Tridsať rokov encykliky Jána Pavla II. Centesimus annus – Ohlasovanie Krista v pominuteľnom svete

Mikuláš Hučko
1. mája 2021
  Cirkev

Zdroj: Flickr

1. mája 2021 si pripomíname 30. výročie Centesimus annus, sociálnej encykliky Jána Pavla II., vydanej pri príležitosti 100. výročia encykliky Leva XIII. Rerum Novarum (1891 – 1991), ktorej venuje prvú kapitolu. Pápež nachádzal inšpiráciu pre ňu v Kristovom evanjeliu, prirovnávajúc sa hospodárovi v podobenstve, ktorý z bohatej zásoby vyberá staré i nové. (Mt 13, 52)

Zaoberá sa taktiež veľkými udalosťami z roku 1989, rozpadom berlínskeho múru a sovietskeho komunizmu vo východnej Európe. Zdôrazňuje, že komunistický systém sa nezrútil primárne z ekonomických alebo politických dôvodov, ale preto, lebo „sľuboval vykoreniť z ľudského srdca smäd po Bohu, výsledky však ukázali, že sa to nedá dokázať bez zničenia samého srdca“. A hovorí o „antropologickom omyle“ komunizmu, ktorý bol v podstate teologickým omylom. Potom si kladie otázku, či to znamená víťazstvo západného systému. Na záver načrtáva formy angažovania sa Cirkvi v prospech budúcej spoločnosti.

Encyklika je súčasťou Sociálnej náuky Cirkvi, ktorú rozvíja a prehlbuje.

Čo je však Sociálna náuka Cirkvi? Ide o pojem dosť často používaný, ale ešte častejšie nesprávne chápaný, najmä politikmi hlásiacimi sa ku kresťanstvu.

Poďme po poriadku. Sociálna náuka modernej či súčasnej Cirkvi sa zrodila encyklikou Rerum Novarum napísanou Levom XIII. v roku 1891. V tomto roku sa zrodila tradícia, z ktorej žijeme (alebo by sme mali žiť) aj dnes. Je to tradícia sociálneho učenia pápežov a táto tradícia má meno: Sociálna náuka Cirkvi.

Obsahuje:

– princípy, o ktorých treba uvažovať a rozjímať;

– kritériá, podľa ktorých treba posudzovať stav vecí;

– a usmernenia, čo a ako treba konať.

Všetky tieto tri prvky sú medzi sebou navzájom spojené do jedného kompaktného rámca, takže nie je možné zamerať sa iba na jeden prvok, izolovať ho od podstatných, čiže robiť selekciu podľa nášho vkusu.

Sociálna náuka Cirkvi je poznanie, ktoré sa od Rerum Novarum až po dnes prehlbovalo. Nesmieme si však myslieť, že je to iba historický proces. Taliansky katolícky filozof Stefano Fontana zdôrazňuje, že ju treba brať aj ako systém myslenia a „že si musíme si dávať veľký pozor, aby sme Sociálnu náuku Cirkvi nezredukovali na čistú pastoráciu alebo na rad praktických pokynov, opatrení či postupov alebo azda nejaký praktický manuál pod názvom „čo treba robiť“.“

Ohľadom Sociálnej náuky Cirkvi dalo Magistérium mnoho definícií. V rôznych dokumentoch a encyklikách ich bolo aspoň dvadsať. Asi najvýstižnejšia je v ods. 54 Centesimus annus:

Sociálne učenie má v sebe hodnotu nástroja evanjelizácie: ako taký hlása každému človeku Boha a jeho spásu v Kristovi a z toho dôvodu objavuje človeka jemu samému. V tomto a len v tomto svetle sa zaoberá ostatným: ľudskými právami každého jednotlivca, najmä „proletariátu“, rodinou a výchovou, úlohami štátu, národnými a medzinárodnými organizáciami, hospodárskym životom, kultúrou, vojnou a mierom i úctou k životu od okamihu počatia až po smrť.“

Všetky tieto oblasti, encyklika hovorí, treba vidieť v tomto a len v tomto svetle, čiže vo svetle Kristovom.

Dnes existuje o Sociálnej náuke Cirkvi viacero interpretácií aj v katolíckom svete (katolícki poslanci hlasujúci v parlamente za neľudské zákony sa na ňu v mnohých prípadoch odvolávajú, aby zdôvodnili svoje počínanie), z čoho vyplýva, že jestvuje mnoho pohľadov na Sociálnu náuku Cirkvi. Bohužiaľ.

