Výmenou obyvateľstva k novému systému – polovica detí v Belgicku sa už pred rokom narodila cudzincom

Branislav Michalka
4. januára 2022   Spoločnosť

Ako môžeme pozorovať na reakciách pôvodných obyvateľov západných európskych krajín, voči tzv. pandemickým opatreniam: protesty, demonštrácie, násilnosti; ešte stále nie je tento pôvodný etnický segment dostatočne ideologicky a mentálne pacifikovaný na to, aby sa s ním dalo stopercentne počítať pri budovaní nového pokrokového politického systému. Tento neprispôsobivý element, v sľubne sa rozvíjajúcej techno-totalite, so zeleným a sodomským náterom, nevzbudzuje u zástancov pokroku príliš veľké nádeje ani do budúcnosti, pokiaľ zostane neprimerane homogénny.

Zdá sa, že určité jeho sklony k autonómnosti a integrite vlastnej osoby, vypestované medzi Európanmi počas dvoch tisícročí kresťanských dejín a zrejme do istej miery aj zdedené po pohanských predkoch bielej kaukazskej rasy, so sklonmi k individualizmu, sa nebudú dať zmeniť natoľko rýchlo, aby to príliš nebrzdilo projekt pokroku. Inými slovami, na plynulejšie presadenie nového štýlu vládnutia, ktorý koketuje s cieľmi odporujúcimi zakoreneným európskym predsudkom, ako sú: fixácia na súkromné vlastníctvo, intuitívny odpor k štátnemu kolektivizmu a rovnostárstvu, rodinný izolacionizmus a separatizmus, a pod., bude zrejme nevyhnutné naďalej pokračovať v cielenom a plánovitom presúvaní cudzích etnických populácií na územie Európy. A v konečnom dôsledku iniciovať veľkú fúziu starého a nového etnika.

Takáto „výmena“ obyvateľstva, ako nežiadúceho zdroja potenciálnych problémov, nie je v dejinách ľudstva žiadnou novinkou. Aj keby sme pominuli stalinské presúvanie národov v rámci Sovietskeho zväzu a hitlerovské úvahy z Berghofu o nutnej výmene obyvateľstva v novej Európe, nachádzame napríklad aj v rámci dejín Byzantskej ríše dostatočné množstvo príkladov štátnej manipulácie s etnikami. Presunutie arabského obyvateľstva z Blízkeho východu na Peloponéz, aby bola potlačená vtedajšia prílišná dominancia slovanských etník v regióne, je len jedným z mnohých príkladov. Podobné postupy neboli v Oriente, ale aj v iných končinách sveta, ničím nezvyčajným. Pokušenia vládcov, trochu si vylepšiť obyvateľstvo, neboli ušetrené takmer žiadne národy. Stačí na to len, aby mal vládca plán a pokiaľ pôvodné obyvateľstvo na tento plán nereflektuje, treba ho nahradiť nejakou priliehavejšou sortou ľudských jedincov.

Niečo podobné pozorujeme už niekoľko desaťročí v rámci Európy. Bolo by zaiste naivné sa domnievať, že všetky kriminálne excesy spojené s migráciou, ktorej intenzívny začiatok môžeme spokojne datovať do prelomu 50. až 60. rokov 20. storočia (aby sme netápali v naivných temnotách o tzv. „migračnej kríze“ posledných rokov), by boli naši vládcovia ochotní akceptovať, pokiaľ by nemali nejaký vyšší cieľ. Tým cieľom nie je primárne presun nového obyvateľstva a vytvorenie pestrej multikultúrnej spoločnosti pre ňu samotnú. Cieľom je pravdepodobne vytvorenie takej zmesi obyvateľstva, ktorá bude čo možno najvhodnejšia na absorbovanie pokynov ohľadom nového kolektivistického systému, založeného do značnej miery na pohanských myšlienkových rezíduách a pracujúceho s určitou kombináciou predkolumbovských amerických kolektivizmov, orientálnych despotizmov a tradičných ázijských kolektivizmov, aké poznáme napr. v Číne, Kórei či Japonsku.

Je to samozrejme beh na dlhé trate a ľuďom, ktorých myšlienkové horizonty končia pri večerných správach v štátnej či korporátnej televízii, môže pripadať nereálny. Jeho plánovači však majú úplne iný štýl uvažovania, pamäte a vízií, navyše utužených mocou, financiami a množstvom času na ich realizáciu. Plán uskutočňujú v etapách a pracujú pozvoľne. Vďaka prehlbovaniu znalostí ľudskej psychiky a možností jej ovládania, sa navyše dokážu momentálne vyhnúť nutnosti presadzovať svoje ciele tým najvulgárnejším brachiálnym násilím.

