Výchova detí má viesť k cnostiam

Friedrich Wilhelm Foerster
13. októbra 2020
  Téma mesiaca  

Keď čítame názvy prác a kníh, ktoré každý rok vychádzajú o problematike výchovy, alebo programy svetových pedagogických kongresov, určite nás zarazí, koľkým rôznym odbornostiam sa venujú a ako úzko bývajú zamerané. A niet divu, že pre túto záplavu klesá zápal a odhodlanie súčasných pedagógov. Neustále sa hromadí objem informácií, pričom sa nezriedka zabúda na to najdôležitejšie. Chcel by som tu pripomenúť niekoľko základných právd a podmienok skutočnej výchovy.

Rozhodnosť

Nezabúdajte, že správna a skutočná výchova prebieha v prvých štyroch rokoch života. Dieťa sa v tej dobe musí naučiť, že jeho rozmar nie je najvyšším zákonom. Už v prvých mesiacoch došlo k záveru, že jeho krik je zvončekom, ktorý privolá dospelého. Vo chvíli, keď sa matka nechá presvedčiť krikom dieťaťa k ústupku od zásad a zvyklostí, prehrala. Nedovoľte, aby dieťaťu prešla akákoľvek drobnosť proti vašej vôli. Istý britský generál nútil devätnásťkrát svojho koňa, aby vykonal na rohu ulice obrat podľa jeho predstáv. Všetkým prítomným divákom sa následne dostalo pedagogického ponaučenia. „Nikdy neustupuj tomu, kto má poslúchať,“ povedal generál, keď už všetko prebehlo hladko. Dôsledné konanie nemusí byť príjemné, ak však niekto bude vyhľadávať len príjemnosti, nakoniec zistí, že má nepríjemné deti.

Takáto rozhodnosť voči rozmarom, nielenže nie je utláčaním samostatnej vôle, ale naopak je základnou podmienkou jej vzniku. Len ten sa naučí chcieť, kto dokáže sám sebe rozkázať a sám sebe vzdorovať, pretože človek môže niečo chcieť, ak niečo iné nechce. Deti sú ešte slabé pre takúto zásadovú „striedmosť“, ako sa tomu hovorilo v stredoveku, a podliehajú množstvu vonkajších aj vnútorných podnetov. Preto je potrebné zvonka im pomôcť silnejšou vôľou, ktorá určí nejaký cieľ alebo iný cieľ zakáže, čím zdôrazní nutnosť vzdorovať vlastným rozmarom: „A Boh, svätá Vôľa, žije, nech už sa ľudská vôľa trasie ako chce.“ V židovskej arche zmluvy ležala vedľa dosiek desatora nielen Áronova palica, ale aj manna, chlieb z neba. Bez tohto nebeského chleba, teda bez dobroty srdca, bez úcty k druhým ľuďom, bez odozvy večného života v duši, povedie každé vynucovanie disciplíny, skôr či neskôr, ku vzbure. Jedno malé dievčatko na otázku, ako sa volá, odpovedalo: „Anička, prestaň!“ Platí teda: veľa slobody, ale málo nejasných hraníc. V raji rastie mnoho stromov, ale len z jedného nie je dovolené jesť. Loď sa tým lepšie kormidluje, čím rýchlejšie sa plaví; len tam kde je dostatok slobody, sa dá vládnuť pevnou rukou. Otec, ktorý deťom pri stole zakazuje všetko žartovanie, nemá možnosť vysvetliť rozdiel medzi dobrým a zlým žartom.

Pracovitosť

Človek sa nevychováva veľkým príhovormi o veľkých veciach, ale trpezlivým zvykaním na to, aby vykonával správne aj tie najmenšie a najobyčajnejšie veci. Osobnosť sa utvára cvičením v drobnostiach a v ústraní, nie v „prúde sveta“. Ten, kto sa do tohto prúdu ponorí, bez toho aby mal pevný charakter, toho prúd bezohľadne strhne so sebou. Preto aj Pestalozzi hovorí o „výchovnom prostredí obývačky“: utieraní prachu, odnášaní zo stola, ručných prácach, starostlivosti o chorých, o polievaní kvetín, avšak takým spôsobom, aby sa spolu s tým prebúdzala a rozvíjala v hĺbke duše tiež skrytá túžba po dokonalosti. Len v tomto zmysle je práca službou Bohu a oživuje svedomie. Je možné robiť najlepšiu sexuálnu pedagogiku bez toho, aby sa o tom vôbec hovorilo, a to skrz vedenie k duchovnému ovládaniu búrlivého pudového života, ku spôsobnému správaniu pri stole, k čisteniu škvŕn, mysleniu atď.

