Turecká kolónia na Rýne - Christianitas

Turecká kolónia na Rýne

Witold Repetowicz
16. júna 2022
  Politika Spoločnosť


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Nemecko nemalo s dodávkami zbraní Turecku taký problém ako teraz s Ukrajinou. Turecké tajné služby vytvorili sledovaciu sieť aj v Nemecku, ktorú nemecké orgány tolerujú. Mnohí Nemci si problém uvedomujú, ale hovoria, že sa nedá nič robiť, pretože Erdogan opäť pošle migrantov.

Zdroj: wikimedia commons / Raimond Spekking, CC BY-SA 4.0

Yilmaz Gültekin, vodca kurdskej komunity v Essene, mi nedávno povedal, že je samozrejme vďačný Nemecku za to, že ho prijalo ako kurdského utečenca z Turecka, ale zároveň si uvedomuje, že to isté Nemecko prispelo k tomu, že on a mnohí jeho krajania museli opustiť svoje domovy. Gültekin mi začal vymenúvať: nemecké bojové plyny použil Atatürk proti Kurdom v Dersime v 30. rokoch 20. storočia, nemecké spoločnosti pomohli Saddámovi Husajnovi vyrobiť chemické zbrane, ktorými v roku 1988 zaútočil na Kurdov v Halabdži, nemecké tanky v tureckých službách zaútočili na Kurdov v Sýrii, keď bojovali proti Islamskému štátu.

Yilmaz Gültekin prišiel do Nemecka ako 10-ročný v 80. rokoch a jeho rodina nemigrovala „za chlebom“, ale preto, že vojenský režim generála Kenana Evrena vtedy zrovnával kurdské dediny so zemou pomocou… nemeckých tankov. Vtedy sa začal aj ozbrojený boj Strany kurdských pracujúcich. Organizácia je v súčasnosti aktívna aj v Nemecku, kde sa stretáva s tureckými extrémistami z organizácie Siví vlci. V tejto súvislosti sa na nemeckých uliciach z času na čas odohrávajú rôzne incidenty.

Agenti a nedostatočná orientácia

Gültekin hovorí, že chce byť lojálnym nemeckým občanom, ale nemôže sa pozerať na to, ako nemecké zbrane zabíjajú jeho krajanov v Turecku, Sýrii a Iraku. A obviňuje nemecké orgány z pokrytectva v súvislosti s ich postojom k dodávkam zbraní na Ukrajinu. Bol to totiž Sigmar Gabriel, bývalý líder teraz vládnucej SPD, kto sa zaslúžil o to, že keď v roku 2018 Turecko napadlo kurdský kantón Afrín v Sýrii, Nemecko mu naďalej dodávalo tanky Leopard, ktoré sa pri operácii použili. Teraz sa Ukrajina nemôže dočkať nemeckých tankov, pretože Gabrielov stranícky kolega, kancelár Scholz, robí všetko pre to, aby im v tom zabránil. A samotný Sigmar ako vicekancelár zohral kľúčovú úlohu pri presadzovaní projektu Nord Stream 2, ako nedávno pripomenul ukrajinský veľvyslanec v Nemecku Andrij Melnyk.

Nemeckí Kurdi tvrdia, že ide o jeden z mnohých dôkazov infiltrácie tureckých agentov do nemeckých inštitúcií. Ide údajne o bezpečnostné štruktúry vrátane Úradu na ochranu ústavy (BfV) alebo civilnej kontrarozviedky a polície. V roku 2017 vypukol škandál, pretože počas náboru do BfV sa zistilo, že veľmi veľa kandidátov má prepojenie na MIT čiže tureckú spravodajskú službu. Pritom v roku 2010 chcel šéf polície Severného Porýnia-Vestfálska Erich Rettinghaus, aby turecká polícia hliadkovala v tureckých štvrtiach v spolkovej krajine. Tvrdil, že mladí Turci v Nemecku často nerešpektujú políciu a že by mohli lepšie reagovať na „svojich“.

Tento absurdný nápad padol, ale bol jedným z mnohých, ktoré svedčia o tom, že Nemecko nedokáže kontrolovať, čo sa deje v komunitách prisťahovalcov. Môže to byť prekvapujúce vzhľadom na to, že od 60. rokov minulého storočia, keď prišla prvá veľká vlna ekonomických migrantov z Turecka, mali Nemci veľmi dlhý čas na to, aby si na tento problém zvykli.