Môžeme sa stretnúť aj s názorom, ktorí zastávajú viacerí katolícki teológovia, že Sociálna náuka Cirkvi by vraj vôbec nemala jestvovať. Keďže existuje táto rôznorodosť, je dobré začať definíciou, ktorá má osobitný význam a ktorá je schopná poskytnúť solídny a pevný rámec.

Ak je cieľom Sociálnej náuky Cirkvi ohlasovať Krista v pominuteľnom svete, potom to znamená, že o nej musíme mať vysokú predstavu! Nie sú to nejaké nezáživné poučky či definície. Je to ohlasovanie Krista! Sociálna náuka Cirkvi teda neslúži na presadzovanie separovaného zberu odpadov či na ochranu biodiverzity, hoci jedno i druhé môže byť dôležité. Sociálna náuka Cirkvi je oveľa viac než separovaný zber či ochrana biodiverzity. Aby sme ju dobre pochopili, musíme sa v prvom rade zbaviť sekularizovaných, horizontálnych či pastoračných alebo iba praktických predstáv o nej a osvojiť si pravdivú, vznešenú predstavu.

Z tejto definície vyplynú tri dôsledky.

Prvý dôsledok: Sociálna náuka Cirkvi so sebou prináša všetko, čo súvisí s ohlasovaním Krista! Ohlasovanie Krista nie je jednoducho presvedčenie, že sa treba, napr., starať o obnoviteľné zdroje energie, ale je tam všetko bohatstvo ohlasovania Krista! Musíme teda začať od tejto vznešenej predstavy!

Druhý dôsledok: Po prečítaní definície z Centesimus annus, má Sociálna náuka Cirkvi jednu požiadavku: nehlásať názory! Neponúkať ľuďom iba „užitočnú spoluprácu“. Nestačí, že budeme s ľuďmi jednoducho „dobre spolupracovať“. Nestačí dať iba nejakú náplasť na spoločenskú ranu, naliať trochu oleja do mechanizmov administratívneho stroja, preukázať trochu lacnej solidarity. Jej požiadavka je oveľa vyššia, kladie oveľa vyššie nároky. Aké? Ohlasovanie Krista! Čo to znamená? Znamená to požiadavku ohlasovať DEFINITÍVNU pravdu! Ak teda ohlasovanie Krista v živote spoločnosti má tieto vlastnosti, je jasné, že Sociálna náuka Cirkvi predstavuje definitívne ohlasovanie, ktoré je jedinečné, ktoré môže konať iba Cirkev a ktoré prináša spásu – spásu spoločenstvu, komunite, spoločnosti a politike. A na tom spočíva verejná úloha Cirkvi ohlasujúca svoju sociálnu náuku.

Čo napísal Lev XIII. v Rerum Novarum? „Mimo evanjelia nejestvuje riešenie „sociálnej otázky alebo inými slovami povedané: Sociálnu otázku nemožno vyriešiť bez evanjelia!

Preto všetky ostatné predstavy o Sociálnej náuke Cirkvi, všetky definície, ktoré sú príliš zjednodušujúce, ktoré zmenšujú jej význam, alebo sú sekularizované, treba jednoznačne zavrhnúť! Aké sú to? Napr. Sociálna náuka Cirkvi ako nový humanizmus alebo nová forma univerzálneho bratstva – sú predstavy zmenšujúce jej význam.

Tretí dôsledok: Táto definícia rozdeľuje katolícky svet na dva tábory, ktoré sú navzájom veľmi odlišné. Jeden tábor hovorí, že Sociálna náuka Cirkvi je nástroj evanjelizácie, čiže zdroj kultúry a civilizácie, výraz misie Cirkvi pre spásu sveta, kým druhý tábor si predstavuje, že Sociálna náuka Cirkvi je súbor návrhov pozemského (horizontálneho) charakteru, s ktorými sa chce deliť s ostatnými a pridať ich k ostatným názorom v rámci akoby jednej veľkej talkshow. Ide o dve protikladné predstavy.

Ktorá je tá správna? Je jasné, že tá, ktorá vyplýva z definície Centesimus annus.

