„Veľký reset”, Thomas Malthus, demografia – a čo ďalej?


14. júna 2021
  Spoločnosť  

Zdroj: Pixabay

Rozhovor s Tomaszom Wroblewskim, prezidentom Varšavského podnikového inštitútu, novinárom a publicistom, bývalým šéfredaktorom v médiách Newsweek Polska, Forbes, Rzeczpospolita.

JAKUB WOZINSKI: Ako viete, existuje veľa konšpiračných teórií o tzv. Veľkom resete. Ako je však možné, že Joe Biden, európski lídri, Klaus Schwab a mnohí ďalší, dokonca aj pápež František, začali v rovnakom čase hovoriť o potrebe veľkých spoločenských zmien, pričom používajú takmer rovnaký newspeak (ako napríklad „build back better – budovať znova a lepšie alebo „nový normál“)? Aj veľkému skeptikovi to môže pripadať veľmi podozrivé…

TOMASZ WROBLEWSKI: Žijeme v čase, kedy cítime, že sa blíži veľký obrat. Určité paradigmy, ktoré nás sprevádzajú minimálne od roku 1945 a na ktorých bola postavená naša demokracia, politický systém, medziľudské vzťahy alebo finančný systém, sa rozpadávajú. Všetci to cítime. Ako ukazuje história, ľudia si vždy uvedomovali, keď sa blížil akýsi dôležitý bod obratu. Aj sv. Augustín či dokonca Justinián cítili, že sa končí jedna éra. To isté platilo za čias Herodota. Najväčším problémom však bolo predvídať, ako bude svet vyzerať.

Časť politikov i „architekti duší“ sa snažia tento moment využiť a predkladajú nám svoj vlastný naratív o tom, ako by mal tento svet v budúcnosti vyzerať, pričom využívajú všeobecný nepokoj a úzkosť. Iní to jednoducho iba analyzujú a ukazujú, čo sa mení a akým smerom sa veci môžu alebo nemusia uberať. A práve v tom spočíva rozdiel medzi prístupom, v ktorom sa snažíme sledovať to, čo sa mení a reagovať na to, a prístupom, v ktorom chceme ľuďom nahovoriť, ako bude tento svet vyzerať. Som veľmi skeptický, pokiaľ ide o našu schopnosť predpovedať, ako bude svet usporiadaný. Klaus Schwab sa vo svojej knihe o to usiluje, keď sa nás snaží presvedčiť, od čoho bude tento svet závisieť a ako sa musíme správať, aby sme prežili.

Historik Yuval Harari hovorí, že žijeme v naratívoch. Či je to feudalizmus, otroctvo alebo kapitalizmus – všetko sú to akési príbehy opisujúce našu realitu. Ak sa niekomu podarí tento naratív dobre vypracovať a zamerať ho na náš pocit ohrozenia, našu neistotu a naše túžby, stane sa dominantným. Kapitalizmus sa nám doteraz javil ako prirodzený proces fungovania ľudstva, ale kedysi sa nám rovnako javilo aj otroctvo či feudalizmus. Tento naratív sa zdal byť v súlade s realitou.

V určitom momente sa však tieto paradigmy začnú rúcať – ako o tom písal Machiavelli a o storočie neskôr Locke – a vtedy treba všetko znovu poskladať. Časť politikov to robí svojím spôsobom, rovnako ako Bill Gates. Predkladajú nám svoj naratív. V týchto pokusoch o vytvorenie naratívu je veľa nezrovnalostí a nepresností, ale mnohé prvky sú aj správne, napríklad poukazovanie na obavy na trhu práce.

Zdroj: Flickr

Ak sa hovorí o resete, o čo konkrétne pôjde? O globálnu zadĺženosť alebo o finančný systém?

Mám dojem, že o 20 či 30 rokov väčšina problémov, ktoré nás teraz trápia, bude bezvýznamná. Už nebudeme tak intenzívne prežívať zmenu klímy či sociálne nerovnosti. Nie preto, žeby sa klíma tak drasticky zlepšila a sociálne nerovnosti zmizli. Zmení sa iba perspektíva. Začneme sa na svet pozerať z iného uhla pohľadu.

Jedna z takýchto zmien perspektívy sa bude týkať demografie. Najväčším obratom v dejinách civilizácie bola demografická zmena po 18. storočí. Potom nastúpila priemyselná revolúcia a jej dôsledky, tzn. liberalizmus, kapitalizmus, ktoré vyplynuli práve z demografických zmien. Tie sa však nikdy neudejú v priebehu dvoch či troch generácií, ale piatich alebo šiestich. Sú to veľké obdobia ľudskej histórie niekedy trvajúce sto až dvesto rokov. Niekto to dokonca prirovnal k ľadovcu. Ľadovec dvíha hory, vytvára rieky a jazerá a tie sa nám zdajú trvalé. To isté spôsobuje demografia: mení určité vzťahy, mení usporiadanie medzi štátmi. Vznikajú nové štáty, ako svojho času Prusko, čo má obrovské geopolitické, politické a dokonca aj filozofické dôsledky.

