Tolstého epos „Vojna a mier“ je o dekadentnej generácii, ktorá bola potrestaná za svoje hriechy - Christianitas

Tolstého epos „Vojna a mier“ je o dekadentnej generácii, ktorá bola potrestaná za svoje hriechy

Matej Gavlák
25. januára 2022
  Kultúra


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: youtube.com

V polovici januára som mal druhé „Vianoce“ – po niekoľkomesačnom úpornom úsilí som konečne dočítal 1300-stranový epos Leva Tolstého, Vojna a mier. Tento román je v niektorých kruhoch považovaný za vôbec najslávnejší román a vo všeobecnosti je vnímaný ako skutočný čitateľský oriešok – vystupuje v ňom viac ako 500 postáv, odohráva sa v rozmedzí asi desiatich rokov a na jednotlivých stranách postupne sledujeme celú plejádu príbehov, ktoré napokon zastrešuje veľká Napoleonova invázia do cárskeho Ruska v roku 1812 a završuje zničenie Moskvy v zime toho roku. Ešte aj dnes – viac 150 rokov od svojho napísania – nám toto veľdielo svetovej literatúry má čo povedať.

Hriechy a podvody

Už v úvode do ozrutnej knihy píše odborník na ruské dejiny, Orlando Figes, že Lev Tolstoj pôvodne vôbec neplánoval napísať román. Chcel napísať klasickú históriu veľkej napoleonskej invázie z roku 1812, avšak veľmi skoro si uvedomil, že takáto populárno-náučná publikácia by v skutočnosti obsahovala len jedno percento celej udalosti; úplne opomenuté by boli myšlienky, postoje či vnútorné boje vtedajších ľudí a množstvo ďalších vecí. Zostali by len suché technické opisy postupov, ústupov a bitiek. A tak sa dal do tvorby úplne inej práce, ako pôvodne plánoval a ktorá dostala onen legendárny názov Vojna a mier.

Kniha čitateľa už v úvodných stranách vťahuje do sveta petrohradskej smotánky a vyššej ruskej šľachty v období, kedy sa celá Európa triasla pred jedným jediným menom – Napoleon Bonaparte. Čo si o Bonapartovi v skutočnosti všetci mimo francúzskych hraníc mysleli, je veľmi jasne napísané už v úvodných slovách románu:

Nie, varujem ťa. Ak hovoríš, že toto neznamená vojnu, ak si dovolíš tolerovať všetky tieto príšerné zverstvá tohto Antikrista – áno, to je to, čo si o ňom myslím – zapriem ťa. Nebudeš viac mojím priateľom – ani „verným otrokom“, ako hovorievaš…“

Už na začiatku sa stretávame s Pierrom Bezuchovom, synom jedného z najbohatších šľachticov v celom Rusku. Pierre prichádza zo štúdií v Paríži a je asi jedinou osobou vo svojom okolí, ktorá nevníma Napoleona úplne negatívne a poukazuje na všetky „pokrokové“ zákony, ktoré Bonaparte uviedol do praxe („Ľudia vo Francúzsku považujú Napoleona za veľkého muža!“). Spočiatku ho mala smotánka za čudáka, to sa však so smrťou jeho otca veľmi rýchlo zmenilo. Doslova cez noc sa z neho stal jeden z najbohatších – a najžiadanejších – mladých mužov v celom Petrohrade.

O Pierra a zvlášť o jeho majetok sa tak strhne boj, ktorý intenzívne prežívajú takmer všetci členovia triedy, okrem – ako to už býva – Pierra samotného. Takto gróf Vasilij naaranžuje zásnuby Pierra so svojou dcérou Jelenou (Helen). Hoci je Vasilij jedným z najväčších prevracačov kabátov, predsa sa však v jednom prehovore po smrti Pierrovho otca úprimne vyzná: „Hrešíme, podvádzame… a k čomu to? Už mám vyše päťdesiatky… Smrť je tak strašná!

Gróf Vasilij nebol jediný, kto „hrešil a podvádzal“. Taká bola v podstate celá vyššia petrohradsko- moskovská trieda, ktorá sa každú noc zabávala a opíjala do skorých ranných hodín vo vychýrených domoch svojich členov. Keď potom niekto v opitosti niečo vyviedol, najmä ženská časť zvykla takého človeka ohovárať a tajne sa mu posmievať. Poddaných dedinčanov nepokladal za ľudskú bytosť asi nikto z moskovských a petrohardských boháčov. Toto zomlelo aj inak úprimne vykresľovaného Pierra, ktorý skočil grófovi Vasilijovi na lep a vzal si jeho dcéru – a toto manželstvo sa veľmi rýchlo ukázalo ako nešťastné, najmä vďaka Jeleninej záletníckej povahe.

