Umenie proti revolúcii

Branislav Michalka
6. septembra 2021
  Kultúra

Zdroj: Pixabay

Obligátnou formou liberálneho a ľavicového spôsobu prekrúcania dejín je prisvojovanie si významných postáv európskeho umenia a ich postupné „vedecké“ transformovanie do takej podoby, aby spĺňali kritériá na postavy podporujúce pokrok, liberalizmus a revolúciu. Starší čitatelia, ktorí pamätajú éru komunistického režimu, si zaiste spomenú ako sa pod usilovne škrípajúcimi prepisovačkami a perami marxistických vedeckých pracovníkov, od Berlína až po Vladivostok, zapájali veľké postavy svetového umenia do nepretržitého dejinného procesu pokroku a zlepšovania ľudstva, ktorý vyústil do socialistickej revolúcie.

Z Danteho, ktorý bol v skutočnosti vynikajúcim znalcom stredovekej scholastickej filozofie a jeho Božská komédia je priam esenciálnym výrazom myslenia stredovekého katolíckeho kresťana, sa v úvahách marxistických vedcov stal „buržoázny demokrat“, ktorý v temnom stredoveku predstavoval pokrokový živel. Cervantesov Don Quijote sa stal bojovníkom proti nepokrokovým stredovekým rytierskym románom, klasici francúzskeho divadla 17. storočia (Corneile, Racine, Moliére), píšuci v hlbokom predklone pred Ľudovítom XIV., sa odrazu zmenili na pokrokové meštianske postavy, stačilo, že nemali šľachtický pôvod, z aristokrata a estéta Goetheho, hnusiaceho si revolúciu, sa stalo stelesnenie humanizmu a pokroku ľudstva. Dokonca aj na Dostojevskom, ktorý strávil značnú časť svojho života tupením socializmu a revolúcie, sa ideologickým mikroskopom hľadali pokrokové mikročastice, len aby sa ukázalo, že: umenie a pokrok tvoria jednotu. A zároveň, že všetko konzervatívne a spiatočnícke je tupé, neschopné umenia a vzdialené akémukoľvek hlbšiemu premýšľaniu o ľudských citoch, myšlienkach, živote a ich zobrazovaniu.

Tejto symbióze revolúcie a umenia (určitého druhu), samozrejme, nechýba sčasti reálny základ. Šíriteľmi revolučných ideológií boli často revoluční umelci, predovšetkým od 18. storočia, a tí si potrpeli na umenie a umelecký život. Preto aj umenie zaradili do súhrnu toho, čo malo tvoriť „novú spoločnosť“ a „nový, lepší svet“. Seba samých považovali za duchovnú avantgardu revolúcie, milovali umenie, a preto boli v ich očiach umelci pre revolúciu veľmi dôležití. Častokrát dôležitejší ako samotný proletariát.

Nová spoločnosť mala mať nové a ešte lepšie umenie, vybojované revolučnými umelcami. Páčilo sa im však aj staré umenie a považovali ho za legitímne dedičstvo humanistických tradícií ľudstva. Na posilnenie svojej revolučnej legitimity vyhlasovali, že vlastne „kvalitné umenie“ bolo revolučné vždy. Popisovali umenie ako revolučnú silu a kvas v dejinách spoločnosti. Postupne sa táto romantická idea umenia ako revolučného prvku v dejinách stala súčasťou dnešného liberálneho a ľavicového kánonu viery. Umelec je predstavovaný ako rebel, rušiteľ konvencií, originálny inovátor a nepriateľ skostnatenej tradície.

Problémy s touto koncepciou sa ukázali vtedy, keď sa v 20. storočí stali liberalizmus a socializmus vládnucimi ideológiami a mali zaradiť umelecké dedičstvo do svojho kánonu. Boli to problémy dvojakého druhu: ukázalo sa, že množstvo súčasných umelcov podporuje reakčné myslenie a odmieta umenie ako revolučnú silu a zároveň životopisy umelcov minulých storočí vykazovali povážlivé nerevolučné či dokonca protirevolučné znaky. Bolo nutné nájsť riešenie a nakoniec sa aj našlo. Popísali sme ho vyššie.