Kedy sa zrodila Sociálna náuka Cirkvi? Zverejnením encykliky Rerum Novarum v roku 1891? Čiastočne. V roku 1891 sa zrodila takpovediac jej moderná verzia. V skutočnosti, ako v § 3 encykliky o ľudskej práci Laborem exercens z roku 1981, pápež Ján Pavol II. napísal:

Sociálna náuka Cirkvi má svoj zdroj vo Svätom písme, počínajúc knihou Genezis, ale zvlášť v evanjeliách a listoch apoštolov. Problém práce patril od začiatku do učenia Cirkvi, do jej náuky o človeku, o verejnom živote a zvlášť do náuky o sociálnej morálke, ktorú vypracúvala podľa potrieb rozličných období.“

Do učenia Cirkvi patrila „od začiatku“, čiže od Krista, od učiteľov Cirkvi, od sv. Augustína, sv. Tomáša Akvinského, sv. Bonaventúru…

Takže aj keď je rozšírená predstava, že sa Sociálna náuka Cirkvi zrodila v roku 1891, v skutočnosti existuje od začiatku šírenia evanjelia. Takže pozor, toto je veľmi dôležitý pojem. Jestvuje tradícia Sociálnej náuky Cirkvi od Rerum Novarum po dnešok. Jestvuje však Tradícia Cirkvi, do rámca ktorej je zasadená tradícia Sociálnej náuky Cirkvi od začiatku až po dnes.

Sociálnu náuku Cirkvi teda treba najprv vnímať v rámci Tradície katolíckej Cirkvi a potom ju vidieť ako takú, čo má svoju vlastnú tradíciu od roku 1891 po dnes. Treba pritom jasne povedať, že najnovšiu encykliku treba vždy čítať vo svetle Tradície a Sociálnej náuky Cirkvi, čiže celého jej učenia od roku 1891 až do tej poslednej encykliky. Treba ju čítať vo svetle celej Tradície katolíckej Cirkvi. Stefano Fontana upozorňuje, že treba rozhodne odmietnuť opačnú predstavu, podľa ktorej vo svetle poslednej zverejnenej encykliky treba hodnotiť celú tradíciu Sociálnej náuky Cirkvi, ba aj Tradíciu katolíckej Cirkvi.

Toto je princíp, ktorého sa musíme pridržiavať absolútne! Preto ak by v najnovšej encyklike bolo čosi, čo je v protiklade s tradíciou Sociálnej náuky Cirkvi, nebolo by možné považovať ju za učiteľský úrad.

Prečo sa v roku 1891 zrodila moderná Sociálna náuka Cirkvi?

Napísal Lev XIII. Rerum Novarum venovanú robotníckej otázke preto, aby chránil rodinu v tomto období veľkých epochálnych zmien? Určite áno.

Napísal Lev XIII. Rerum Novarum preto, aby vystríhal pred novými ideológiami, pred socializmom, komunizmom, anarchizmom? Určite áno.

Boli to hlavné motívy, ktoré vysvetľujú Sociálnu náuku Cirkvi? Nie.

Dôvod bol iný:

Štáty v 19. storočí chceli vyhnať Boha z verejného života. Chceli ho vyhostiť, poslať do exilu. Lev XIII. pripravuje projekt – plán nových encyklík, medzi ktoré patrila aj Rerum Novarum, aby Bohu prinavrátil jeho miesto vo verejnom živote.

1) Štáty odobrali Cirkvi rozhodujúce slovo ohľadom disciplíny manželstva.

2) Odobrali Cirkvi náboženskú solidaritu stredných článkov.

3) Štáty odobrali Cirkvi vzdelávanie mladých.

Toto boli tri hlavné, ale nie jediné spôsoby, ktorými chcel štát vytlačiť Boha z verejného priestoru. Ak teda Lev XIII. píše Rerum Novarum, znamená to, že jeho základným cieľom okrem, samozrejme, robotníckej otázky, obrany rodiny, boja proti neľudským a protikresťanským ideológiám svojej doby, bolo prinavrátiť Kristovi jeho miesto, ktoré mu patrí. Ohlasovanie Krista v pominuteľnom svete.