Avšak predsa len nie úplne všetci sú takíto. Najmä niektorým ženským postavám zostala ešte aká taká zbožnosť, ktorá ruský ľud kedysi charakterizovala. Navyše sa opatrne začínajú objavovať slová o akomsi „potrestaní“ európskych národov nečakaným „Antikristom“: „Európski králi sú potrestaní za to, že zradili bourbonovskú vec (t. j. francúzskeho kráľa). Verte mi, posielajú svoje ambasády k uzurpátorovi!

Lóžový brat

To už však Európu drvili napoleonské vojská. Rusko do habsburského Rakúska vyslalo svoju vlastnú armádu na čele s cárom Alexandrom, aby obe impéria čelili „Korzičanovi“ spoločne. Vo vojsku slúži aj ďalší člen vyššej petrohradskej šľachty, princ Andrej Bolkonskij. Ten je vykresľovaný ako idylický vlastenec („V Európe zúri najväčšia vojna v dejinách a ja mám sedieť doma?“). Legendárna bitka troch cisárov pri Slavkove však, samozrejme, dopadne katastrofálne a z Andreja sa po návrate domov stáva podivný zatrpknutý muž. O svojich poddaných rozpráva ako o „zvieratách“, ktoré „nemyslia“ a nič poriadne ani nevedia. Svojím spôsobom dokonale zapadá do nihilistickej ruskej vysokej šľachty.

Približne v tejto časti románu dochádza k istej udalosti (a jej následnému rozvetveniu), kvôli ktorej som celú knihu takmer vyhodil von oknom. Pierre Bezuchov sa totiž stáva… slobodomurárom. A táto „náboženská organizácia“ – ako sú tu slobodomurári prezentovaní – je v týchto častiach knihy vychvaľovaná až do nebies. Z reči Pierra k Andrejovi:

Našiel som svoju spásu – a vieš kde? V slobodomurárstve. Nie, prosím, nesmej sa. Slobodomurárstvo – to nie je len taká náboženská sektička plná ceremónií, ako som si aj ja zvykol myslieť. Slobodomurárstvo je najlepším vyjadrením, jediným vyjadrením najušľachtilejších, večných túžob ľudstva… Naše sväté bratstvo je jedinou vecou, ktorá dáva životu skutočný zmysel.

Na vysvetlenie: až do týchto chvíľ bola kniha vyvážená – zlo sa nebála nazvať zlom a dobro dobrom. Avšak až neuveriteľné vychvaľovanie slobodomurárstva – organizácie, ktorá bola odsúdená celým radom pápežov – skrátka vybočovalo z tejto vyváženosti. Našťastie, po Napoleonovej invázii do Ruska vyfučí táto téma do stratena. Aj keď Pierre vždy zostáva akýmsi najväčším morálnym „hrdinom“ celej knihy a sem-tam sa nejaký jeho „brat“ občas vynorí.

Kométa

K Napoleonovej invázii do Ruska dochádza až v polovici knihy (cca na strane 660, v 3. zväzku). Až do tej chvíle si ruská smotánka naďalej hovela vo svojich hriešnych vášňach. Zrazu však nečakane prišlo k podivnému znameniu, ktoré mnohých zneistilo:

A tam v strede, vysoko na Prečistenským bulvárom… žiarila kométa, obrovská a brilantná kométa roku 1812, o ktorej sa hovorilo, že predznamenáva všetky druhy strastí a koniec sveta. Avšak táto kométa so svojím dlhým, žiarivým chvostom nevzbudzovala v Pierrovi žiaden strach.

Zdroj: youtube.com

Napoleonove vojská postupovali ruskou krajinou bez odporu, ktorý začal cár Alexander formovať len postupne. Zaujímavá však bola reakcia petrohradsko-moskovskej smotánky – tá sa zabávala ešte viac ako kedykoľvek predtým! Niečo v zmysle „užívajme najviac ako vieme, veď zajtra aj tak všetci pomrieme“. Teda ešte necelého pol roka pred vypálením Moskvy tiekol v miestnych podnikoch alkohol vo veľkým prúdom namiesto toho, aby sa ľudia začali konečne obracať o pomoc k Bohu.

Západoruské mestečká a dedinky sa však už postupne stávali obeťami vojny, šíriacej sa ako nezastaviteľný požiar: „Prvé, čo bolo spred mesta počuť, boli delostrelecké salvy a od ôsmej hodiny sa tieto salvy miešali s výstrelmi z muškiet… davy ľudí začali nervózne pobehovať ulicami mesta (Smolensk)…, v noci už bolo všade ľudoprázdno.

