Transgender – spoveď nešťastnej matky

„Žurnalistika nikdy nemôže mlčať: to je jej najväčšia čnosť a jej najväčší nedostatok. Musí hovoriť a to okamžite, hoci ozveny zázraku, tvrdenia o triumfe či znaky zdesenia ešte doznievajú.“ – Albert Camus Škandál detského transgendrizmu V Spojených štátoch sa rozrastá medicínsky škandál, ktorý poškodzuje deti a ničí rodiny. A zničil aj moju rodinu. Pred piatimi rokmi, keď mi moja 13-ročná dcéra povedala, že je transgender,  bola som týmto nečakaným oznámením šokovaná. Moja reakcia vôbec nesúvisela s nejakými predsudkami – politickým presvedčením som liberálka – ale s tým, že som sa celý jej život o ňu starala ako pozorná a citlivá matka. Jednoducho mi to nedávalo zmysel. Hľadala som radu u odborníkov, pretože som si nebola istá, ako mám na to reagovať. Terapeuti však nemali absolútne nijaký záujem skúmať možné príčiny jej náhle objavenej identity. Namiesto toho mi hovorili, že sa k nej musím správať ako k svojmu synovi. Radili mi, aby som ju volala mužským menom, používala mužské zámená a kúpila pás, ktorý by sploštil jej prsia (hoci zároveň by spôsobil aj poškodenie tkaniva a mal iné negatívne účinky), aby mohla vystupovať ako chlapec. Mnohí terapeuti, na ktorých som sa obrátila, nebrali do úvahy nijaké ostatné okolnosti, ako sú vplyvy spoločnosti či médií, ani to, že viac ako 5% študentov školy, ktorú navštevuje, sa tiež považuje za transgender. Hľadala som pomoc na gender klinike, pretože ako nevedomý ignorant som predpokladala, že tam ju dôkladne odborne vyšetria. Mýlila som sa, pretože namiesto dôkladného vyšetrenia hneď tvrdili, že má mužskú identitu. Vyvíjali na mňa nátlak, aby som súhlasila s podávaním liekov blokujúcich pubertu, ktoré sú vraj bezpečné a ich účinky dôkladne preskúmané. Keď som si to neskôr overovala, potvrdilo sa mi, že to nie je pravda. Keď som skúmala lekársku prax transgendrovej pediatrie, hlboko ma znepokojilo to, čo som sa dozvedela. Terapeutov a klinických lekárov učia, že nesmú spochybňovať nové identity detí; v mnohých štátoch a mestách Spojených štátov je to dokonca protizákonné. Ešte šokujúcejší je nikým nespochybňovaný lekársky protokol, ktorý vážnym a nezvratným spôsobom mení telá detí. Na blokovanie puberty detí sú nasadzované lieky, ktoré majú vplyv na ich budúcu plodnosť. Dospievajúcim chlapcom sa nasadzujú ženské hormóny,  trinásťročným dievčatám sa ponúka mastektómia (odstránenie mliečnej žľazy) a dvanásťročným deťom sa injekčne podáva testosterón. (Nedávno vyšlo najavo, že v roku 2017 bol vek dievčat, ktorým sa mohol podávať testosterón – podľa štúdie za 5,7 milióna USD z peňazí daňových poplatníkov – znížený na osem rokov). Neexistuje jediný objektívny test, na základe ktorého by sa takéto invazívne lekárske intervencie mali vykonávať, ani jediná dlhodobá štúdia, ktorá by potvrdzovala ich medicínsku nevyhnutnosť! Tieto hormonálne liečby a ireverzibilné operácie sú založené na nedokázateľných identitách,  vyplývajúcich z nespočetného množstva komplexných otázok, ktoré sa časom, s vysokou pravdepodobnosťou, menia. Toto nie je medicína založená na dôkazoch. Klinickí lekári viac-menej bez problémov presvedčia rodičov, aby súhlasili s touto riskantnou hormonálnou a chirurgickou liečbou, ktorú neskôr, s vysokou pravdepodobnosťou, budú ľutovať. Pritom používajú falošné argumenty a uistenia, že ich liečba vraj zachraňuje život a je nutná, aby sa predišlo samovražde dieťaťa. V skutočnosti bezprostrednými výsledkami tohto lekárskeho experimentu na deťoch sú vážne komplikácie, sterilita