Čo bolo však pre pokrokové revolučné ideológie najhoršie? Pri vŕtaní sa v životopisoch umelcov vychádzalo najavo, že nie menšina, ale skôr väčšina revolučné idey odmietala, a že aj z tých, ktorí ich za mlada vyznávali, sa na staré kolená často stávali opäť tmári a reakcionári. Mladý človek vyznávajúci ľavicové postoje a milujúci umenie čoskoro narazí pri štúdiu životopisov významných umelcov práve na tento problém a pokiaľ je dostatočne poctivý, musí sa s ním nejako vyrovnať. Musí sa vysporiadať s tým, že práve tí najtalentovanejší a najslávnejší umelci vyznávali náboženstvo a politické postoje, ktoré by mali byť podľa revolučnej ideológie späté s dokonalou tuposťou, umeleckou impotenciou a neschopnosťou vyššieho citu.

Je zbytočné vymenovávať umelcov od počiatku stredoveku až do 18. storočia, z ktorých drvivá väčšina boli katolíci (vzhľadom na to, že protestantizmus umeniu veľmi neprial) a ich náboženské, sociálne a politické postoje boli úplne identické s dobovými názormi. Danteho traktát Monarchia, v ktorom velebí cisára spôsobom až prehnaným, nám môže byť príkladom. Diela Shakespeara, Calderona de la Barcu, Racina či La Bruyérove maximy sú prešpikované oddanosťou panovníkom a náboženstvu. Cervantes sa pýšil tým, ako bojoval proti moslimom pri Lepante a prišiel tam o ruku; na španielskeho kráľa by nedal dopustiť. Rubens bol ctiteľom sv. Ignácia z Loyoly a absolvoval jeho Duchovné cvičenia. Rafael, Velasquez, Bernini či Tizian, všetci boli hlboko veriacimi katolíkmi, oddaní svojej vlasti a panovníkovi. Všetko, čo vedelo písať, maľovať a skladať hudbu stálo v službách kresťanstva a monarchie. A nebola to služba z donútenia, ako sa ukázalo práve s príchodom revolúcie.

Dokonca aj väčšina tzv. búrlivákov sa na staré kolená obrátila a „sekala dobrotu“. Boccaccio sa zriekol svojich spisov, vstúpil do kláštora a chcel svoje práce dokonca spáliť, v čom mu zabránil až Petrarca. John Donne odvrhol roztopašnosť mladosti a začal písať náboženskú poéziu, John Dryden sa vrátil ku katolíckej viere, Lope de Vega vydal zbierku náboženskej lyriky Sväté verše a nechal sa dokonca vysvätiť za kňaza. A takto by sme mohli pokračovať veľmi dlho. Tzv. búrliváctvo týchto umelcov spočívalo v nezriadenom živote, nie v nejakej revolučnej ideológii. V starobe, tvárou v tvár smrti, dobre chápajúc, že cenou hriechu je večná smrť, vydali sa na cestu pokánia.

Keďže pred 18. storočím sa skutočne revolučné živly v umení vyskytovali len okrajovo (v ponímaní sekulárnych ideológií takmer vôbec nie, lebo išlo skôr o príslušníkov rôznych náboženských siekt), nie je nutné po jednom vymenovávať záplavu umelcov, ktorými nás Európa obdarila. Pozrime sa skôr na obdobie revolučné.

V 18. storočí – s príchodom osvietenstva, racionalizmu, ateizmu a slobodomurárskeho gnosticizmu – nastupuje na scénu aj revolučný umelec. Prvou skutočnou hviezdou na tomto nebi je Voltaire, ktorý sa domohol značnej popularity aj na panovníckych dvoroch. Za ním nasledovali Diderot, Rousseau  a na poli hudby napríklad Mozart.

Celá ich revolučnosť sa však zatiaľ vybíjala v myšlienkovej rovine. Nenávideli Cirkev a z toho dôvodu aj trón, ktorý bol s ňou spojený; snívajú o zmene ľudstva, ale ich úvahy sú hmlisté a nekonkrétne čo do podoby nového sveta. Môžeme navyše konštatovať, že tak, ako bolo v predchádzajúcich storočiach normálne byť kresťanom, tak sa stalo v 18. storočí módou byť osvietencom a libertínom. Preto je ťažké hovoriť o presvedčených revolučných umelcoch, pretože na tejto módnej vlne liberalizmu a racionalizmu sa viezli všetci, šľachtu, duchovenstvo a panovníkov nevynímajúc.

