Výskum “homorodičovstva” – kritická analýza

Recenzia
4. júla 2019
  Spoločnosť

V roku 2018 vyšla rozsiahla analýza prof. Waltera R. Schumma, profesora Katedry rodinných štúdií a sociálnych služieb na Kansasskej štátnej univerzite, zameraná na spôsoby a metodológiu používanú pri sociologickom skúmaní detí vychovávaných pármi rovnakého pohlavia, čiže na štúdie, podľa ktorých deti vychovávané homosexuálnymi pármi sa vraj v ničom nelíšia od detí vychovávaných mužom a ženou. Hypotézu o tom, že medzi nimi nejestvuje “nijaký rozdiel”, očividne podporuje LGBT lobby a nekriticky ju preberajú a propagujú masmédiá. Publikácia prof. Schumma ukazuje, že táto hypotéza stojí na zle vykonávanom výskume a skresľujúcej ideológii. O záveroch prof. Schumma sa sotva dočítame v médiách, pretože prinášajú dôkazy, ktoré sú v protiklade s politicky korektným myslením.

Zdroj: en.wikipedia.org

VÝSKUM “HOMO-RODIČOVSTVA” – KRITICKÁ ANALÝZA

Panuje všeobecne rozšírený názor, podľa ktorého neexistuje “nijaký rozdiel” medzi výchovou detí homosexuálnymi a heterosexuálnymi pármi. Profesor Schumm, významný odborník v oblasti spoločenských vied, vypracoval doteraz najkomplexnejšiu vedeckú štúdiu, z ktorej vyplýva, že tento záver je nesprávny.

Táto mimoriadne cenná a dôkladná štúdia obsahuje všetko, čo by ste chceli vedieť o výsledkoch výskumu spoločenských vied na tému homosexuálneho rodičovstva. Výskum tejto témy je pomerne nový z jednoduchého dôvodu: deti vychovávané rovnakopohlavnými pármi sú novým javom poslednej doby.

Ale už niekoľko desaťročí mnoho ľudí sa usiluje argumentovať, že deťom v homosexuálnych rodinách sa darí minimálne rovnako dobre ako deťom v heterosexuálnych rodinách – ba možno ešte lepšie. Na túto tému sa objavilo množstvo štúdií a mnohé z nich naozaj tvrdia, že deti vychovávané dvomi homosexuálmi alebo dvomi lesbičkami sú v poriadku, ba že sa im nadpriemerne darí. Ide o hypotézu skrátene nazvanú “nijaký rozdiel”.

Schumm, profesor rodinných štúdií na Kansasskej štátnej univerzite, podrobne preskúmal tieto výskumy a ukázal, že väčšinou sú neúplné, skreslené, selektívne alebo politizované. Schumm hovorí: „Skúmam a opisujem tieto výsledky oveľa podrobnejšie ako to robí väčšina bádateľov. Výsledky minimálne svedčia o tom, že situácia je zložitejšia, než to mnohí pripúšťajú, alebo v najhoršom prípade, spôsob, akým boli výsledky výskumu interpretované, bol vo veľkej miere zameraný tak, aby podporoval tzv. progresívne hodnoty.“

Táto veľmi užitočná publikácia je rozdelená do šiestich častí.

V časti 1 Schumm veľmi precízne a dôkladne vysvetľuje a posudzuje spôsob, akým sa v spoločenských vedách robí – alebo by sa mal robiť – výskum. Jednou z hlavných tém tejto publikácie je vlastne to, ako je výskum v oblasti spoločenských vied v skutočnosti skresľovaný a spolitizovaný.

Začína obsiahlou úvahou a na záver kladie otázku, aký druh výskumu sa robil a čo zahŕňal. Napríklad: „Boli merané a testované všetky relevantné premenné? Boli študované všetky subpopulácie? Najlepšie štatistické modely boli náležite testované?“

Časť 2 skúma, čo vieme o rovnakopohlavných rodičoch. Všíma si, že veľa údajov je dokázateľne nepravdivých.  Napríklad ten, že v takýchto domácnostiach v Amerike vyrastá 6 až 28 miliónov detí!