Záber z prokurdskej demonštrácie v Nemecku
zdroj: wikimedia commons

Zatiaľ nedokážu rozoznať Kurda od Turka. Nebolo by to také zlé, keby to bola len hŕstka, ale komunita anatólskeho pôvodu v Nemecku má približne 3,5 milióna ľudí a Kurdov, vrátane tých zo Sýrie a Iraku, ktorí prišli vo veľkom počte v roku 2015, môže byť až 1,5 milióna. „Anatólskeho pôvodu“, a nie „tureckého“, pretože ide o veľmi rozdelenú komunitu a redukovať ju na „Turkov“ je úplné nedorozumenie. Tvoria ju skupiny žijúce vedľa seba v Nemecku, medzi ktorými sú pomerne komplikované vzťahy a často dochádza jednoducho k hlbokým konfliktom.

Nie sú to len Kurdi a Turci, ale aj Čerkesi, Alaviti, Jezídi, Arméni, Kemalisti, Gulenisti atď. A všetky konflikty, ktoré sa odohrávajú v Turecku, sa prenášajú do Nemecka. Tureckí kritici nemeckej polície tvrdia, žeby mala poznať tureckú politiku, aby pochopila tieto konflikty, ale namiesto toho sa vyhýba zasahovaniu a často navrhuje, aby si to nemeckí občania migrantského pôvodu „vyriešili (sami) medzi sebou“, aj keď oni sami ako nemeckí občania požadujú, aby sa uplatňovali nemecké zákony. To sa mimochodom netýka len kurdsko-tureckých vzťahov, ale aj takých otázok, ako je násilie voči ženám.

V roku 2007 sa veľa písalo o škandalóznom rozsudku, ktorý vyniesol sudkyňa Datz-Winterová vo Frankfurte nad Mohanom v rozvodovej veci 26-ročnej ženy marockého pôvodu, ktorú jej manžel pravidelne týral. Sudkyňa žalobu zamietla, pretože zistila, že manželovo správanie bolo v súlade s islamským právom šaría a že manželka bola „neposlušná“. Príkaz bol po odvolaní zmenený, ale nemecké súdy sa následne opakovane odvolávali na šaríu aj v roku 2017. Omid Nouripour (v súčasnosti jeden z vedúcich predstaviteľov Strany zelených) sa zasadzoval za to, aby bola šaría v Nemecku uznaná ako doplnkový právny systém.

Každý z Turecka je Turek

Zdá sa, že Kurdi, ktorí boli v Turecku prenasledovaní a bolo im odopreté právo prejaviť svoju identitu, nájdu raj v ultratolerantnom a multikultúrnom Nemecku. Skutočnosť je však trochu iná. V prvom rade dlhšie žijúci a vplyvnejší tureckí nacionalisti považujú prejav kurdskej identity za útok na tureckosť a nezáleží na tom, či sa odohráva na Rýne a nie v Anatólii. Na druhej strane sa Nemci rozhodli vyriešiť túto záležitosť po svojom, a to s jemnosťou kladiva na betón. Pochádza z Turecka? Potom je to Turek. A keďže sme tolerantní, dovolíme im učiť sa ich jazyk, mať tureckú kontrolu nad mešitami, dávať ich deťom turecké mená atď. Jeden Kurd mi povedal, že jeho priateľ chcel dať svojmu dieťaťu kurdské meno Welat, čo znamená vlasť. Nemecké orgány s tým nesúhlasili a dodali, že sa poradili s tureckým veľvyslanectvom, ktoré uviedlo, že takýto názov neexistuje a že v turečtine neexistuje písmeno „W“.

Ďalší Kurd chcel vyučovanie kurdčiny v škole s mnohými kurdskými deťmi. Nemci reagovali s údivom. „Veď už existujú hodiny turečtiny!“ Pretože Nemci so svojím byrokratickým šarmom považujú každého novoprišelca z Turecka za Turka a z Iraku alebo Sýrie za Araba, takže Kurdi v Nemecku vlastne neexistujú. Aspoň v štatistikách. Samozrejme, že to konflikt nezmierňuje, ale ešte viac prehlbuje.

