Vyhodili francúzski biskupi štyri milióny „von oknom“? Homosexualizmus – tabu, o ktorom sa musí mlčať

Mikuláš Hučko
27. októbra 2021   Cirkev   LGBT

V anglickom jazyku existuje výraz „elephant in the room”, v doslovnom preklade „slon v miestnosti”, ktorým sa označuje nejaký do očí bijúci problém alebo zložitá situácia, pred ktorou si ľudia zatvárajú oči, o ktorej nechcú hovoriť a radšej ju ignorujú alebo tabuizujú.

Tento metaforický idiom mi vždy prichádza na um, keď sa hovorí o veľmi smutnej a ťažkej téme, akou je pohlavné zneužívanie detí a mladistvých klérom.

V akom zmysle?

Vezmime si posledný prípad spred niekoľkých týždňov.

5. októbra 2021 bola zverejnená správa nezávislej komisie zriadenej v roku 2018 francúzskym episkopátom, ktorej úlohou bolo vyšetriť rozsah sexuálneho násilia v katolíckej Cirkvi v rokoch 1940 až 2020, ale aj príčiny jeho výskytu a spôsob, akým Cirkev na takéto prípady reagovala. Na túto činnosť vyčlenil približne štyri milióny eur.

Komisia, hoci bola zriadená francúzskymi biskupmi a rehoľnými kongregáciami, fungovala nezávisle od Cirkvi. Pozostávala z dvoch desiatok osôb od teológov cez sociológov a historikov až po právnikov a lekárov. Tím mal neobmedzený prístup k svetským aj cirkevným archívom. Približne po roku bolo zriadené aj telefónne číslo pre ľudí, ktorí sa cítili byť vystavení nejakej forme sexuálneho obťažovania.

Celkové údaje uvedené v správe hovoria o 216-tisícoch osôb, ktoré mali byť poškodené duchovnými vo Francúzsku a že približne 4 percentá francúzskych kňazov sa údajne dopustili sexuálneho zneužívania. Slová šéfa komisie, ktorá sa zaoberala práve týmto vyšetrovaním vo Francúzsku, Jeana Marca Sauvého, po zverejnení správy, vypovedajú o povahe zverejneného dokumentu. Sauvé uviedol, že 216-tisíc prípadov má chybovosť plus mínus 50-tisíc. (Samozrejme, že aj keby bolo zneužití o 50-tisíc menej, stále by to bolo privysoké číslo. Vlastne každé číslo vyššie ako nula je privysoké.)

To ale nie je všetko. Treba dodať, že skúsenosti s obťažovaním, o ktorých komisia podáva správu, môžu siahať od príliš zvedavých otázok o sexualite v spovednici až po znásilnenie. Napriek tomu sa komisia rozhodla, že verejnosti oznámi najvyššie možné číslo, aj keď s vysokým rizikom chybovosti.

Je toto dôveryhodný spôsob? Číslo 216-tisíc môže byť prehnané a v skutočnosti môže byť rozsah problému oveľa menší.

Pokiaľ ide o dynamiku prípadov obťažovania, k väčšine z nich (56 %) malo dôjsť v rokoch 1940 až 1969, čiže ešte pred vypuknutím sexuálnej revolúcie v roku 1968. Z toho by potom vyplývalo, že to nie sexuálna revolúcia spôsobila krízu sexuálneho zneužívania, ale naopak, sexuálna revolúcia bola okrem iného dôsledkom sexualizácie cirkevného života, ktorá viedla k nárastu rôznych foriem sexuálnych útokov!

Pokiaľ ide o samotnú správu, mám pochybnosti z dôvodu jej metodiky. Komisia totiž nemala možnosť seriózne overiť taký veľký počet prípadov, ktorých identifikácia musela byť založená na rôznych metodikách. Toto veľké číslo vzniklo jednoduchým sčítaním všetkého so všetkým za veľmi dlhé obdobie. Obrovské množstvo ľudí jednoducho zavolalo a niečo nahlásilo, pritom veľká časť prípadov, o ktorých hovoríme, neboli zločinmi vo formálnom zmysle.

Nejde o spochybňovanie ľudskej skúsenosti, ale o uvedomenie si malej spoľahlivosti – historickej, nieto ešte procesnej – svedectiev i rôzneho stupňa závažnosti samotných činov, keď po niekoľkých desaťročiach je veľmi ľahké bez dôkazov niekoho obviniť či očierniť.

Hoci presný rozsah ani príčiny zneužívaní nepoznáme, rovnako ako nepoznáme ani príčiny, podľa správy sa problém najintenzívnejšie prejavoval v období pred sexuálnou revolúciou, čiže v rokoch 1940 až 1969. Ako? Tak, že všetky druhy zneužívania jednoducho hodila do jedného vreca a celkový počet vytiahla tak trochu z klobúka. A toto sa využíva na útok na Cirkev.