Rovnako to chápal aj Ján Pavol II., ktorý vo svojej prvej homílii žiadal otvoriť brány Kristovi. „Nebojte sa!“ Keď žiadal, aby sme nemali strach, nemal na mysli iba to, aby sme otvorili brány Kristovi v našich srdciach, v našom vnútri, ale otvorene hovoril, že aj v politických systémoch, v štátoch, v ekonomických systémoch, vo verejnom živote! Toto je cieľ Sociálnej náuky Cirkvi! Toto je svetlo, v ktorom sa potom môžu riešiť všetky ostatné spoločenské problémy. Aj tie konkrétne: napr. mzdy, financie, úvery, emisia peňazí, ale to všetko iba v TOMTO svetle.

Keď toto prijmeme ako základ, musíme si položiť dôležitú otázku: Čo znamená ohlasovať Krista? Odpoveď znie: Ohlasovať Krista znamená ohlasovať Stvoriteľa a ohlasovať Spasiteľa.

Čo znamená, že Sociálna náuka Cirkvi ohlasuje Krista Stvoriteľa?

Kristus je Stvoriteľ všetkého. Je to druhá osoba Najsvätejšej Trojice, je to večná Múdrosť Boha, je to Boží Logos. Všetky veci boli stvorené skrze Neho. Toto je začiatok evanjelia sv. Jána. Čo to znamená? Znamená to, že v stvorenstve jestvuje poriadok. Pretože stvorenstvo nie je nejaká hromada náhodne poskladaných prvkov. Nie je to výsledok náhody či nutnosti. Ale je to plod, ako to tisíckrát povedal Benedikt XVI., Múdrosti.

Čo to znamená?

Znamená to, že v spoločnosti existuje prirodzená hierarchia hodnôt:

Rodinu treba znova ponímať ako svätyňu života. Ona je skutočne svätá. Je miestom, na ktorom môže byť život, Boží dar, primerane prijatý, kde sa mu dostáva záštita proti rôznym náporom, ktorým je vystavený, a kde sa môže rozvíjať tak, ako to vyžaduje pravý ľudský rast.“ (39)

Podľa prirodzeného poriadku je rodina pred štátom, má prednosť pred štátom. Nie štát má byť podnikateľom, podnikať má podnikateľ, čo je taktiež súčasť prirodzeného poriadku. Súčasťou prirodzeného poriadku vecí je aj to, že stredné články majú byť nezávislé od štátu alebo že rodičia majú povinnosť a právo vychovávať svoje deti.

Nie preto, že to niekto takto vymyslel.

Ohlasovať Krista Stvoriteľa teda znamená brať do úvahy a uskutočňovať a nechať sa viesť prirodzeným morálnym zákonom, prirodzeným právom a princípmi, o ktorých sa nediskutuje. Princípy, o ktorých sa nediskutuje, sa však dnes „vyparili“. Nehovorí sa o nich, ba sa popierajú. Ale princípy, o ktorých sa nediskutuje, sú späté s prirodzeným právom, prirodzeným morálnym zákonom a prirodzeným poriadkom spoločnosti.

Princípy, o ktorých sa nediskutuje, sú späté s Kristom Stvoriteľom.

Právo na život, ochrana práva na život, rodina (tá skutočná), sloboda výchovy sú absolútne nemenné princípy a predstavujú základ spoločenskej a politickej aktivity katolíkov.

Kristus Vykupiteľ. V Centesimus annus je jedna pasáž, v ktorej Ján Pavol II. hovorí o prvotnom hriechu a o mimoriadnej dôležitosti dogmatického princípu Cirkvi, o prvotnom hriechu preto, aby sme správne videli spoločenský a politický život ľudí.

Stefano Fontana upozorňuje na základný problém: spoločenský a politický život, ako napokon všetko v človeku, potrebuje vykúpenie. Potrebuje Krista Vykupiteľa. My potrebujeme vykúpenie. Ale aj štruktúry spoločnosti, v rámci ktorých aj my sami potrebujeme vykúpenie, potrebujú vykúpenie. Všetko stvorenstvo potrebuje vykúpenie. Ak sa spoločnosť nazdáva, že dosiahne svoje ciele sama, hlboko sa mýli! Nejde o to, že nedosiahne „nadprirodzené ciele“. To je samozrejmé. Ide o to, že nedosiahne ani svoje ciele prirodzené! Čiže aj o tom je spásonosná hodnota Sociálnej náuky Cirkvi! Je to ohlasovanie, ktoré sa snaží pomôcť rodine, škole, ekonomike… Ak ohlasujeme Krista, ohlasujeme Krista Vykupiteľa! Teda je to ohlasovanie spásy.

dokončenie v II. časti

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!