Skúšobným kameňom ich revolučnosti sa stala skutočná revolúcia v roku 1789. A tu odrazu môžeme pozorovať zástupy zdesených umelcov, ako sa pri pohľade na slávnu a krvavú slobodu, rovnosť i bratstvo, rýchlo vzdávajú revolučných fráz a utekajú od revolúcie do náručia reakcie. Je to skutočne až zvláštne, že revolučná epocha nepriniesla žiadneho významného revolučného umelca. Celých 26 rokov revolučnej éry na nás dýchne svojou umeleckou impotenciou.

Najvýznamnejší umelec revolučnej doby, spisovateľ René de Chateaubriand, bol paradoxne kontrarevolucionár, obhajca monarchie a vojak emigrantskej armády. Jeho najvýznamnejšie a najvplyvnejšie dielo nesie názov Génius kresťanstva. Zároveň však najvýznamnejší básnik predrevolučnej epochy André de Chenier skončil s neomylnou revolučnou logikou pod gilotínou spolu s chemikom Lavoisierom.

Jediným skutočným umelcom revolúcie bol duchovný prostitút, maliar J. L. David, ktorý prežil všetky režimy a od revolučných olejomalieb sa nakoniec prepracoval až k portrétom Napoleona a Karola X.

Európski umelci, ktorí pred revolúciou fandili jej ideálom, sa po jej realizácii húfne obracali k starému režimu, či dokonca ešte hlbšie do dejín stredoveku. Vymenujme si len niektorých:

V nemeckom prostredí to boli spisovatelia Novalis, bratia Schlegelovci, Heinrich von Kleist, Adam Müller, Achim von Armin, Joseph Göress, Clemens Brentano; v Anglicku Thomas Colridge, Walter Scott, William Wordsworth; málokto vie, že slávna Jane Austenová  a jej rodina boli podporovatelia konzervatívnych toryov, dokonca takých, čo usilovali o návrat rodu Stuartovcov na anglický trón, revolúciou pohŕdali a nenávideli ju; vo Francúzsku Alfred de Vigny, už zmienený Chateaubriand či najslávnejší Honoré de Balzac.

Balzac predstavuje priam ukážkový prípad manipulácie pokrokových ideológov. Socialistickí a pokrokoví kulturtrégri sa ho zmocnili a urobili z neho hlavného kritika kapitalistickej spoločnosti. Áno, kritika zaiste, ale z monarchistických a konzervatívnych pozícií. Tento detail akosi vždy odsúvali pokrokári citlivo na najmenej osvetlený okraj, takže Balzac v ich popisoch vyzeral podobne ako Dante, čiže ako osvedčený „buržoázny demokrat“. Pritom Balzac, s pribúdajúcim vekom, sa profiloval do stále zarytejšieho nepriateľstva voči pokroku a revolúcii. Pohŕdal vulgárnosťou buržoázie a rovnosťou z čisto aristokratických a nie demokratických pohnútok.

V maliarskom umení situácia nie je odlišná. Ukážkovou môže byť história slávneho obrazu Eugena Delacroixa: Revolúcia vedie ľud, ktorý sa používa vo všetkých liberálnych a ľavicových publikáciách ako obraz oslavujúci revolúciu. Jeho autor bol synom slávneho revolučného ministra Talleyranda a pre istotu používal iné priezvisko. Svojím otcom, mierne povedané, pohŕdal a obraz namaľoval ako symbolický obraz revolučnej spodiny. Čo dnešným Európanom pripadá také pôvabné, to v prvej polovici 19. storočia dokázali všetci ľahko dešifrovať. Obnažená fešanda je prostitútka ako symbol slobody, mŕtvoly váľajúce sa na zemi sú paródiou na bratstvo a vulgárne urevané tváre sú obrazom tupého davu, odtrhnutého z reťaze.

Aj v nemeckom prostredí dominovala v maliarstve po revolúcii Nazarénska škola maliarov zahľadených do stredoveku, dodnes nenávidená ľavicovými kritikmi. Všeobecne sa medzi umelcami považovala obhajoba revolúcie za trápnosť. Dokonca aj budúci poeta Republiky, Victor Hugo, sa v tomto období po porážke Napoleona a revolúcie, považoval za legitimistu a obhajcu nároku Kapetovcov na francúzsky trón.

