Trnavský kňaz bráni náuku Benedikta XVI.

vdp. Ľubomír Urbančok
31. januára 2020
  Cirkev   ,

Kázeň vdp. Ľubomíra Urbančoka odznela na Rádiu Lumen.

Drahí bratia a sestry!

Minulú nedeľu sme slávili nedeľu Božieho Slova. Dnešný evanjeliový verš nám kladie pred oči skutočnosť, že rozsievačom tohto Slova je Kristus. Ježiš v dnešnom evanjeliu vystupuje na loďku, z ktorej učí zástupy v podobenstve o rozsievačovi, ktoré sme si práve vypočuli. Ako dobre vieme, táto loďka je symbolom katolíckej Cirkvi. Ako pripomína Benedikt XVI. v apoštolskej exhortácii Verbum Domini – „vnútorné spojenie Slova a viery jasne ukazuje, že autentická hermeneutika Biblie je možná len vo viere Cirkvi, ktorá má svoj vzor v Máriinom súhlase“.

Svätý Bonaventúra v tejto súvislosti tvrdí, že bez viery neexistuje kľúč na prístup k Svätému písmu: „Toto je to poznanie Ježiša Krista, z ktorého ako z prameňa má pôvod istota a poznanie celého Svätého písma. Preto je nemožné, aby niekto dosiahol jeho pochopenie, ak by mu najskôr Kristus nevlial vieru, ktorá je lampou, bránou a základom celého Písma.“[1]

Ctihodný Béda, keď komentuje dnešnú pasáž evanjelia, zdôrazňuje, že Kristus nerozlišuje medzi rozličnými časťami poľa, rozsieva všade bez rozdielu a teda taktiež jeho slovo je rozsievané každému. O semenách, ktoré padnú na skalnatú pôdu vieme, že k nim prichádzajú nebeské vtáky, ktoré ich požierajú. Sú to práve zlí duchovia, ktorých títo vtáci znázorňujú, tvrdá zem zase vyjadruje zatvrdnutú myseľ týchto poslucháčov, dodáva ct. Béda.[2]

Mnohokrát sme konfrontovaní so situáciou, že keď pastieri Cirkvi ohlasujú pravdu Evanjelia v Duchu tradície, sú označovaní za tých, ktorí túto jednotu narúšajú. Avšak to, čo rozdeľuje, lepšie povedané, ten, kto rozdeľuje, je nazývaný samotným Ježišom Kristom ako “otec lži” (Jn 8, 44). Teda to, čo rozdeľuje, je klamstvo a nie pravda.

Žiaľ, mnohokrát sa dnes stáva, že aj médiá, ktoré by mali byť šíriteľkou Pravdy a týmto spôsobom informovať moderného kresťana, sú šíriteľkou lži a spolupracujú takýmto spôsobom s Otcom lži. Tak nám budú tvrdiť niečo ako napríklad, že Bohu rôznosť náboženstiev a vierovyznaní neprekáža. To, že o akého vraj Boha ide v ktorom náboženstve už nikto z nich nerieši. Na odpoveď takýmto klamstvám nám prichádza Dokument schválený autoritou Jána Pavla II., podpísaný kardinálom Jozefom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI., ktorý jasne hovorí: “Preto v spojitosti s jedinečnosťou a všeobecnosťou spásonosného prostredníctva Ježiša Krista treba pevne veriť ako pravdu katolíckej viery jedinečnosť Cirkvi, ktorú on založil. Tak, ako je len jeden Kristus, tak je len jedno jeho telo, jedna jeho nevesta: ,jediná katolícka a apoštolská Cirkev.‘ 51 Okrem toho Pánove prisľúbenia, že nikdy neopustí svoju Cirkev (porov. Mt 16, 18; 28, 20) a bude ju viesť svojím Duchom (porov. Jn 16, 13), nesú so sebou podľa katolíckej viery záruku, že jedinečnosť a jednota Cirkvi, ako aj všetko to, čo patrí k jej integrite, nikdy nebudú chýbať.“[3]

Inokedy nás takéto médiá budú viesť proti liturgii, teda priamo proti samotnému srdcu našej viery, kde vzdávame Bohu úctu, aká mu náleží. Ako nás učí Dogmatická konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium: “Uviesť do činnosti liturgiu totiž nie je ničím iným ako uviesť do činnosti dielo Krista. Liturgia je vo svojej podstate „actio Christi“. Je „vykupiteľským dielom Krista Pána a dokonalej oslavy Boha.“ [4]Je to On, kto je veľkňazom, pravým subjektom, skutočným vykonávateľom liturgie.[5] 

Je paradoxné, ak nájdeme v už zmienenom type médií, slúžiacich otcovi lži, tvrdenia v rozpore s náukou pápeža Benedikta XVI. ohľadom liturgie. Ten v Motu Proprio Summorum Pontificum učí: Rímsky misál vyhlásený Pavlom VI. je riadnym vyjadrením „lex orandi“ katolíckej Cirkvi latinského obradu. Jednako Rímsky misál vyhlásený sv. Piom V. a znovu vydaný bl. Jánom XXIII. treba považovať za mimoriadne vyjadrenie „lex orandi“ Cirkvi a pre jeho ctihodné a starobylé používanie si zasluhuje povinnú úctu. Tieto dve vyjadrenia „legis orandi“ nevnášajú žiadne rozdelenie do „lex credendi“ Cirkvi; sú to dva spôsoby používania jediného rímskeho obradu.

