Problém dnešných umelcov spočíva predovšetkým v tom, že umenie je pre nich na jednej strane prejavom vzbury, kým na druhej strane sú odkázaní slúžiť štátnym inštitúciám alebo takzvanému „trhu“. To musí, samozrejme, umelca doviesť k zrade: buď seba samého a svojej citlivosti, alebo k zrade širšie chápanej ako popretie vlastnej kultúry, národnosti a následne aj viery v Boha. Väčšinou sa najprv zriekajú Boha, lebo to je súčasťou ich „vzbury“, je to najľahšie a okrem toho „umelecký ateizmus“ sa aj dobre predáva.

Podľa
všeobecne rozšíreného názoru je umelec akosi zo samotnej svojej umeleckej
podstaty ľavicový. Táto teória
má veľmi dlhú bradu. A pod tým
starým strniskom sa skrýva príšerná fyziognómia.

Nie je to novinka
dnešnej doby, že každé aj to najhoršie svinstvo a nehanebnosť sa neraz
vydáva za umenie. Všetky
revolúcie mali svojich bardov a apologétov. Aktívnym jakobínom hlasujúcim za gilotínu pre kráľa bol maliar Jacques
David. Osobitným
výhodám sa tešil spisovateľ a patologický erotoman de Sade, kým jeho kolega,
nihilista a slobodomurár Jean Jacques Rousseau, sa stal akýmsi guru pre ďalšie
pokolenia revolucionárov.

Obdobou
Rousseaua v sovietskom Rusku bol kultúrny teoretik Anatolij Lunačarskij. Tento boľševický komisár dlhé roky rozhodoval
o školstve v Sovietskom zväze, čo pri jeho fixnej idei o potrebe
nahradiť rodinu spoločenskými organizáciami (čítaj: štátom) viedlo k otupeniu ľudských
pocitov celých generácií indoktrinovaných sovietskych ľudí. Bol to on, ktorý povedal: Ak revolúcia môže dať umeniu dušu, potom
umenie môže dať revolúcii svoju reč.

Majstrom
revolučnej reči sa stal Vladimír Majakovskij – ikona ľavice, nie menšia ako Che
Guevara. Tento
mimoriadne talentovaný básnik vo svojom privátnom živote podporoval
permisivizmus a vo svojej tvorbe komunizmus. Trochu (ale iba trochu) udivuje jeho vytrvalá popularita medzi zástancami
slobody akéhokoľvek druhu v kombinácii s jeho vierou, ako je napríklad slávna
kolektivistická fráza v holde na počesť Lenina: Jeden je nula, ak je sám, jeden, nech je to
hocikto, nezdvihne ani päťpalcový trám. Strana – to sú milióny ramien, navzájom
zomknutých stuha. Strana je nesmrteľnosť našej veci...

Takýchto „od
prírody ľavicových“ umelcov by sme tu mohli menovať a citovať desiatky. Takých,
ktorí ospevovali všetky možné morbídnosti a genocídy v dejinách akosi
automaticky spájané s ľavicovým pohľadom na svet, alebo tie najhoršie svinstvá
zaobaľovali do lyrického pozlátka. A tak je to až dodnes, hoci dnešní „červení“ nás presviedčajú, že ich
vzbura má korene v „hnutí roka 68“, čiže v takzvanom proteste „detí
kvetín“. A ak sa už odvolávajú
na niektoré mená, potom počúvame o Warholovi, Morrisonovi, Ginsbergovi.

Hoci sa moderná
kultúrna ľavica dištancuje od svojich krvavých ideologických predkov
a hlási sa radšej k beatnikom či hippisákom, nechtiac ukazuje svoju
pravú tvár, čiže kontrakultúrny svetonázor. A kontrakultúra je predsa len čosi proti kultúre, čosi bez kultúry. Preto sa nečudujme všadeprítomnej
dekonštrukcii v umení. Umelci tohto
druhu nemôžu tvoriť inak.

Sovietski
čekisti sa vyznačovali znesväcovaním kostolov, španielski republikáni vraždením
kňazov a znásilňovaním mníšok, oni „iba“ vešajú genitálie na kríž alebo
spievanie kolied ilustrujú sexuálnym stykom. A k tomu všetkému pokrytectvo veľké ako Himaláje. Hoci majú inštitúcie, dotácie, príspevky,
médiá a kto vie, čo ešte, stále majú pocit, že kvôli útlaku zo strany
konzervatívnej, katolíckej a martyrologickej spoločnosti sú vylučovaní
z kultúry.

V skutočnosti
všetko, čo títo „rebelujúci“ úplatní umelci ponúkajú ako objavné a avantgardné,
tu už raz bolo. A to
najčastejšie v stredoveku: v ére, o
ktorej sa postmodernisti vyjadrujú vždycky pejoratívne a ktorá je pre nich
synonymom úpadku umenia a zotročovania. Hoci práve vtedy všetky oblasti umenia dosiahli vrchol
svojich technických možností a obsahová stránka diel stále ohromuje svojím
novátorstvom a nadčasovosťou. Existuje však
jeden zásadný rozdiel, pokiaľ ide o zmysel každej umeleckej činnosti
a spočíva v tom, či umelec chce venovať plody svojho talentu
Kristovi, alebo či sa už pri vzniku svojho prvého diela dohaduje s
Mefistofelom. Umelecká
práca zasvätená Pánovi zásadne mení umelcovu motiváciu a umiestňuje ho presne na
miesto, o ktorom sníva každý umelec - do sveta plnej tvorivej slobody. Toto je jediná ozajstná sloboda - pretože ju
nikto nenadekrétoval, ani od nikoho nebola kúpená, ale je výsledkom slobodnej
voľby, ktorú nám dal Stvoriteľ. Umenie sa
zrodilo pred oltárom, pretože umelec je svojou prirodzenosťou zahľadený na Boha.

Naša ľavica
ide v stopách ľavičiarov západnej Európy – za posledné desaťročia
monopolizovala všetky kultúrne posolstvá v oblasti takzvaného prestížneho
umenia, čiže toho, ktoré politickým elitám prináša hodnoty, záujmy, názory a
interpretáciu všetkých javov. A tieto elity
infikované kultúrnym marxizmom riadia inštitúcie, ktoré formujú kultúrnu
politiku, a tieto trendy potom prenášajú do celej spoločnosti. V tejto situácii ani národný záujem ani
katolícka interpretácia života nemajú šancu šíriť sa. Sú - ako sa hovorí -, „cenzurované“. A umelci, ktorí takto cítili a v tomto duchu
tvorili, boli vylúčení z možnosti normálne tvoriť, lebo boli ekonomicky
spapuperizovaní. A s tým
sa ochudobnila aj naša vlasť. Geto, v
ktorom sme zavretí, má iba jeden cieľ - izolovať národ od sociálnej
komunikácie, aby ľudia náhodou opäť neuverili v Boha a znova nezačali
milovať svoju vlasť.

Tomasz
Żak – spisovateľ,
publicista a scenárista, tvorca a režisér divadelnej skupiny Teatr Nie Teraz.