Po dôkladnej a podrobnej analýze údajov a použitej metodológie, Schumm prichádza k záveru, že toto číslo je oveľa bližšie k 300 000. Takže niektoré z týchto odhadov by bolo treba päťdesiatnásobne znížiť! Zdá sa, že politika a ideológia opäť víťazia nad faktami.

Ďalšie kapitoly sa zameriavajú na stabilitu rôznych typov rodín a na problematiku sexuálneho zneužívania. Pokiaľ ide o sexuálne zneužívanie, tvrdí: „V tejto oblasti sa uskutočnil malý počet vysokokvalitných štúdií, aby bolo možné vyvodiť definitívne závery o homosexuálnych rodičoch, ktorí zneužívajú svoje deti, pričom existuje mnoho dôkazov, že v minulosti u LGBT dospelých často naozaj dochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu detí.“

Časti 3 a 4 sa zameriavajú na deti týchto rodín a na to, ako žijú. Rôzne tvrdenia o pozitívnych výsledkoch detí vychovávaných v rodinách rovnakopohlavných rodičov sú starostlivo skúmané, avšak väčšina z nich vykazuje nedostatky.

Napríklad pokiaľ ide o časté tvrdenie, že mať homosexuálnych rodičov nemá vplyv na spôsob, akým sa u detí vyvíja sexuálna preferencia. Schumm hovorí: „V súčasnosti existujú desiatky štúdií, ktoré vyvracajú hypotézu „nijaký rozdiel“ a len málo z nich (pokiaľ ide o veľkosť účinku, a nie štatistický význam) ju zásadne neodmieta.”

Pokiaľ ide o výsledky týkajúce sa rôznych aspektov duševného zdravia detí, tvrdenia typu „nie je nijaký rozdiel“ po dôkladnejšom preskúmaní ani tentokrát neobstoja.  Tieto závery sú často vyvodzované iba z odpovedí samotných rovnakopohlavných rodičov na otázky o duševnom zdraví nimi vychovávaných detí. Toto určite nie je vedecká ani objektívna metóda.

„Pokiaľ štúdie nebudú systematicky sledovať existujúce rozdiely medzi oboma skupinami, medzi skupinou rodičov a kontrolnou skupinou, pokiaľ ide o “sociálnu žiaducnosť” (tendencia niektorých respondentov odpovedať spôsobom, ktorý považujú za spoločensky prijateľnejší, než by bola ich „pravdivá“ odpoveď), pochybujem, že prídeme k nejakému spoľahlivému záveru. Z vedeckého hľadiska nie je korektné vziať skupinu vzdelaných, zámožných a duševne zdravých homosexuálnych partnerov a porovnávať nimi vychovávané deti s deťmi nevzdelaných, chudobných, mentálne zostalých heterosexuálnych rodičov a myslieť si, že tak je to v poriadku.”

Časť 5 skúma dôsledky manželstva rovnakopohlavných párov. Tvrdí sa, že rovnakopohlavné manželstvá nemajú negatívne následky pre heterosexuálov. Vyvrátiť to majú iba anekdotické  dôkazy. Skúma sa však veľa reálnych dôkazov vrátane toho, do akej miery sú negatívne ovplyvnené miery plodnosti.

Nakoniec časť 6 ponúka niekoľko záverečných myšlienok, ako napríklad:

„Je mi ľúto, že mnohé americké súdy boli oklamané, keď im predkladali skreslené, neúplné výskumy zamerané skôr na úrovne významnosti než na účinné veľkosti. Ignorované boli početné štúdie, ktorých výsledky by spochybnili hypotézu “nijaký rozdiel“. Výskum rodičovstva u rovnakopohlavných párov bol často citovaný preto, lebo z neho vyplynuli politicky korektné závery, a nie preto, že by mal vysokú kvalitu: v istom zmysle je táto kniha pokusom napraviť túto nerovnováhu.“

Foto: kniha Waltera R. Schumma

Pripomína nám, že veľká časť pro-homosexuálneho výskumu typu „nijaký rozdiel“ je plný fráz typu „ani jedna štúdia“ a „nijaký dôkaz“ a „nevyvrátiteľné vedecké dôkazy“ a podobne. Schumm to nazýva dogmou, nie vedou.