Problém infiltrácie nemeckej polície tureckými službami najlepšie ilustruje prípad Dilany Örsovej. V roku 2016 sa v skupine študentov nalodila na výletnú loď, ktorá sa plavila v Kolíne nad Rýnom, aby zorganizovala protest proti väzneniu kurdských aktivistov v Turecku. Nemeckí prokurátori prípad rýchlo zastavili. O tri roky neskôr odcestovala Örsová do Turecka, aby navštívila svoju matku, kurdskú speváčku Hozan Caneovú, ktorú tam zatkli za „podporu terorizmu“. Za mrežami skončila aj Dilan Örsová a základom obžaloby bol spis z Nemecka. Na základe toho bola neskôr odsúdená na 10 rokov a 5 mesiacov. Tesne pred vynesením rozsudku, po viac ako dvoch rokoch vo väzbe, sa jej však podarilo ujsť. Nemecké úrady popreli, žeby nejaké spisy odovzdali Turecku, takže sa tam museli dostať nelegálne vďaka „vlasteneckým“ kolínskym policajtom. Samozrejme, vlastenecky voči svojej starej vlasti. Mimochodom, Dilan Örsová aj Hozan Caneová majú len nemecké občianstvo, ale aj tak sa nevyhli mučeniu.

Nemecko-turecká baklava
zdroj: wikimedia commons

Erdoganov režim však na prenasledovanie svojich odporcov v Nemecku využíva predovšetkým rozsiahlu sieť agentov. V roku 2016 Erdogan vyzval „vlastencov“ žijúcich v Nemecku, aby odsúdili „zradcov“. Výsledkom je, že v tureckom väzení sa v súčasnosti nachádza približne 100 nemeckých občanov anatólskeho pôvodu. Väčšina z nich bola zadržaná počas návštevy svojich rodín, takže veľa Kurdov a ďalších Erdoganových odporcov v Nemecku sa cíti zastrašovaných a sťažuje sa, že nemecká polícia s tým nič nerobí. Falošnými udaniami sa často riešia aj rodinné problémy alebo majetkové spory, do ktorých Nemecko nechce zasahovať, a tak to robí Turecko. Na uľahčenie podávania udaní bola dokonca spustená špeciálna aplikácia pre telefón. Odhaduje sa, že v Nemecku žije až 8 000 príslušníkov MIT, tzn. každý 500. človek anatólskeho pôvodu.

Osobitnú úlohu pri dohľade zohráva DITIB, Turecko-islamský zväz pre náboženské záležitosti, ktorý je podriadený tureckému ministerstvu náboženstva (Diyanet) a kontroluje približne tisícku mešít v Nemecku. DITIB bol založený v roku 1984 a mal bojovať proti šíreniu radikálneho islamu extrémistickou organizáciou Milli Görüj. Lenže súčasný turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, ktorý vládne Turecku už 20 rokov, pochádza z tohto hnutia. Keď sa jeho strana dostala k moci, získala aj kontrolu nad Diyanetom a DITIB sa úplne preorientoval. Nemci si to však nevšimli alebo nechceli všimnúť.

Dnes mnohí nemeckí novinári a odborníci priznávajú, že DITIB je problém, ale nikto sa ním nechce zaoberať zo strachu, že Erdogan opäť pošle migrantov do Nemecka. DITIB tak upevňuje Erdoganov vplyv v Nemecku, sleduje osoby z Turecka a šíri náboženský extrémizmus a extrémny nacionalizmus. Na každej mešite visí turecká vlajka a ľudia, ktorí nesúhlasia s Erdoganovou líniou, do nich nemajú prístup, hoci Nemecko je údajne slobodná krajina. Stalo sa tiež, že Kurdi, ktorí sa tam chceli modliť, boli zbití. V roku 2018 sa v mešite DITIB v Herforde uskutočnilo predstavenie, na ktorom sa zúčastnili deti (vo veku od štyroch do siedmich rokov) oblečené v tureckých uniformách a vybavené atrapami pušiek. Pravidelne sa tam konajú aj modlitby za zavraždenie nepriateľov Turecka a nepriateľov Erdogana, najmä Kurdov. Problém je v tom, že vyvodenie zodpovednosti za to, čo sa deje v týchto mešitách, by si vyžadovalo zhromažďovanie dôkazov prostredníctvom sledovania, a keď sa takáto myšlienka objavila v roku 2018, štátna tajná služba odmietla nasadiť odpočúvanie a zapojiť do sledovania tajných spolupracovníkov.