Neprehliadnuteľným faktom je však skutočnosť, že 80 % sexuálnych zneužití vo Francúzsku bolo spáchaných na chlapcoch, predovšetkým vo veku 10 až 13 rokov, čo je číslo veľmi podobné tomu, ktoré uvádzajú aj iné správy.

Podľa štúdie, ktorú v roku 2002 zverejnil denník USA Today, z 234 kňazov, ktorí boli obvinení zo sexuálneho zneužívania maloletých v desiatich najväčších diecézach v krajine, sa 91 % obvinení týkalo mužských obetí. [1]

Boston Globe informoval o podobných zisteniach v roku 2003: „Z prípadov sexuálneho zneužívania duchovnými postúpených prokurátorom vo východnom Massachusetts sa viac ako 90 % týka obetí mužského pohlavia a najvýznamnejší bostonskí právnici zastupujúci obete sexuálneho zneužívania duchovnými uviedli, že asi 95 % ich klientov sú muži.“ [2]

Pozoruhodný je aj výskum, ktorý uskutočnil Dr. Thomas Plante z Katedry psychológie na Univerzite Santa Clara, ktorý zistil, že 80 – 90 % údajných obetí zneužívania boli dospievajúci chlapci v postpubertálnom veku – nie deti v predpubertálnom veku – čo znamená, že zneužívatelia v týchto prípadoch „vôbec nie sú pedofili, ale efebofili“ (tzn. prejavujú sexuálnu príťažlivosť k dospievajúcim v strednej až neskorej dobe).

Napríklad na takúto situáciu poukázala aj správa pre Americkú biskupskú konferenciu z roku 2004 pod názvom John Jay Report vypracovaná kriminológmi z Newyorskej univerzity, z ktorej vyplynula jasná dominancia homosexuálneho obťažovania. V 81 % prípadov boli obeťami chlapci a mládenci zvyčajne vo veku 11 až 17 rokov.

Tento pomer potvrdzuje aj kardinál Gerhard Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorý píše, že viac ako 80 % obetí sexuálnych delikventov sú mladiství mužského pohlavia.

Je to náhodná štatistika?

Medzi kňazmi, páchateľmi pedofilných činov, je naozaj drvivá prevaha osôb s homosexuálnymi sklonmi. Tomu mali venovať zvýšenú pozornosť aj autori tejto správy za štyri milióny eur.

Venovali? Kdeže!

Čo odporúčajú? A tu sme pri našom „slonovi v miestnosti“.

Naši členovia „nezávislej“ komisie, ktorá stála francúzskych biskupov štyri milióny eur, jednoducho ignorovali nadmerné množstvo sodomitov medzi páchateľmi pedofilných činov, a strčili hlavy do piesku a dali skutočne dve osvietené „geniálne“ rady: zrušenie celibátu kňazov a zrušenie spovedného tajomstva!

Je to obvyklý postoj typický nielen pre autorov tejto francúzskej správy, ale žiaľ, aj pre mnohé cirkevné kruhy, ba ani na vatikánskom samite o sexuálnom zneužívaní mladistvých, ktorý sa konal vo februári 2019, nebola spomenutá homosexualita ani ako jeden z hlavných faktorov tohto neblahého javu!

Vyzerá to, že táto téma sa v Cirkvi akosi obchádza.

Napríklad v polovici októbra 2021 sme mali každý deň počas omše čítanie z Listu Rimanom.

V rámci liturgického roka sa postupne za sebou čítajú úryvky z Nového zákona. V utorok 12. októbra sa čítala prvá kapitola listu Rimanom a na druhý deň, v stredu 13. októbra, sa čítalo pokračovanie, začiatok druhej kapitoly. Pritom nejakým nedopatrením boli preskočené riadky, ktoré mali logicky nasledovať. Ktoré?

„Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie.“ (Rim 1,26–27)

Náhoda?

Nesúvisí to s požiadavkami prijímať do seminárov a svätiť ľudí s homosexuálnymi sklonmi, zmeniť učenie Cirkvi o hriechu homosexuality a požehnávať homosexuálne páry v kostoloch, ako sa objavujú v Nemecku?

Pritom existujú tri veľmi dôležité dokumenty: prvý je od Jána XXIII. z roku 1959, a dva od Benedikta XVI. z roku 2007 a potom z roku 2009, ktoré jednoznačne zakazujú prijímanie osôb s homosexuálnymi sklonmi do katolíckych seminárov. Okrem toho Benedikt XVI. nariadil, že aj keď sa takýto sklon u seminaristu objaví počas jeho pobytu v seminári, mal by zo seminára odísť, pretože seminár nie je miestom, kde si človek rieši tieto problémy. To znamená, že hoci dokumenty a cirkevné predpisy existujú, bohužiaľ sa dôsledne nerešpektujú.