a strata sexuálnej funkcie. A dlhodobé následky jednoducho nepoznáme. Toto je medicínsky škandál. O ňom však vie iba málo ľudí, pretože mainstream o ňom neinformuje. Za posledných niekoľko málo rokov sa príbehy o „transgenderových“ deťoch stali čoraz bežnejšie, ale málokedy k tomu zaznejú nejaké kritické výhrady. Identity týchto detí sú predstavované ako nemenné, zatiaľ čo ideologicky zamerané medicínske postupy, ktoré ich betónujú, nikto neskúma. Príbehy sledujú dokonale predvídateľný naratív: sympatické deti vzbudzujú súcit, tranzícia je nevyhnutne potrebná a ich rodičia sú obdivovaní za svoju statočnosť. V snahe ukázať pravdu skrývajúcu sa za týmito pohodovými príbehmi, som písala do novín a osobne som sa stretla a rozprávala s mnohými novinármi. Keď si vypočuli môj príbeh, sľubovali, že o tomto škandále určite napíšu, ale nikdy to neurobili. Prečo nenapíšu pravdu: že tieto deti a ich rodiny sú obeťami bezohľadných medicínskych praktík, ktoré nemajú nijaké ukotvenie vo vede? The Washington Post O získanie mediálnej pozornosti som začala márne bojovať v januári 2017, keď som napísala každému novinárovi, o ktorom som si myslela, že by mu na tom skutočne mohlo záležať. Jedným z nich bol Steven Petrow, komentátor denníka The Washington Post. Namiesto toho, aby mi poslal ohľaduplnú, privátnu odpoveď, zradil moju dôveru: bez môjho vedomia a súhlasu použil moju osobnú prosbu do svojej budúcej rubriky. V mojom liste som mu vysvetlila, ako moja dcéra začala veriť, že je transgender po jednej prednáške v škole a že terapeuti mi hovorili, aby som nespochybňovala jej presvedčenie a navrhovali mi, aby som jej kúpila prsníkový pás a nútili ma, aby som dala súhlas s hormonálnou liečbou. Povedala som mu, že je prakticky nemožné nájsť náležitú pomoc, a že existuje nespočetné množstvo rodičov, ako som ja, ktorí zúfalo potrebujú, aby ich nejaký novinár vypočul a napísal pravdu. Petrow namiesto toho však selektívne citoval z môjho listu vo svojom článku zverejnenom 24. februára 2017, v ktorom presadzoval práve ten naratív, ktorý som chcela spochybniť. Moju formálnu sťažnosť The Washington Post ignorovali. O dva týždne nato Petrow moderoval on-line rodičovský chat s klinickým lekárom Michellem Forcierom, MD, z Brown University, ktorého jasným zámerom bolo vykresliť rodičov, ako som ja, v podobe zaostalých bigotov. Forcier odmietol obavy jedného rodiča, že mastektómie sú „drastické“ a nazval to „neobjektívnym a predpojatým jazykom“. Forcier tvrdil, že operácie „skutočne zmenili životy mnohých trans chlapcov a trans mužov“ pri  „nízkom riziku, malých komplikáciách či zanedbateľnom počte tých, ktorí to neskôr ľutovali“, a vyhlásil: „Máme to šťastie, že mnohí rodičia chápu, že čakať do plnoletosti s chirurgiou hrudníka u niektorých mladých tínedžerov, je kruté a škodlivé z fyzického a psychiatrického hľadiska.“ Na otázku o etickosti chirurgického zásahu na deťoch a celoživotného podávania hormonálnych liekov, Forcier odpovedal: „Ako je etické negovať identitu osoby – hovoriť jej, že ju poznáte lepšie ako ona? Ako etické je odmietnuť osobe prístup k liekom, ktoré sú veľmi bezpečné, účinné a dokázateľne prospešné? . . . To by ste chceli, aby aj cukrovkár najprv upadol do diabetickej ketoacidózy a kómy a až potom mu poskytli tekutiny či inzulín, ak by ste mali podozrenie na vysokú pravdepodobnosť diabetu?  Čakali by ste, aby astmatik upadol do bezvedomia a až potom mu dali kyslík a albuterol? Gendrová starostlivosť má … Čítať ďalej Transgender – spoveď nešťastnej matky