Záber z prokurdskej demonštrácie v Nemecku
zdroj: www.montecruzfoto.org

Siví vlci a iní

Ďalší problém je infiltrácia politických strán. Niekedy sa argumentuje tým, že neexistencia prisťahovaleckej, napr. tureckej, politickej strany v Nemecku naznačuje, že tieto komunity nepredstavujú výzvu pre štátnu súdržnosť. V Nemecku sa však objavili pokusy o vytvorenie tureckej strany, ako napríklad pro-erdoganovská Aliancia nemeckých demokratov (ADD), ktorá vznikla v roku 2010. Vo voľbách do Bundestagu v roku 2017 toto zoskupenie postavilo svoju kandidátku len v Severnom Porýní-Vestfálsku a získalo tam len 0,5 percenta hlasov. Určitý úspech však dosiahla na úrovni miestnej samosprávy, keď vstúpila do koalície s radikálnou pravicou. Tieto skúsenosti utvrdili Turecko v presvedčení, že je lepšie umiestniť svojich ľudí do nemeckých mainstreamových strán, než budovať etnickú alternatívu. SPD je najviac infiltrovaná, ale v polovici druhého desaťročia 21. storočia. CDU sa rozhodla otvoriť sa konzervatívnym predstaviteľom iných vierovyznaní. A potom sa k nim začali pridávať členovia Sivých vlkov.

Siví vlci sú teroristickou organizáciou extrémnych nacionalistov z Turecka, ktorá bola založená v roku 1968 a je úzko prepojená so Stranou národnej akcie (MHP) podporujúcou Erdogana. Je zodpovedná za bombové útoky, masakry, samovražedné atentáty a únosy v Turecku aj v Európe. Najznámejším členom tejto organizácie je Ali Agca, ktorý v roku 1981 spáchal atentát na Jána Pavla II. Napriek tomu nie je v Nemecku zakázaná a učitelia jej symboliku v školách tolerujú, pretože si väčšinou neuvedomujú jej význam. Mnohí Nemci si uvedomujú rastúci vplyv Sivých vlkov v nemeckej politike, ale len málokto o tom chce hovoriť, pretože Siví vlci majú dlhú tradíciu fyzického zastrašovania oponentov. Obete tejto organizácie, či už rodení Nemci alebo ľudia kurdského či tureckého pôvodu, zároveň tvrdia, že policajné opatrenia v reakcii na túto hrozbu sú nedostatočné. Podľa Klausa Kelleho, konzervatívneho publicistu a bývalého hovorcu CDU v Brémach, cieľom Sivých vlkov nie je ohrozenie vnútornej bezpečnosti Nemecka, ale získanie politického vplyvu. Týmto spôsobom chcú tureckí ultranacionalisti presadzovať svoju agendu prostredníctvom nemeckých orgánov.

Symbol Sivých vlkov
zdroj: wikimedia commons

Na druhej strane ozbrojenou zložkou Sivých vlkov sú turecké mafiánske gangy a organizácie, ako napríklad Osmanen Germania (Osmanské Nemecko), ktorú Nemecko v roku 2018 postavilo mimo zákon. Stalo sa tak však až po tom, ako vyšlo najavo, že organizácia zhromažďovala zbrane za peniaze získané od tureckých orgánov. Sprostredkoval to Metin Külünk, poslanec tureckého parlamentu za tamojšiu vládnucu stranu AKP, ktorý má v súčasnosti zakázaný vstup do Nemecka. Vedúci predstavitelia Osmanského Nemecka sa však vyhli zatknutiu, pretože sa im podarilo utiecť do Turecka. Mnohí nemeckí odborníci tvrdia, že najväčšiu hrozbu pravicového extrémizmu v Nemecku v súčasnosti nepredstavujú nemeckí neonacisti, ale Siví vlci. Lenže to je politicky nekorektný, dokonca „rasistický“ názor, a tak sa problém zametá pod koberec.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Filmy a seriály, ktoré ukazujú, že viera má čo ponúknuť

V tejto chvíli sa už celkom zjavne zdá, že Cirkev môže zachrániť azda len… návrat k tradičnej liturgii

Evanjelizácia dnes alebo päť otázok, na ktoré treba dať odpoveď najprv

Epidémia nekritickosti a jej dôsledky (1. časť)