To všetko je spôsobené politizáciou a znížením úrovne kvality spoločenských vied v záujme presadzovania agendy – v tomto prípade radikálnej homosexuálnej agendy. V dôsledku toho „zdá sa, že v procese presadzovania tejto agendy bolo ignorované alebo potlačené veľké množstvo ‚faktov‘.“

Schumm v tejto publikácii ukázal, že aj “vedecký konsenzus” môže byť často mylný a nesprávny. A ako dôkaz nám poskytol veľa príkladov zo spoločenských vied. Podľa neho je zarážajúce, že „90 percent z vyše 70 recenzií odbornej literatúry vyvodilo nesprávne závery o niektorých aspektoch rovnakopohlavného rodičovstva.

Záver tohto dôkladného preskúmania zhruba 400 štúdií o rodičovstve rovnakopohlavných párov znie: „Zdá sa, že existujú významné a podstatné rozdiely medzi rodičmi rovnakého pohlavia a heterosexuálnymi rodičmi ako aj v dlhodobých výsledkoch ich detí, ktoré sú v rozpore s mnohými, premnohými závermi veľkého množstva vedcov spoločenských vied v posledných desaťročiach.

Termín „homofóbia“ ako nástroj mentálnej kontroly a útlaku

Vynájdenie termínu homofóbie prinieslo efekt, ktorý presahuje rámec „boja proti diskriminácii“. V čom spočíva celý fígeľ? Funguje to takto:

  1. Vymyslí sa nová klasifikácia (v tomto prípade homofóbia), do ktorej sa zahrnú nielen činy, ktoré sú objektívne diskriminačné, ale aj všetky možné typy odporu, akejkoľvek kritiky, legitímneho vyjadrenia gusta resp. opozície, vrátane najrozličnejších filozofických argumentov a psychologických či náboženských postojov
  2. Na jednej strane sa homofóbia zaradí medzi duševné choroby a do zoznam trestných činov stíhaných zákonom, na druhej strane sa za normálne začne považovať každé správanie a každý zločin proti ľudskosti, ako je napríklad oklamanie detí, ich predaj, odlúčenie od otca či matky a ich pridelenie rovnakopohlavným párom, prenájom maternice a tak ďalej
  3. Ako „homofóbna“ sa onálepkuje a systematicky umlčiava akýkoľvek prejav nesúhlasu, aj náboženský, akýkoľvek argument, akýkoľvek prejav gusta či osobná averzia
  4. Spriaznené médiá sa postarajú o všemožné očierňovanie a obviňovanie za všetko, čo – podľa tejto ideológie – možno klasifikovať ako „homofóbny výraz“, politickí oponenti sú podľa definície homofóbni, rovnako ako katolíci a každý, kto neuvažuje ako nositelia tejto ideológie.
  5. Provokuje sa reakcia zo strany tých, ktorí sa cítia obmedzovaní – v niektorých prípadoch prenasledovaní – vo svojom slobodnom výskume, štúdiu, argumentácii alebo hoci iba v slobodnom vyjadrovaní sa či už náboženského, sentimentálneho alebo kultúrneho charakteru: všetci musia jasne pociťovať, že sú pod dohľadom a že budú automaticky stigmatizovaní, pokiaľ by nesúhlasili s dominantnou ideológiou.
  6. Po čase niekto určite nevydrží a azda nevhodným spôsobom vybuchne, vďaka čomu vznikne objektívna možnosť spustiť proces a-priori odsudzovania, a potom opakovať od začiatku body 1 až 6
  7. A to je všetko. Jednoduché, nie?