Viera v osobný posmrtný súd, ako základný zdroj autonómie jednotlivca v kresťanskej spoločnosti - Christianitas

Viera v osobný posmrtný súd, ako základný zdroj autonómie jednotlivca v kresťanskej spoločnosti

Branislav Michalka
5. mája 2022
  Cirkev


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Léon Bloy pred svojou smrťou, v poslednom zo svojich denníkov, ktorý príznačne nazval Brána pokorných, nakoniec dospel k tomuto záveru: „Na konci človek pochopí, že každý je na svete sám.

Zdroj: picryl.com

Tieto, na prvý pohľad trpko pôsobiace slová starca, stojaceho pred Bránou pokorných, v skutočnosti obsahujú útešné očakávanie definitívneho spoznania integrity a vyhranenosti vlastnej osoby, tvárou v tvár Bohu, pri osobnom súde. To nezničiteľné z nás, naša duša, osoba, individualita, nezameniteľná a neopakovateľná identita, závislá len na Bohu, oprostená v tom momente od všetkého svetského balastu, vtedy nachádza a poznáva svoju pravú podstatu. Toto je ten kľúčový okamih, na ktorý sme celý život čakali, teraz sa všetko rozhodne, nastal vrchol nášho života.

Vo chvíli osobného súdu stojí človek pre Bohom, a zodpovedá sa zo svojho života úplne sám a len za seba. Nestojí pri ňom ani jeho národ, ani jeho rodina, matka, ktorá ho priviedla na svet, ani manželka, ktorá mu bola najbližším a najintímnejším človekom v jeho živote. Všetky svetské putá, vzťahy a stavy, ale aj nebeské hierarchie anjelov, sú v tej chvíli pre súdeného irelevantné a nepreberajú akúkoľvek zodpovednosť za jeho osobné skutky. Stojí sám a Boh sa pýta len na neho. Jeho príbuzní ešte žijú, alebo už dávno umreli a stáli už pred Bohom, ako teraz on. O rodákoch ani nehovoriac. Boh ich teraz nesúdi.

Toto vedomie konečnej osamelosti pre zrakom Božím, zakladá jednak onen intímny vzťah k Bohu, ktorý umožňuje človeku už počas života, individuálne sa Bohu prihovárať, prosiť a obracať sa na neho len v mene svojej vlastnej osoby. Božia vševedúcnosť a všemohúcnosť vylučuje pritom nutnosť svedectva akéhokoľvek ďalšieho človeka, nepotrebuje nikoho ani na obhajobu ani na žalobu. Má spočítané všetky vlasy na našej hlave.

V tomto bode osobného súdu, aj keď mu predchádza nevyhnutný komunitný život v stvorenom svete a aj keď po ňom bude nasledovať pravdepodobne iná forma posmrtného komunitného bytia, o ktorej však máme len veľmi kusé informácie, sa ukazuje človeku naplno jeho nahota a samota pred Bohom.

Kresťanská spoločnosť načerpala z prameňa tejto viery a vedomia o osobnom súde dve podstatné myšlienky: myšlienku o rovnosti všetkých, v tejto chvíli pred Bohom a myšlienku o nezameniteľnej osobnostnej integrite indivídua, ktorá v konečnom dôsledku (doslova konečnom) prevyšuje svojou dôležitosťou všetky svetské väzby, pretože je bránou k večnému a neodvolateľnému individuálnemu rozsudku. Len ten, kto je neustále totožný a neopakovateľný, ten plne zodpovedá za všetky svoje skutky.

V reakcii na tento fakt konštantnej identity osoby a predovšetkým na strach zo súdu, vzniká túžba všetkých budhistov, ateistov, hinduistov a ďalších vyznávačov ničoty, zničiť svoje „ja“ a rozplynúť sa v nirváne. Totožnosť vlastného „ja“, nezničiteľná identita ich osoby a vedomia, ktorú sa pokúšajú zničiť, im podvedome pripomína očakávanie súdu, tradované, či neskôr len tušené vo všetkých civilizáciách.

To, že osobný súd prevyšuje svojou dôležitosťou všetky svetské väzby a ustanovizne, to bolo kresťanom zrejmé. Tam, kde stojí človek pred Bohom sám, bez spoločenského kontextu svojho pozemského bytia, bez opory komunity, je rozdiel medzi ním a zvyškom ľudí len v jedinej veci – v jeho identite. Už nič iné nemá. Jeho hodnota spočíva v jeho individuálnych skutkoch, ktoré sa dajú priradiť len k jedinej osobe na svet – k nemu. Zároveň, keďže takúto identitu, priraditeľnosť osoby a skutkov má každý človek, vzniká v tej chvíli toľkokrát zmienená „rovnosť pred Bohom“ – všeobecná zhodnosť pozície každého človeka voči Sudcovi.

Keďže kresťanská spoločnosť považovala tento bod – moment osobného súdu – za najdôležitejší okamih v existencii každého človeka, prispôsobovala tomuto bodu celý svoj chod, priority, kultúru, spoločenský život. Všetko očakávanie a skutky (dobré či zlé) sa uberali každodenne týmto smerom. Memento mori sa neustále vznášalo nad celou spoločnosťou, ako výstraha a osviežovač pamäti.