Neustály tlak na verejnú mienku, vzbudený pocit viny u pôvodného európskeho obyvateľstva za jeho „utláčateľské dejiny“ a tichá manipulácia informačných zdrojov, pripravili európske obyvateľstvo na pokorné a sebabičujúce prijatie „veľkej výmeny“. Tá sa už niekoľko desaťročí odohráva priamo pred našimi očami, pričom v posledných rokoch dochádza k jej zintenzívneniu. Výsledkom prísunu nových obyvateľov z cudziny, nezaťažených navyše európskymi liberálnymi predsudkami ohľadom rozmnožovania sa, je postupné nahradzovanie pôvodného obyvateľstva novým druhom malých občanov.

Dôkazom toho sú aj posledné štatistiky zverejnené Belgickým federálnym plánovacím úradom, ktorý zrejme v domnienke, že za danej povzbudivej situácie, na poli všeobecného pokroku, je už možné zverejniť ešte nedávno tabuizované informácie, pristúpil k drobnému poodhaleniu opony. Belgickí pokrokoví úradníci totiž prišli koncom minulého roku so zaujímavou informáciou o etnickom pôvode matiek novonarodených detí za rok 2020.¹

Podľa týchto údajov sa Belgicko jednak prepadlo na najnižšiu úhrnnú pôrodnosť vo svojich dejinách – 1,58 na ženu a po druhé: len polovica z pôrodov (52,3 %) za rok 2020 pripadla na matky z pôvodného obyvateľstva. Čo z toho vyplýva vzhľadom na to, že ženy z pôvodného etnika tvoria ešte stále väčšinu potenciálnych rodičiek a cudzinky menšinu? Jednoznačne katastrofálny nepomer v plodnosti, medzi pôvodnými, liberálnou ideológiou spracovanými Belgičankami a cudzinkami, zatiaľ rezistentnými voči mámeniu liberálnych sirén. Navyše vekový priemer rodičiek medzi cudzinkami je omnoho nižší ako u žien z pôvodného etnika, a neraz sa vek prvorodičky cudzieho pôvodu blíži k 15. roku jej života. Takéto žena má pred sebou pravdepodobne ešte sériu pôrodov, na rozdiel od žien z pôvodného etnika, vo veľmi vhodnom veku na porodenie čo možno najzdravšieho jedinca.

Odvaha k zverejneniu týchto údajov zrejme vyplýva z ďalšieho faktu: v roku 2021 klesol podiel rodených pôvodných Belgičanov v celkovej populácii na 67,3 % obyvateľov. Cieľ je teda čoraz bližšie a mobilizácia pôvodného obyvateľstva na zastavenie tohto trendu čoraz vzdialenejšia. Ešte v roku 2011 tvorili pôvodní Belgičania 74,3 % obyvateľstva, pričom v roku 2001 až 81,8 % obyvateľstva. Úpadok napreduje rapídne. Najviac cudzincov v Belgicku (51,7 %) pochádza z Afriky a Blízkeho východu, ide teda navyše s veľkou pravdepodobnosťou o vyznávačov moslimského náboženstva. Avšak ani cudzinci z Balkánu, ktorých je v Belgicku tiež významné množstvo, nemusia v konečnom dôsledku pôsobiť upokojujúco, napriek svojmu európskemu pôvodu. Aj medzi nimi sa nachádza vysoké percento moslimov, ktorí určite pocítia solidaritu so zvyšnou moslimskou populáciou a nebudú podporovať prípadné, aj keď veľmi nepravdepodobné, europoidno-renesančné chúťky pôvodného obyvateľstva.

A to nielen v Belgicku, samozrejme. Nedávny prieskum francúzskej agentúry IFOP zistil, že 65 % mladých moslimských stredoškolákov vo Francúzsku považuje „normy a pravidlá“ islamu za dôležitejšie než zákony francúzskej posvätnej kravy – republiky. Kiežby sa podobnými štatistikami mohli preukázať aj pôvodní francúzski katolíci, utápajúci sa v servilnom poklonkovaní systému, ktorý ich zničil.

Táto paralýza základných obranných inštinktov pôvodného obyvateľstva, spôsobená dlhodobou ideologickou masážou, nakoniec povedie k dvom možným vyústeniam situácie: buď dôjde k absolútnemu zmiereniu sa pôvodného obyvateľstva západnej Európy s danou situáciou, k rezignácii na vlastnú kultúru a k definitívnemu premiešaniu sa s cudzím elementom, čím sa vytvorí elitami kýžená, nová a ich plánom prispôsobivejšia sorta obyvateľstva, alebo dôjde k zostrujúcej sa separácii starého a nového obyvateľstva, ktorá neskôr vyústi do občianskeho konfliktu. Tak, či onak, vyhliadky do budúcnosti nie sú príliš optimistické.

1 www.plan.be/…_fecondite_et_naissances_en_belgique_selon_l_origine

PDF (formát pre tlač)