Týždeň za jednotu kresťanov. Čo nás však spája? - Christianitas

Týždeň za jednotu kresťanov. Čo nás však spája?

Stefano Fontana
24. januára 2022
  Cirkev  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: wikimedia commons

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov je v plnom prúde. Každá diecéza má vypracovaný vlastný program, najmä tie, v ktorých žije väčšie množstvo veriacich z iných kresťanských denominácií. Počas svätých omší kňazi nezabudli informovať veriacich a prosiť ich o modlitby. Pri týchto príležitostiach sa často používajú slová: „To, čo máme spoločné, je oveľa viac než to, čo nás rozdeľuje.“ Som presvedčený o dôležitosti jednoty kresťanov a o tom, že sa za ňu musíme modliť, ale táto fráza mi vždy pripadala neopodstatnená a myslím si, že ekumenizmus založený na tomto predpoklade je veľmi slabý.

Je pravda, že katolíci aj protestanti veria v Ježiša Krista, ktorý sa narodil, zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu. Jedni i druhí taktiež veria v Písmo ako zdroj Božieho zjavenia a v pôsobenie milosti pre našu spásu, ktorá nikdy nie je našou úplnou zásluhou a je ovocím samotnej viery. Ak sa však pozrieme na ďalšie učenia viery, a keď sa do nich zahĺbime, vidíme, že často ide skôr o nominálnu než podstatnú zhodu.

Protestantizmus má ťažkosti chápať Krista ako Logos, o ktorom hovorí Ján v prológu svojho evanjelia, teda ako Pravdu, ktorá stvorila svet rozumne, a že preto aj viera je rozumná. V protestantskom ponímaní viera nevyzýva rozum a nenabáda ho, aby neprestal uvažovať, ani nie je predstavovaná ako čosi, čo je v súlade s rozumom, a to až do tej miery, že cnosť náboženstva treba chápať ako prirodzenú cnosť a ľudský intelekt treba považovať za schopný poznať určité „premisy“ viery, ktoré ju rozhodne nerobia „racionálnou“, ale „rozumnou“, teda nie odporujúcou rozumu.

Podľa luteránskej logiky sú neopodstatnené dve známe pasáže z listu Rimanom, kde svätý Pavol hovorí, že existuje prirodzený mravný zákon, ktorý je spontánne známy všetkým, a kde sa konštatuje, že od poznania viditeľných dokonalostí môže rozum vystúpiť k neviditeľným dokonalostiam Boha, a to až do tej miery, že tí, ktorí tak nerobia, nemajú „ospravedlnenie“. Princípy kauzality, participácie a analógie, ktoré katolícka teológia vypracovala na základe Pavlovho podnetu, zostávajú pre protestantskú logiku zakázané, ako tvrdili luteránski filozofi počnúc Kantom.

Vzťah veriacich k Ježišovi Kristovi je preto veľmi odlišný, Kristus dejín je pre protestanta v porovnaní s Kristom viery málo zaujímavý alebo ich vôbec nezaujíma. Preto sa luteránska teológia usiluje kresťanstvo odmytologizovať ako aj odhelenizovať. Dehelenizácia vyplýva z popretia vzťahu medzi vierou a rozumom, ktorý sa chápe ako metafyzická schopnosť prechodu od fenoménu k fundamentu. Demytologizácia vychádza z podceňovania významu pripisovaného Kristovi dejín a výlučné zameranie sa na Krista viery: v dôsledku toho nemajú problém ignorovať evanjeliové príbehy s mýtickým pozadím, počnúc zázrakmi, čím sa nasledovanie Krista redukuje na iracionálnu dôveru, na dôveru, ktorá je úplne odlišná od viery.

Katolíci a protestanti nemajú ani rovnakú predstavu o tom, čo je viera. Pre katolíkov znamená osobný akt viery neoddeliteľne spätý s obsahom právd, ktorým sa verí, kým pre protestantov ide len o osobný akt dôvery. Viera je iba subjektívny akt, čo vysvetľuje, prečo Schleiermacher neskôr hovorí, že je to pocit, zatiaľ čo pre svätého Tomáša je to akt intelektu vedeného vôľou, ktorú pobáda milosť. Spása nie je ontologická premena, iba vymazanie hriechov, pričom človek zostáva tým, čím je.

Katolíci aj luteráni sa spoločne odvolávajú na Písmo, ale chápu ho veľmi odlišne. Katolíci kladú Tradíciu na rovnakú úroveň ako Písmo ako zdroj zjavenia a zároveň vedľa neomylného Magistéria učiacej Cirkvi. Protestant odmieta Tradíciu Cirkvi, neverí v Tradíciu, pretože neverí v Cirkev, v služobné kňazstvo, v konsekráciu Eucharistie a svätej omše nielen ako Slova, ale aj ako Obety, v apoštolskú postupnosť. Keď ľudia na ekumenických stretnutiach hovoria: „Odvolávajme sa na Krista, a nie na Cirkev“, hovoria čosi, čo je nemožné. Rozdielnosť medzi katolíkmi a protestantmi sa týka v prvom rade Krista a až potom Cirkvi.

Ak potom zostúpime z prísne teologickej roviny na rovinu morálnu a politickú a pokúsime sa vychádzať z toho, čo nás spája aspoň v praktických rozhodnutiach osobného a komunitného života – rodina, ľudské práva, mier, zákony – ak už nie vo veľkých doktrinálnych otázkach, uvedomíme si, že ani na tejto úrovni nie sú veci také, ako sa zdajú. Pre katolíkov a luteránov je veľmi ťažké porozumieť si, ak pre jedných existuje prirodzený zákon, ktorý rozum dokáže odhaliť, a druhí ho neuznávajú, ak pre jedných nový zákon neodstránil starý, a pre druhých odstránil, ak pre jedných svedomie nie je najvyšším zdrojom morálky a pre druhých je, ak pre jedných politická autorita musí sledovať spoločné dobro a pre druhých nemusí.

Mali by sme teda opustiť cestu ekumenizmu? Mali by sme sa prestať modliť za jednotu kresťanov? Rozhodne nie. Ba musíme to robiť s oveľa väčším nasadením. Ak sa však budeme riadiť pravidlom, že to, čo máme spoločné, je oveľa viac ako to, čo nás rozdeľuje, bude ťažké dosiahnuť nejaký veľký pokrok. Jednoducho preto, že to nie je pravda.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!