Preto je dovolené sláviť obetu omše podľa typového vydania Rímskeho misála vyhláseného bl. Jánom XXIII. v roku 1962, ktorý nebol nikdy úplne zrušený, ako mimoriadnu formu liturgie Cirkvi.[6]

Emeritný pápež si bol vedomý rozdelenia, ktoré tento dokument prináša, keď v jeho sprievodnom liste napísal: “Objavili sa navzájom veľmi odlišné reakcie – od veľmi radostného prijatia až po jeho radikálne odmietanie, hoci jeho obsah nebol ešte známy”, čím dal jednoznačne najavo ideologicky ovplyvnené pozadie odporcov.

Ďalej vo svojom vysvetľujúcom liste objasňuje, že takéto jeho rozhodnutie nie je, ako niekto klamlivo vysvetľuje, len kvôli tzv. skupine Lefebristov. “Ihneď po Druhom vatikánskom koncile sme sa nazdávali, že používanie misála z roku 1962 si bude žiadať len staršia generácia, ktorá s ním vyrastala, no medzičasom sa jasne ukázalo, že aj mladí ľudia objavujú túto formu liturgie, priťahuje ich a nachádzajú v nej pre seba osobitne vhodnú formu, ako sa stretať s tajomstvom Najsvätejšej Eucharistie.”

Takýmto tvrdením dáva vysvetlenie aj tým odporcom, ktorí interpretujú 5. článok Summorum pontificum, že o tzv. sv. omšu podľa reformy tridentského koncilu musí žiadať len skupina veriacich pretrvávajúca od roku 1962.

Drahí bratia a sestry! Toto momentálne nie je priestor na prednášku, dalo by sa vstúpiť do mnohých argumentov. Ide však o ohlasovanie Pravdy a o to, že tu máme isté tendencie, ktoré chcú zavrhnúť celú liturgickú tradíciu a tým nás odrezať od koreňov našej viery. Sú to pastieri, ktorí sa s pohŕdaním vyjadrujú o liturgii, teda ako sme počuli náuku Druhého Vatikánskeho koncilu, vyjadrujú sa pohrdlivo o vykupiteľskom diele Krista Pána. My chceme byť verní náuke nášho Pána Ježiša Krista a preto prijímame obidve formy liturgie v rovnakej úcte, pretože sa v nich sprítomňuje Nekrvavá obeta kríža. Je to stredobod našej viery a nemôžme dopustiť, aby boli stredobodom šírenia klamstva.

Kardinál Sarah sám v jednom rozhovore poukazuje na koreň odporu voči mimoriadnej forme: “Nie je snáď pravdou, že zakazovanie alebo obmedzovanie mimoriadnej formy môže byť inšpirované iba diablom, ktorý túži po našej duchovnej smrti?”[7]

Profesor Patrick J. Deneen, pôsobiaci na prestížnych univerzitách v USA Notre Dame a Princeton, vo svojom diele takéto tendencie pomenúva vlastným menom – Liberalizmus:” Tak klasický ako aj progresívny liberalizmus je založený na hlbokom nepriateľstve k minulosti, zvlášť k tradíciám a zvykom…, hoci sa snaží dať odpoveď na budúcnosť. Avšak najprv sa musíme zbaviť odpovedí, ktoré už máme z minulosti…”[8]

Drahí bratia a sestry! Nenechajme sa odradiť takýmito šíriteľmi lži a nezabudnime, že jediné podstatné, a to nám má pomáhať rozlišovať dobro od zla a klamstvo od Pravdy, je to, že kráčame na ceste k Bohu tak, ako nám to vytýčila hlboká skúsenosť cirkevnej tradície. Len naša vernosť tradícií nám zaručuje to, že kráčame po tej istej ceste ako kráčali plejády svätcov pred nami. Nech sú nám teda povzbudením slová Dogmatickej Konštitúcie Sacrosanctum Concilium: “Nech sa naša viera živí a naše srdcia sa povznášajú k Bohu, aby mu preukazovali duchovnú bohoslužbu a hojnejšie prijímali jeho milosť, nielen keď sa číta, čo „bolo napísané nám na poučenie“ (Rim 15, 4), ale aj keď sa Cirkev modlí, keď spieva alebo koná.”[9] AMEN.


[1] Benedikt XVI., Verbum Domini 29

[2] Catena Aurea, Glossa continiua super Evangelia, Volume 3, p. 147

[3] Dominus Jesus, č. 52

[4] SC 5

[5] SC 7

[6] Summorum Pontificum čl. 1

[7] http://ncregister.com/daily-news/cardinal-sarahs-cri-de-coeur-the-catholic-church-has-lost-its-sense-of-the

[8] Patrick J. Deneen, Liberalizmus,

[9] SC 33