Na zvonici mesta vystavili vystrašení obyvatelia ikonu Panny Márie, ale už bolo neskoro; tí, čo nestačili včas utiecť, boli buď pozabíjaní delostreleckými guľami alebo lapení cudzokrajnou armádou. A to bol len začiatok.

Moskva v plameňoch

„Antikrist“ postupuje krajinou, kým ruské vojská ustupujú bez väčších bojov, čo je pre celý národ mimoriadne demoralizujúce. Generáli sa však boja obkľúčenia svojej armády a jej následného zničenia, čo by osud Ruska definitívne spečatilo – obetujú tak radšej jedno mestečko za druhým, jeden kus zeme za ďalším. Nepomáha ani veľká celonárodná mobilizácia. Vo velení každým dňom narastajú nezhody, kým disciplína vojska je na bode mrazu. A front sa začína nebezpečne približovať k Moskve. Vo velení ruskej armády postupne vzniklo niekoľko frakcií, ktoré sa navzájom nenávideli a v zúfalej situácii si ešte podkopávali nohy. O najväčšej z nich kniha uvádza:

Poslednou frakciou, ktorá prevyšovala ostatné 99 % ku 1 % boli tí, ktorí nechceli ani vojnu ani mier (s Napoleonom) – chceli len zbohatnúť.

Všade panuje všeobecná anarchia, poddaní rabujú prázdne sídla svojich pánov, kým za chrbtom už majú bajonety cudzokrajných vojakov. Veľká bitka medzi oboma vojskami sa napokon odohrá tesne pred bránami Moskvy, pri Borodine. Tá skončí de facto remízou, no celá polovica ruskej armády je zničená a druhá polovica sa rozhodne stiahnuť za veľkomesto, čím ho prakticky daruje Napoleonovi. Nastáva masívna evakuácia obyvateľstva. Rusko však tiež postihuje obrovská humanitárna kríza. Jeden z lekárov sa sťažuje Pierrovi: „Rátame s minimálne 20-tisíc ranenými. Lôžok však máme len pre šesťtisíc.“ Mŕtvych a ranených bolo nakoniec asi 50-tisíc.

Nepriatelia vstupujú do Moskvy a čoskoro je celé mesto v plameňoch. Tých pár Rusov, čo v meste ešte zostalo, volajú v hrôze k Bohu o zmilovanie, no všade navôkol sa zdá, akoby naozaj nastával koniec sveta. Kňazi v kostoloch sa taktiež modlia o záchranu ťažko skúšaného národa:

Pane Bože všetkej moci, Boh našej spásy! Pohliadni v tento deň s milosťou a požehnaním na svoj pokorný ľud. Milostivo nás vyslyš, ušetri nás, maj nad nami zmilovanie! Veď tvoja krajina je drvená nepriateľom… Títo muži bez zákona sa spolčili, aby zvrhli Tvoje kráľovstvo, a zničili Tvoj svätý Jeruzalem, Tvoje milované Rusko, aby pošpinili Tvoje chrámy, poprevracali Tvoje oltáre a znesvätili Tvoje sväté miesta. Ako dlho, ó Pane, budú bezbožní víťaziť?

V hodinu, ktorú by to nikto už ani neočakával skutočne dochádza k zázraku a Napoleonova armáda sa začne z Ruska sťahovať prenasledovaná ruskými kozákmi a partizánmi. Ľudia sa začali pomaly vracať aj do Moskvy, aj keď to bolo mesto „bez vlády, bez kostolov, bez svätých relikvií, bez bohatstva a bez svojich domov… Všetko bolo zničené…

Sám Tolstoj v závere uvádza, že udalosti rokov 1812/1813 skutočne mohli byť z istého „transcendentného“ hľadiska akýmsi Božím trestom pre skazenú dekadentnú generáciu tej doby, aj keď osvietenskí historici sa už takým „vysvetleniam“ smiali. Ľud si to však myslel a po vojne svoje mravy do istej miery upravil. A tak aj celý epos Vojna a mier končí: tí spravodliví boli rôznymi zázračnými spôsobmi od smrti ušetrení a boli im ešte pridané roky života; kým na tých najbezočivejších dopadla katastrofa najviac – a len máloktorý z takých prežil.

Komu by sa nechcelo čítať celú knihu, tomu by som odporučil kvalitný 6-dielny seriál War and Peace na motívy románu z dielne BBC.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!