Linhartovi a Gertrúde sa dočítame: „Každým dňom sa stále viac utvrdzoval v tom, ako pracovitosť utvára rozum a citom srdca dodáva síl. Chráni silu a čistotu života pred zhubným fantazírovaním a pred predstavivosťou uzatvára brány vedúce na scestie. Otupuje ostrie výrečnosti samoľúbeho jazyka. Pocit povinnosti chráni našu prirodzenosť pred otupením a mylným presvedčením, že hovorením o práci konáme prácu, že sa rozprávaním o veľkosti hrdinov stávame veľkými hrdinami a že naše neplodné predstavy o božskej moci viery a lásky sú prejavom tejto moci. Zmienené názory na výchovu ho presvedčili k tomu, že do svojej školy zaviedol sústruh, hoblíky, kolovrátok, vankúšiky na vyšívanie atď.“

Spoločenská pedagogika sa najúčinnejšie vykonáva vedením k činnej vďačnosti voči tým, ktorí sa o dieťa starajú. Ariadninou niťou vedúcou labyrintom detinskosti a bezduchosti, je najmä úctyhodné správanie k opatrujúcim ženám. Osud občianskej výchovy sa láme tam, kde sa dieťa učí, že všetky veci musia mať svoju hierarchiu, a že vedľajšie záležitosti a záujmy nie je vhodné nafukovať do rozmerov vecí zásadných.

Ostych

Sebectvu sa výchova začne venovať väčšinou tak neskoro, že už aj náboženstvo si s ním len ťažko poradí. Naopak, sebectvo zneužíva náboženstvo ku svojim cieľom. Vznikajú potom pobožní egoisti, ktorí si ani neuvedomujú, akú veľkú reklamu robia diablovi. Predpíšte egoizmu včas nevyhnutnú diétu, nerozmaznávajte svoje deti. Človek sa veľmi rýchlo kazí, ak sa s ním zaobchádza príliš jemne. Viac než školských známok si teda všímajte prvé prejavy upínania sa detí k vlastnej dôležitosti a nevďačného zneužívania pomoci druhých. Vzbudzujte v dieťati pocit povinnosti sa ospravedlniť a napraviť, ak jednalo necitlivo, bezohľadne a sebecky. Vo výchove starých Grékov hral zásadnú rolu ostych z vlastnej bezradnosti a hrubosti. To pociťoval Herkules, keď, súc nevediaci, prepil celú noc s človekom, ktorému zomrela v predošlú noc žena. Aristoteles tvrdí, že z pestovania tohto jemného ostychu sa rodí viac odvahy a pevnosti charakteru, než všetkým fyzickým cvičením. Najhlbšie pôsobenie evanjelia na neskazeného človeka spočíva práve aj vo vyvolávaní ostychu z dôvodu našej zverskosti. „Poznanie seba samého zasiahlo moje srdce,“ hovorí Dante, keď mu Beatrice dovolila pozrieť na oslávenú dokonalosť Krista.

Spravodlivosť

Učte svoje deti čo najdôkladnejšie, že je nutné veľmi vnímavo pristupovať k tomu, čo dlžíme druhým. Ukážte im, že prezieravého človeka spoznáme podľa toho, ako dbá o svoj majetok. Vzdelaného potom spoznáme podľa toho, ako pristupuje k majetku cudziemu, k požičaným knihám, k cudziemu vybaveniu v hoteli, ako napráva a vynahrádza škody, ako odpláca preukázané služby, a vôbec, ako si vedie knihu svojich záväzkov, do ktorej si zapisuje práva druhých, ich dobré skutky, obete, láskavosti a pôžičky.

