, vo svojej antropológii zdôrazňoval, že napriek Adamovmu hriechu ľudská prirodzenosť neprestala byť dobrá a pokušenia nie sú hrozbou pre spásu, ak človek počúva svoje svedomie, „Boží hlas“.

Čo sa však stane, keď nepočúva „hlas svedomia“, nerešpektuje Boží zákon, ktorý je v ňom napísaný?

– Odpoveď na túto otázku nájdeme vo svojom živote. Sme chybné ľudské bytosti a stáva sa nám, že neposlúchneme Boží hlas svedomia. A aké sú dôsledky, všetci dobre vieme. Boh odpúšťa hriechy, ale neodstraňuje následky hriechu. Utrpenie, ktorým trpíme, je často ovocím hriechu, nášho vlastného i hriechu iných. Súčasná vojna na Ukrajine s jej nesmiernym násilím a smrťou je dôsledkom neposlušnosti voči hlasu svedomia. A to sa netýka len úzkej skupiny ľudí, ktorí rozpútali vojnu, ale státisícov, miliónov ľudí, ktorí plnia zločinecké príkazy, podporujú a financujú vojnové úsilie. Hlavným zdrojom nešťastia celého ľudstva bola, je a bude neposlušnosť svedomia.

Samozrejme, nie každé porušenie hlasu svedomia má také tragické následky. Niekedy sa snažíme ignorovať svoje svedomie, nevšímať si ho, prehlušiť ho a žiť, akoby neexistovalo. V danom okamihu sa môže zdať, že neexistuje žiadny problém. Ale všetko len do určitej miery. Nie každý jed prináša okamžitú smrť, niektoré pôsobia s oneskorením. Vedomie premárneného života je trpkým dôsledkom ignorovania vlastného svedomia.

Čo v tomto kontexte znamená výčitka svedomia?

– V podstate je utrpenie spôsobené výčitkami svedomia dobré, podobne ako je dobrá fyzická bolesť, ktorá nám signalizuje, že sme chorí. Práve táto bolesť nás motivuje ísť k lekárovi, vyhľadať pomoc. Zvyšujúca sa bolesť je zvyčajne signálom rastúceho ohrozenia života. Keď som viedol ignaciánske rekolekcie, často som bol svedkom prebudenia spiaceho svedomia pod vplyvom meditácie nad Božím slovom. Pre mnohých rehoľníkov to bola veľmi bolestná skúsenosť, ktorá však zároveň prinášala nádej a radosť.

Mala by nás teda absencia výčitiek svedomia znepokojovať?

– Osobne si nemyslím, že ľudia, ktorí konajú proti svojmu svedomiu, porušujú základné morálne zákony, ubližujú iným alebo používajú násilie, by nemali mať výčitky svedomia. Majú, len si ich nechcú všímať, interpretujú ich falošne. (…) Mnohí ľudia si myslia, že ich svedomie im nič nevyčíta. Tento ich subjektívny pocit ich však neospravedlňuje. „Výčitky svedomia“ majú niekedy degenerovanú podobu: podráždenosť voči sebe samému, neschopnosť prijať kritiku, agresivita voči iným, cynické správanie voči spravodlivým ľuďom. Stretol som sa aj s fenoménom neľudskej morálnej prísnosti zo strany duchovných, ktorí sami viedli nemorálny život. Ide o akýsi prenos „potlačených“ výčitiek svedomia na územie „iných ľudí“.

(…) Každé spáchané zlo cynicky preniká do ľudskej osobnosti. Niekedy ho možno vidieť na tvári. Vojnové príklady, ktoré som uviedol, sú „do istej miery“ extrémne, ale len „do istej miery“. Sú živé a dobre ukazujú samotnú podstatu zla. Ale zlo je len jedno. To isté zlo a tá istá degenerácia svedomia, hoci v inom rozmere, sa odohráva v politike, v rodinách, na úradoch, v kúriách, kanceláriách atď. Vždy prinášajú trpké ovocie v podobe ubližovania ľuďom, násilia, manipulácie, ponižovania atď.

Určite však nejde o to, aby sme žili v neustálom pocite viny, ale skôr v radosti, v pokoji srdca? Čo teda môžeme urobiť s našimi výčitkami?

– Sami sa od viny neoslobodíme, pretože nad hriechom, ktorý sme spáchali, nemáme moc. Človek sa môže slobodne dopustiť hriechu, ale potom nad ním stráca moc. Čo sa teda dá robiť? So všetkou dôverou sa zverte Bohu spolu so spáchaným hriechom. Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť (Ž 130,3–4). To je modlitba vo chvíľach výčitiek. Výčitky svedomia sú dôležité; dávajú nám najavo, že sa sami nedokážeme vyrovnať so svojou neprávosťou.

Preto by sme ich mali pokorne prijať a postaviť sa im tvárou v tvár pred Pánom. Pocit viny je dobré znamenie: naše svedomie je živé, pracuje. Žiada lekára a liek: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Lk 5,31). Musíme sa naučiť znášať napätie spojené s pocitom viny. Naše hľadanie duševnej pohody niekedy vychádza z falošnej predstavy o šťastí. (…) Chvíle nepohody, frustrácie sú prirodzené. Pre ľudí so správnym svedomím sú impulzom k hľadaniu Božieho milosrdenstva, k vnútornému nasadeniu „pre dielo väčšie, než sme my sami“.