S narastajúcou modernizáciou, pokrokom a industrializáciou sa však počet umelcov stojacich na konzervatívno-pravicových pozíciách nezmenšoval, skôr naopak. Tristný pohľad na deštrukciu spoločnosti, morálky a hlavne estetická ohavnosť pokrokových čias automaticky privádzala umelcov na stranu nepriateľov revolúcie. Donekonečna sa opakoval model mladíka nadšeného revolúciou a vytriezveného následným poznaním. Môžeme vidieť Baudelaira, ktorý sa z pôvodného republikanizmu prepracoval až k obhajobe Napoleona III. a odmietaniu demokracie, Thomasa Carlyla v Anglicku či Čadaajeva v Rusku, ktorý bol obdivovateľom kontrarevolucionára Josepha de Maistre.

Nová vlna revolúcií po roku 1848 priniesla nové vytriezvenia medzi umelcami. Richard Wagner je toho najslávnejším dokladom. Zároveň môžeme sledovať Dostojevského v Rusku ako systematicky napáda revolučné idey a odsudzuje ich. Dokonca v republikánskych Spojených štátoch jeden z najväčších amerických spisovateľov 19. storočia, ak nie najväčší – Herman Melville – autor Moby Dicka, vo svojich veršoch hovorí o „temnom veku demokracie“, a s odporom sa odvracia od pokroku.

Musíme si uvedomiť, že nejde o nejakých druhotriednych umelcov, ale o tzv. „prvú ligu“ v tom najprísnejšom význame slova. Ľavičiari a liberáli sú vždy zmätení, keď sa prepracujú k životopisným údajom slávnych umelcov a k ich názorom. Dokonca aj takí, čo o sebe tvrdili v danej dobe, že sú liberálmi, ako napr. Turgenev, Hugo, Lamartinne a pod., by dnes len ťažko obstáli pred ľavicovo-liberálnym súdom. Snáď len naturalistický „kakač Zola“ (ako ho nazval Léon Bloy) by obstál, ale či na jednotku, to si netrúfame povedať.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Koncom 19. storočia sa situácia ešte pritvrdila. Medzi umelcami nastal veľký počet konverzií na katolícku vieru a aj tí, čo sa hlásili k iným konfesiám vykazovali často až ultrapravicové postoje. Záplava umelcov prvej triedy, ktorí zaujímali konzervatívno-pravicové postoje, je taká rozsiahla, že podrobnejší opis by stačil na viacero kníh. V 20. storočí najvýznamnejší spisovatelia ako T. S. Eliot, Ezra Pound, Céline, Thomas Mann, William Faulkner, A. Solženicyn, patrili k nim. Aj avantgardní maliari ako Salvator Dali, Giorgio de Chirico, Wyndham Lewis alebo Henri Gaudier-Breszka boli identifikovaní s ultrapravicovými hnutiami a konzervatívnymi postojmi. Ešte aj nad zakladateľom avantgardnej poézie Apollinairom ľavicová kritika vzdychala, že bol vlastne francúzskym nacionalistom a protofašistom a bolo dobre, že zomrel, lebo ktohovie, čo by sa z neho vyvinulo.

Predstava prvotriedneho umelca ako ľavicového a liberálneho buriča je falošná, skreslená a doslova podvodná. Pravda je diametrálne odlišná – vysoké umenie bolo v európskych dejinách väčšinou spojené s konzervatívnymi, pravicovými a protirevolučnými postojmi.

Tu je krátky a určite neúplný zoznam ďalších velikánov umenia, ktorí spadali do vyššie popísanej kategórie, s krátkymi popismi:

Nikolaj Tjutčev – ruský básnik, konzervatívny monarchista;

Charles Péguy – francúzsky básnik, konvertita na katolicizmus, francúzsky nacionalista, padol v I. svetovej vojne;

Gabriele d´Annunzio – taliansky spisovateľ, pravicový radikál;

Jules Barbey d´Aurevilly – francúzsky spisovateľ, monarchista, katolík;

Ernest Psichari – spisovateľ, vnuk liberála Ernsta Renana, konvertita na katolicizmus, vojak Cudzineckej légie, padol v I. svetovej vojne;

Robert Musil – rakúsky spisovateľ, dôstojník, autor románu Muž bez vlastností, obhajca Habsburskej monarchie;

Anthony Burgess – anglický spisovateľ, autor románu Mechanický pomaranč, monarchista, legitimista a obhajca Stuartovcov;