Keď sa pozrieme na demografiu, ktorá určuje proces spoločenských a hospodárskych zmien od konca 18. storočia, keď bol zaznamenaný obrovský rast, v súčasnosti máme obrat opačným smerom, postupné vyľudňovanie. Ono je ešte len v počiatkoch a má pomerne obmedzený rozsah, napr. v Japonsku, Poľsku, pobaltských krajinách. Demografická implózia však už existuje v Číne a vo väčšine ázijských krajín. Dokonca aj Spojené štáty majú najnižší demografický rast od roku 1930. Naše myslenie o tom, čo je dobré pre ekonomiku a trh, sa zmení aj v jednoduchých veciach: chceme systém, ktorý bude sociálnejší alebo radšej konkurencieschopnejší? Starší ľudia budú konzervatívnejší, budú budovať systém, ktorý im poskytne čo najviac výhod a pokoja, nebudú mať záujem o agresívnu konkurenciu a v demokracii budú mať čoraz väčší vplyv na realitu. Z toho vyplýva aj hospodárska stagnácia Európskej únie.

Po celé tie roky od roku 1945, vlastne od čias Adama Smitha, sme uvažovali cez prizmu slobody, individualizmu. Teraz je možné, že opäť začneme uvažovať cez prizmu demografie. Hovorím „opäť“, pretože sa vlastne vraciame k predchádzajúcim obdobiam, keď záležalo na kvantite, nie na kvalite.

V tomto novom poriadku, ktorý sa nám pomaly ukazuje, bude hlavným motívom vládnutia kontrola nad ubúdajúcimi zdrojmi. Demografický rast zaisťoval slobodu, teraz sa vlády sústredia na kontrolu a obmedzovanie…

Môže to z toho vyplynúť. Oveľa významnejším faktorom však môže byť napríklad strach zo straty dosiahnutej úrovne kvality života. Je to trochu ako v starovekom Ríme: pokračujúca pauperizácia strednej triedy, klesajúci hospodársky rast, ktorý je dôsledkom toho, že pracuje čoraz menej ľudí a čoraz viac ich treba živiť, spôsobí, že politici budú získavať hlasy zabezpečovaním status quo.

Ak počúvame naratív Európskej únie, je to stále o zaistení trvalej prosperity. Toto sa neustále omieľa: aby sme dosiahli túto prosperitu, musíme akceptovať nové predpisy, nové dane. Pozoruhodné je kŕčovité lipnutie na súčasnom stave, hoci životná úroveň klesá, napríklad v Grécku a Taliansku, ktoré od roku 2004 nezaznamenali prakticky žiadny hospodársky rast. Napriek dramatickej situácii sa politici snažia ľudí stále presviedčať, že robia všetko pre to, aby mohli žiť stále na rovnakej úrovni.

Kontrola, o ktorej hovoríte, je súčasťou iného naratívu prívržencov Veľkého resetu, čiže, aby sme žili a prežili pokles prosperity, musíme pristúpiť k ďalekosiahlym obetiam. Akceptovať garantovanú rovnosťou medzi ľuďmi, vysoké dane, určitú životnú úroveň pre všetkých.

Aktivisti Klimatického tábora hlásia – Sme pripravení…
zdroj: DUclarion

Ako súvisí zelená transformácia, ktorá zvyšuje náklady, s týmito snahami o udržanie doterajšej životnej úrovne? V rámci veľkého resetu majú zelené ciele jasnú prioritu…

V akademickom svete sa v poslednom čase začína častejšie diskutovať o tom, že azda klimatické zmeny nie sú až také hrozné, ako sme si mysleli, a že požadované obete, o ktorých hovoríme, sú prehnané vzhľadom na ciele, ktoré sme si stanovili.

Máme tu odveký problém, pretože pravdepodobne ani vy, ani ja nevieme overiť výsledky vedcov, ktorí tvrdia, že dochádza k otepľovaniu klímy. Pripusťme teda, že je to skutočne z veľkej časti dôsledok ľudskej činnosti. Na tom by nebolo nič zvláštne, pretože v histórii sa mnohé civilizačné zmeny udiali v dôsledku ľudskej činnosti. Pri pohľade na dejiny si môžeme uvedomiť tento proces zmien a nebezpečenstvá, ktoré sa ukazujú, a nechať človeka, nech si s tým poradí sám.

Úplne iné riešenie navrhoval Thomas Malthus, ktorý tvrdil, že za krátko väčšina Londýnčanov nebude mať čo jesť, všetkých postihne katastrofa, ľudia sa začnú navzájom zabíjať. Preto navrhol dramatické riešenia, ako je obmedzenie počtu ľudí alebo prideľovanie potravín najcennejším ľuďom. Prečo sa Malthusove odporúčania nerealizovali? Nuž tento problém vyriešila sama príroda. Vďaka voľnému trhu a spoločenským zmenám sme dokázali vyrobiť potrebné množstvo potravín. Zmeny v medziľudských vzťahoch, konkurencia, súperenie – to všetko, čo poznáme z dejín kapitalizmu – spôsobilo, že sa vyrábalo čoraz viac potravín.