Môže byť príčinou zneužívania maloletých „klerikalizmus“?

Problém spočíva v tom, že je to termín, ktorému chýba všeobecne akceptovaná definícia. Klerikalizmus môže znamenať neusporiadaný postoj voči duchovným osobám, pri ktorom laickí katolíci všeobecne predpokladajú ich morálnu nadradenosť. Nikdy sa však nemôže u kňaza prejavovať ako potreba sexuálneho kontaktu s iným mužom, a už vôbec nie s adolescentom!

Súčasná ťažká kríza sexuálneho zneužívania biskupmi a kňazmi v Cirkvi na celom svete vyústila do mnohých názorov na jeho pôvod.

Podľa odborného vyjadrenia psychiatra so štyridsaťročnou klinickou praxou je príčina krízy zneužívania zakorenená v psychologických a duchovných konfliktoch, konkrétne v narcizme a hlbokej slabosti mužskej sebadôvery, ktorá ich vedie k homosexuálnej dravosti. Vo všetkých prípadoch, v ktorých psychiater vedel o sexuálnom styku s deťmi alebo dospievajúcimi, bol páchateľ predtým zapojený do homosexuálnych vzťahov dospelých. Jednoznačne tvrdí, že klerikalizmus nemôže u normálneho kňaza vyvolať psychickú potrebu kňaza po sexuálnom stretnutí s iným mužom, najmä s dospievajúcim.

V prvej správe Johna Jaya The Nature and Scope of Sexual Abuse of Minors (2004) bolo zo sexuálneho zneužívania mladistvých v Spojených štátoch obvinených 4 392 duchovných, čo predstavovalo asi 4 % duchovných v aktívnej službe počas skúmaného obdobia.

Zistilo sa, že prípady sexuálneho zneužívania mládeže zo strany duchovných sa zvýšili v 60. rokoch, vrcholili okolo roku 1980 a odvtedy klesajú. Toto časové obdobie sa zhodovalo s rebéliou biskupov, kňazov, katolíckych univerzít a pedagógov a laikov proti učeniu Cirkvi o sexuálnej morálke, ktoré v Humanae vitae opäť potvrdil pápež Pavol VI.

Hlavné psychologické konflikty, ktoré prispievajú k homosexuálnej predácii detí, dospievajúcich a seminaristov v klinickej skúsenosti psychiatra za posledných štyridsať rokov, sú narcizmus a hlboká slabosť mužskej sebadôvery. Narcizmus môže viesť muža k tomu, aby konal proti svojej prirodzenej úlohe ochrancu mladosti a aby si myslel a cítil, že je oprávnený používať ostatných ako sexuálne objekty.

Ak kňaz nedokáže učiť a žiť cirkevnú pravdu o sexuálnej morálke a cudnosti, ako je obsiahnutá v Katechizme katolíckej Cirkvi a Humanae vitae, nepripodobňuje sa Ježišovi Kristovi a neodovzdáva svoju sexualitu Pánovi. Táto slabosť obetavého sebadarovania oslabuje jeho sebadôveru a robí ho zraniteľným voči situačnej etike a sexuálnemu správaniu.

Odvádzanie pozornosti ani strkanie hlavy do piesku pri hľadaní príčin, ako to urobili autori francúzskej správy, nepomôže deviantným duchovným osobám a už vôbec nie ich obetiam. Francúzsky episkopát by možno bol lepšie urobil, keby dal preložiť knihu Dariusza Oka Levanduľová mafia do francúzštiny. Bol by nielen ušetril, ale aj presnejšie vedel, na čom je. Kríza sexuálneho zneužívania v katolíckej Cirkvi je obrovským „slonom v miestnosti“, ktorého každý ignoruje a tvári sa, že ho nevidí iba preto, lebo ide predovšetkým o krízu HOMOsexuálneho zneužívania.

1. The Accusers and the Accused, USA Today, November 11, 2002, p. 7D.
2. Thomas Farragher and Matt Carroll, Church Board Dismissed Accusations by Females, Boston.com, February 2, 2003.

Viac o problematike homosexuality medzi klérom sa môžete dočítať v knihe profesora Dáriusza Oka: Levanduľová mafia na tomto linku: https://www.christianashop.sk/levandulova-mafia-s-papezmi-a-biskupmi-proti-homo-klikam-v-cirkvi/

PDF (formát pre tlač)