V našich úzkostiach svedomia, ktoré nás niekedy trápia celé roky, je konečnou záchranou návrat k podstate svedomia: k stretnutiu našej ľudskej samoty s Božou samotou. Nie sme to my, kto sa silou svojej vôle zbavuje úzkosti, ktorá nás trápi. Boh nás oslobodzuje mocou svojej milosti.

V čom spočíva problém výhrady vo svedomí? Môže ktosi cudzí skaziť naše svedomie?

– Byť skazený „zvonka“, pod vplyvom zlého príkladu iných, má vždy povahu osobnej odchýlky, nevernosti, pochybovania o Božom hlase svedomia. Zvyčajne sa odohráva v kontexte vášní a túžob, ktoré na nás tlačia „zvnútra“. Nikto zvonku nemôže skaziť naše svedomie. Koniec koncov, do „vnútornej svätyne“, ktorou je svedomie, miesto stretnutia s Bohom, nemá nikto prístup. Pochybovanie o hlase svedomia pod vplyvom zlého príkladu iných sa niekedy objavuje vtedy, keď je vzťah s Bohom oslabený alebo narušený.

Odchod z Cirkvi, a ešte viac zrieknutie sa viery v Boha pod vplyvom zlého príkladu kňazov, možno interpretovať ako naše pastoračné zlyhanie: viazali sme ľudí viac na inštitúciu Cirkvi než priamo na Krista. Veriaci, ktorých spája hlboké osobné puto s Pánom, vidiac zlý príklad pastierov, nielenže sa nevzdávajú Cirkvi, ale naopak, cítia sa pobádaní k väčšej vernosti a obetavejšej službe Bohu a ľuďom v Cirkvi. Hriechy iných ľudí nemôžu spochybniť moju vernosť Cirkvi, hoci ju môžu bolestne poznačiť.

A čo trestné činy páchané na deťoch?

– Tu je situácia trochu iná, pretože deti nemajú autonómiu svedomia. Vytvárajú si ho cez vzťahy s ľuďmi, ktorým dôverujú. Prijímajú svet duchovných a morálnych hodnôt ľudí, s ktorými sú spojení, rovnako ako prijímajú ich lásku, prijatie, láskavosť. Svedomie matky, otca je zrkadlom pre formujúce sa svedomie dieťaťa. Ježiš tvrdo odsudzuje toho, kto pohorší deti. Hovorí, že pre neho by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z maličkých (porov. Lk 17,2).

Ako sa starať o svoje svedomie?

– Po prvé, stretávať sa s Bohom vo svätyni svojho svedomia. Dbať o chvíle radosti, vnútorného sústredenia sa a priameho rozhovoru s Bohom. Po druhé, nesmieme ignorovať výčitky svedomia, ale so skrúšeným srdcom sa postaviť pred Pána. Po tretie, nespájajte sa s ľuďmi so zlým svedomím. Starostlivosť o vlastné svedomie si vyžaduje úsilie, duchovný boj, rozlišovanie, múdrosť, odvahu a často aj utrpenie. Na obranu svojho svedomia je niekedy potrebné postaviť sa nespravodlivým ľuďom, odmietnuť účasť na ich nečestných zámeroch. Najlepšou formou starostlivosti o svedomie je každodenné rozjímanie o Božom slove. Je ako dvojsečný meč, ktorý oddeľuje dobro od zla (porov. Hebr 4,12). Dobrou praxou, ktorá pomáha udržať si čisté svedomie, je každodenné spytovanie svedomia. Nejde len o vyúčtovanie hriechov, ale skôr o „vyúčtovanie lásky“, Božích darov. Duch vďačnosti odhaľuje ducha neprávosti.

Ignaciánske spytovanie svedomia sa mnohým ľuďom môže zdať ako príliš náročná úloha. Ako teda začať? Čo by ste poradili zaneprázdneným ľuďom, ktorí robia prvé kroky na ceste duchovna?

– Je ťažké navrhnúť ignaciánske spytovanie svedomia ľuďom, ktorí neodriekajú ani dennú modlitbu. Ako začať? Tak, ako začínali naši rodičia, starí rodičia – s rannými a večernými modlitbami, ktoré starostlivo recitovali. A ak je naša túžba po Bohu trvalá a úprimná, On sám nás bude viesť ďalej. (…)

Hovoríte o zaneprázdnených ľuďoch. Je to chytľavý výraz. Ale čím sú zaneprázdnení? To je otázka. Možno by sme mali viac hovoriť o ľuďoch, ktorí žijú chaotický život. Všetci máme 24 hodín denne a ani o sekundu viac. Sťažovanie sa na nedostatok času je niekedy formou bielenia vlastného nečistého svedomia. Základom duchovného života je túžba po živote zasvätenom Bohu a ľuďom. Ak je tomu tak, čas sa nájde, aj keď máme v hlave tisíc vecí.

Preklad z deon.pl

PDF (formát pre tlač)