Táto atmosféra, desiaca liberálnych historikov typu Jacquesa Le Goffa, ktorý píše o nedýchateľnom a dusnom ideologickom ovzduší stredoveku, bola v skutočnosti prameňom rešpektovania autonómie osoby v kresťanskej kultúre. Jav neznámy vo všetkých kultúrach, vrátane antickej, z ktorej civilizačne a biologicky kresťanská spoločnosť vyrástla. Všade, od Číny po Afriku, od Grónska po Patagóniu, bola osoba človeka ničím oproti komunite a kolektívu. Maxima Benita Mussoliniho: „Všetko v štáte, všetko pre štát, nič mimo štátu“, nebola žiadnou novinkou, ale tou najklasickejšou pohanskou doktrínou sveta. Smrť, potupenie, beštialita, ľudské obete, satanizmus, to všetko bolo dobré, pokiaľ to prospievalo komunite. Kto nebol ochotný poskytnúť pred „dobro“ komunity rodinu, telo aj dušu, bol zradca.

Kresťanské poznanie, že cena človeka, jeho skutočné ocenenie, ktoré nie je z tohto sveta a ktoré ešte len má vyjsť na povrch, aby určilo navždy jeho večný život; že toto ocenenie je „osamelé“ a nadradené prirodzeným dobrám civilizácie, štátu, kmeňa, spoločnosti, rodiny či akéhokoľvek vzťahu, sformovalo kresťanskú spoločnosť do postoja, ktorý rešpektoval cenu a hodnotu tohto nezameniteľného súdeného indivídua. V kresťanskej spoločnosti Cirkev neustále pripomínala každému človeku, bez ohľadu na svetský kontext jeho života, že všetko je len „prach“, ktorý nemá v Božích očiach cenu – cenu má jeho „ja“, jeho nezameniteľná, jedinečná a identická substanciálna forma – duša.

Zdroj: piqsels.com

Rešpektovať vo svojich blížnych, spoluobčanoch a bratoch túto hodnotu, ktorá celý život smeruje do samoty individuálneho súdu, snažiť sa na ňu hľadieť Božími očami a mať ju v úcte kvôli Bohu, to bol a je príkaz pre každého kresťana.

Varovný prst nabádal tých, ktorí by chceli poprieť túto hodnotu, aby pamätali, že sami raz budú stáť osamelí pre tvárou Najvyššieho. Ukazoval im tú pravú rovnosť medzi ľuďmi, rovnosť osobného súdu, neuskutočniteľnú na Zemi a pravdepodobne ani v Nebi, pretože medzi svätými, podobne ako medzi anjelmi, panuje zrejmá hierarchia. Ukazoval im neustále ich osamelosť pred Bohom, mimo rodu, národa aj štátu.

Na to upozorňujú verše Johna Donnea o „hrane“, ktorá zvoní „tebe“. Nie je to výzva k nejakej ľudskej solidarite a spolupatričnosti, k obetovaniu sa za dobro komunity, ako by v súvislosti s Hemingwayovým románom niektorí radi tieto verše interpretovali. Je to výzva človeku, aby si uvedomil, že každé úmrtie je pre neho oznámením, že aj on raz bude stáť pred Súdom. A je to zároveň potvrdenie onej „rovnosti“ v osamelosti pred Bohom a nevyhnutnosti konečného ľudského údelu.

Pomalými krokmi sa počas stáročí podarilo Cirkvi vštepiť spoločnosti túto formu myslenia a úcty. Vyžiadalo si to neuveriteľnú námahu a obete. Nakoniec sa kresťanská spoločnosť dopracovala k zrušeniu otroctva, k postulovaniu určitých konkrétnych slobôd, hierarchických a neabstraktných, skôr privilégií vyplývajúcich z faktu zásluhovosti každého indivídua, než z paušálneho rovnostárstva a vybudovala spoločnosť, aká nemá v dejinách ľudstva obdobu – spoločnosť autonómnych jedincov, avšak organicky spojených do funkčnej hierarchie. Cirkev dokázala maximum, keďže musí, ako povedal Chesterton držať na reťaziach idey, aby sa žiadna neutrhla a nezdivela. Postavila sa do stredu a dokázala vyvážiť individuálnu autonómiu človeka a hierarchiu spoločnosti.

Toto všetko je ničené už viac ako dvesto rokov, či skôr viac ako päťsto, aby sme pripomenuli aj súčasným katolíckym klérom oslavované výročie Lutherovej revolúcie. Deštrukcia kresťanskej spoločnosti, ako sa stále jasnejšie ukazuje, povedie k reštaurácii pohanského otroctva. V nej tkvie príčina súčasného zintenzívnenia pokusov mocenských elít obmedziť ustanovené slobody a dohodnuté práva strednej a spodnej vrstvy spoločnosti.

Dovolávanie sa fráz o demokracii, ktorá sa podieľala dvesto rokov na deštrukcii kresťanstva, či citovanie Voltaira, dychtiaceho bojovať za právo svojho oponenta povedať svoj názor (napriek tomu, že práve on bol ten, kto otvorene vyzýval na zničenie Cirkvi, strážkyne individuálnej autonómie osoby človeka, umožňujúcej vôbec uvažovať o človeku, ako o takej hodnote v očiach Božích, ktorej morálnu integritu nemôže porušiť štát, mocenské elity, ale ani predstavitelia ľudu), to je známkou absolútneho nepochopenia dejín.

Bez kresťanstva, bez poznania skutočnosti nezničiteľnej identickej duše každého človeka, ktorá má len jednu šancu dobre žiť a nebude reinkarnovať v nekonečnom rade možností, bez všeobecnej úcty k tejto duši a bez vedomia rovnakého súdu pre všetkých, sa frázy o abstraktnej slobode a samospasiteľnej demokracii čoskoro definitívne stanú len korením nekonečnej frašky.

Žiaden strom nevisí vo vzduchu. Kto popiera korene a čaká na kvety, listy a úrodu, ten sa zaradil do zástupu slepých bláznov, ktorých slepí vedú.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!