Vieme si však predstaviť, že dnes by Malthus dokázal pohotovejšie predložiť svoje obavy a rozhodnutia tým, ktorí sú pri moci, a uskutočniť túto revolúciu. Rovnako Rímsky klub v roku 1973 mohol teoreticky ovplyvniť našu realitu tým, žeby prinútil mocných tohto sveta zmeniť správanie, vodu a potraviny poskytovať na prídel, vydávať certifikáty a povolenia na to, kto môže mať koľko detí. To sa mohlo kľudne stať. Dnes sme v podobnej situácii: máme demografický kolaps, máme problém so všetkými druhmi zdrojov, ako ste dobre povedali, a máme návrh, aby v súvislosti s tým bol zavedený určitý stupeň kontroly, prídelový systém, aby sme si utiahli opasky, boli poslušnejší a podriadili sa.

V súčasnosti vidíme, že zelená transformácia je v plnom prúde a aj Poľsko participuje na Fonde pre obnovu…

Je veľmi možné, že tentoraz bude možné zaviesť radikálne riešenia bez toho, aby sme čakali na to, ako sa zachová príroda.

Tento kurz, najmä v západnej Európe, ale aj v USA, ktorý nariadil prezident Biden, je veľmi ďalekosiahly a znamená obrovské úsporné opatrenia a obete, pre ktoré neexistuje žiadny protinávrh. Ťažko povedať, čo sa stane, pretože takýto experiment sme ešte nikdy nepodnikli, a to je jedno z obvinení voči zástancom tohto resetu – že podnikajú kroky, ktorých dôsledky nie sú schopní predvídať. V histórii nemáme nič podobné.

Niektoré nariadenia, ktoré vstúpia do platnosti, budú zmierňované a firmy ich budú obchádzať. Už dnes niektoré spoločnosti prichádzajú s rôznymi akože ekologickými riešeniami, len aby to tak pekne nazvali a získali za to pár vernostných bodov. Samozrejme, je to akási korupcia, ale je to prirodzená ľudská reakcia, pretože ak niečo ide proti jeho blahu, v určitom momente začne tento systém sabotovať.

Na toto všetko sa treba pozrieť ešte inak: odkedy sme uznali, že máme veľmi vážny klimatický problém, zaznamenali sme najrýchlejší hospodársky rast v histórii a najrýchlejší nárast životnej úrovne chudobných národov. Úroveň znečistenia skutočne vzrástla a priemysel sa rozvinul, pretože spoločnosti, ktoré ešte nedávno zažívali hlad, zbohatli. Afrika, India, predtým Čína, väčšina Ázie boli kontinenty a krajiny, ktoré hladovali.

Dnes nikde na svete, kde nie je vojna, či bratovražedný boj, už nie je hlad. Upozorňujeme, že OSN už nehovorí o hlade, iba o probléme podvýživy. Za to sa však platí. Vyrábame viac potravín, čo si vyžaduje aj viac energie na ich výrobu, rastúca produkcia mäsa údajne poškodzuje klímu a sme opäť v rovnakej situácii ako za čias Malthusa: chudobní ľudia začínajú žiť normálne. Sťahujú sa z chatrčí do domov, vykurujú svoje príbytky, pijú čistú vodu a istým spôsobom „plytvajú zdrojmi“. Príroda sa bráni prostredníctvom demografie. Počet obyvateľov Zeme neustále rastie, dosiahne približne 11 miliárd a začne klesať. Proces depopulácie sa dotkne aj Afriky. Lenže ak týmto národom nedovolíme zbohatnúť, pretože tvrdíme, že znečisťujú ovzdušie, čo im vlastne ponúkame? Aby sa vrátili do chatrčí? „Prestaňte vyrábať a opäť začnite intenzívne hospodáriť alebo sa živte lovom?

Vrátili sme sa na koniec 18. storočia, do čias Malthusa, keď nikto nevedel, ako to všetko dopadne. Nevedel, že sa vytvorí voľný trh, že budeme schopní produkovať prebytky potravín, kolonizovať Austráliu, Ameriku a „nadprodukcia“ ľudí sa rozšíri po celom svete. To všetko sme vtedy nevedeli a ani teraz nevieme, ako si človek poradí s klimatickým problémom. Možno si poradí tak, že nás bude menej, pretože ak nás bude menej, bude aj menej znečistenia. Ak nás história ľudstva niečo učí, tak najmä to, že najhoršie výsledky majú radikálne riešenia, ktoré sa prijímajú podľa našich predstáv o budúcnosti. Namiesto presadzovania týchto predstáv je treba na situáciu reagovať priebežne a nechať prírodu, aby konala.

© Všetky práva vyhradené – prevzaté z poľského týždenníka DoRzeczy.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!