Jules Verne – spisovateľ, katolík, signatár petície proti Dreyfussovi

William Faulkner – americký spisovateľ, konzervatívne názory, späté s Juhom USA;

Hilaire Belloc – anglický spisovateľ, katolík, obhajca stredoveku a neskôr aj monarchie;

Nikolaj Leskov – ruský konzervatívny spisovateľ;

Nikolaj Gončarov – ruský spisovateľ, autor románu Oblomov a protirevolučného románu Úšust; často falošne prezentovaný ako predstaviteľ pokrokových spisovateľov;

Paul Claudel – francúzsky dramatik, konvertita na katolicizmus, milovník katolíckeho baroka, španielskych Habsburgovcov a rekatolizácie, odporca demokracie a liberalizmu;

T. S. Eliot – anglický avantgardný básnik, autor Pustatiny, anglo-katolík, monarchista;

Ezra Pound – americký básnik, autor slávnych Cantos, radikálne pravicovo orientovaný, väznený po II. svetovej vojne za podporu Mussoliniho;

Céline – francúzsky spisovateľ, radikálne pravicové názory;

Heimito von Doderrer – rakúsky spisovateľ, účastník oboch svetových vojen, väznený v zajateckých táboroch, obhajca monarchie;

G. K. Chesterton – anglický spisovateľ, konvertita na katolicizmus, obhajca stredoveku a nacionalizmu;

Joseph Conrad – poľsko-anglický spisovateľ, konzervatívne názory, odporca revolúcie a pokroku;

Jean Raspail – francúzsky spisovateľ, držiteľ Goncourtovej ceny, monarchista a katolík;

J. R. R. Tolkien – anglický spisovateľ, katolík a monarchista;

Giovanni Papini – taliansky avantgardný spisovateľ, konvertita, konzervatívne postoje;

Roy Campbell – anglický básnik, bojoval v Španielsku na strane generála Franca, katolík;

Hugh Munro – Saki – anglický humorista, príslušník aristokracie a novinár, konzervatívne názory, padol v I. svetovej vojne;

Thomas Mann – nemecký spisovateľ, konzervatívne postoje, po II. svetovej vojne sympatie ku katolicizmu;

Evelyn Waugh – anglický spisovateľ, konvertita, ultrakonzervatívne názory;

Hugo von Hofmannstahl – rakúsky básnik, konzervatívne postoje, monarchista;

Maurice Barrés – francúzsky spisovateľ, nacionalista, radikálna pravica;

Marcel Proust – francúzsky spisovateľ, autor slávneho románu Hľadanie strateného času z prostredia aristokracie, denný čitateľ monarchistických novín Action francaise vydávaných Charlesom Maurrasom;

Salvator Dali – španielsky surrealistický maliar, podporovateľ generála Franca, katolík;

Richard Wagner – nemecký hudobný skladateľ, pôvodne revolučné postoje, neskôr striktne konzervatívne, v duchu Schopenhauerovho pesimizmu;

Joris Karl Huysmans – belgický spisovateľ, konvertita na katolicizmus;

Charles d´Indy – francúzsky skladateľ, katolík, nacionalista, monarchista; zakladateľ Národného združenia na obranu francúzskej hudby (spolu so Saint-Säensom);

Sir Edward Elgar – anglický hudobný skladateľ, katolík, monarchista;

Ivan A. Bunin – ruský spisovateľ, držiteľ Nobelovej ceny, pravoslávny kresťan, monarchista a emigrant;

Poul Burget – francúzsky spisovateľ, konvertita, konzervatívne názory;

Georges Bernannos – francúzsky spisovateľ, katolík, monarchista, kritik demokracie po roku 1945;

Henri de Montheralnt – francúzsky dramatik a spisovateľ, konzervatívne, antifeministické a radikálne pravicové postoje;

Nikolaj Stravinskij – ruský hudobný skladateľ, pravoslávny kresťan, monarchista;

Sergej Rachmaninov – ruský hudobný skladateľ, emigrant, monarchista, pravoslávny kresťan;

Giuseppe Marinetti – taliansky básnik, zakladateľ futurizmu, nacionalista, radikálne pravicové názory, podpora fašizmu;

Wyndham Lewis – anglický avantgardný maliar a spisovateľ, konzervatívne a pravicové postoje;

Giorgio de Chirico – taliansky avantgardný maliar, radikálne pravicové postoje

a mnohí ďalší…

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!