Ide predovšetkým o to, aby to prvé obdobie výchovy prebiehalo v „spoločenskom duchu“. Nedovoľme deťom, aby so svojimi osobnými záležitosťami neslušne vstupovali do rozhovoru. Všímajme si pozorne pri ich hrách, ako sa prejavuje povaha dieťaťa, jeho sklony a návyky. Je nutné deti privykať tomu, že je síce správne brániť svoje práva, no zároveň dbať na práva svojho blížneho a brať ohľad na jeho radosť zo života. Nie je od veci im pripomenúť východoázijskú etiku, ktorá nedovoľuje, aby sa bez zvlášť závažného dôvodu hovorilo s blížnym o vlastných chorobách. Je nutné vysvetliť hlboký význam pravidiel spoločenského správania, ktoré všetky slúžia k tomu, aby pribrzdili detinskú podstatu egoizmu. Hádky medzi deťmi je dobré využiť k vysvetleniu toho, čo je na istom spôsobe správania sa „asociálne“. Spýtajte sa ich samých, ako by bolo možné sa takýmto sporom vyhnúť, a potvrdzujte ich spoločnú sebavýchovu v tomto smere. V neskazenom človeku nájdeme dostatok pripravenosti k takémuto vedeniu. Dospelým často chýba pochopenie a väčšia vnímavosť, čo súvisí s neschopnosťou urobiť si na deti dostatok času.

Statočnosť

Robte všetko pre to, aby bolo naše ešte pohanské chápanie sily a odvahy pokrstené. Bojujte proti falošnej predstave Nietzscheho, s ktorou sa stretávame u mládeže, že kresťanstvo podporuje len ženské cnosti, zatiaľ čo starovek si viac vážil tých mužských. Dalo by sa povedať, že Herkules nachádza svoje naplnenie až v Kristovi. Láska je tiež najvyšším prejavom sily. Rytierskosť je mužnou cnosťou, ktorá v dieťati rastie vďaka náležitej materskej starostlivosti, pričom vedie k ohľaduplnosti a prezieravosti. Preto ponímanie džentlmena v sebe správne spája ideál mužskej dokonalosti s nápaditým a vždy prítomným ohľadom na city a potreby. Mnoho z tohto môžeme nájsť v ideáli skauta, ešte je však nutné ďalšie zdokonaľovanie. Coleridge k tomu poznamenáva, že podstatou džentlmena je veľkodušná dobrotivosť v najmenších záležitostiach každodenného života. Istý spisovateľ sedemnásteho storočia zdôrazňuje, že o podstate džentlmena nás poučilo samotné nebo, keď archanjel Gabriel pozdravil Pannu Máriu.

V knihe Abrama Smythea Palmera The Ideal of a Gentleman, nachádzame okrem iného nasledujúce vety: „Muž, ktorý sa správa k žene neprívetivo len preto, že sa jej náhodou dostalo toho šťastia byť jeho sestrou alebo manželkou, nie je džentlmenom. Džentlmen nevykoná nič nedbalo a neopatrne. Nech už je to čokoľvek, vždy koná ohľaduplne a uvážlivo. Tiež v listoch rodine sa vystríha vtipov a obratov, ktoré by sa mohli niekoho dotknúť. Vo vzťahu k ženskému služobníctvu nebude používať pohŕdavé žarty a nebude zbytočne využívať jeho služby. Ak ide o jeho osobu, nebude prejavovať zbytočnú precitlivenosť. Nebude zbožšťovať svoje „ja“, naopak, bude hľadieť na cudziu potrebu a česť druhých. Šľachtic, ktorý v klube pre seba zaberie všetky noviny, nie je džentlmen. Avšak chudobný robotník, bez zvláštneho vonkajšieho vystupovania, ktorý však s pravou skromnosťou, nezištnosťou a sebadisciplínou rieši svoje každodenné problémy, džentlmenom bezo sporu je.“

V bežnom druhu muža sa okrem jeho detinského sebectva skrýva aj nemálo zbabelosti a nedostatku charakteru, a to práve aj vo vzťahu k opačnému pohlaviu. Keby niekedy nejaká bystrá žena vykreslila psychológiu pravého muža, dostali by sme neporovnateľný obraz muža a mnoho podnetov k premýšľaniu. Nebolo by istotne od veci premýšľať ešte hlbšie v mládežníckych organizáciách o oslovi v levej koži a každom inom prejave zdanlivej mužnosti. Všetci mladí ľudia naliehavo pociťujú potrebu výchovy, ktorá sa venuje aj drobným maličkostiam. Bohužiaľ, chýbajú vodcovia. Sila je len vtedy „vzdelaná“, keď bola požehnaná, zušľachtená a nasmerovaná k vyšším cieľom.

pokračovanie v II. časti