Theodor W. Adorno – z miništranta vedúcim neomarxistom -

Theodor W. Adorno – z miništranta vedúcim neomarxistom

Branislav Michalka
26. marca 2020
  História  

Život

V zoskupení hrdinov Frankfurtskej školy zaujíma Adorno zvláštnu pozíciu. Bol totiž pokrsteným katolíkom a dokonca v detstve miništroval pri svätých omšiach, čo ostro kontrastuje s judaistickým zázemím väčšiny členov tejto filozofickej školy. Jeho katolícke detstvo bolo výsledkom náboženských snáh jeho matky, talianskej opernej speváčky Marie Calvelli – Adorno della Piana, dcéry korzického dôstojníka Jeana Francoisa Calvelliho. Prídavky k menu (Adorno della Piana) získal pri putovaní Európou v rôznych vojenských službách. Ako, to sa bližšie neuvádza, ale to, že sa živil vo Frankfurte (kde sa rodina usadila) ako chudobný učiteľ šermu, by ukazovalo skôr na romantickú výpožičku, než skutočné šľachtické predikáty.

To, že Theodor netradične používal priezvisko po matke, môže byť vyjadrením matkinho tlaku a otcovej ľahostajnosti. Pôvod Adornovho otca bol totiž židovský. Ono dvojité W uprostred Adornovho mena je vlastne začiatočné písmeno priezviska jeho otca – Oscara Wiesengrunda, obchodníka s vínom. Pravé Adornovo meno je teda Theodor Wiesengrund a tak sa aj spočiatku podpisoval pri publikovaní svojich prác, neskôr používal priezviská obe a nakoniec, pri získaní občianstva v USA sa už oficiálne volal Theodore Adorno.

Theodorov otec predstavoval vtedy bežný typ agnostika židovského pôvodu, ľahostajného k judaizmu a neskôr oficiálne prestúpil na nemecký protestantizmus, čo malo byť zrejme vyjadrením lojality voči Nemeckému cisárstvu. Preto ani nehatal katolícku snahu svojej ženy – všetky náboženstvá zrejme považoval za štátnu a spoločenskú záležitosť. Podobne to bolo asi aj s priezviskom. Matka údajne naliehala na jeho používanie, otcovi to bolo jedno.

Spojenie otcových peňazí a matkinho umenia vytvorilo aristokratické prostredie, ktoré Adorna dlhodobo formovalo. Silný bol aj vplyv jeho tety, matkinej sestry Aghaty, ktorá bola tiež speváčkou a klaviristkou.

S umením súviselo aj neustále presúvanie rodiny. Matka spievala vo Wagnerových operách, premiestňovala sa po Európe a malý Theodor s ňou, pričom nasával hudobné umenie doslova s materským mliekom. Čoskoro sa prejavilo jeho hudobné nadanie. Bol však talentovaný po všetkých stránkach a v školách hral rolu, medzi spolužiakmi nepopulárneho, premianta, ktorý vyhráva súťaže. Navštevoval prestížne Gymnázium cisára Wilhelma a ukončil ho v predstihu ako 17-ročný.

Táto edukatívna idylka vzorového malého nemeckého občana, sa po prvýkrát naštrbila keď mal Adorno 9 rokov. Vtedy spoznal Siegfrieda Kraucera, ktorý bol synom otcových židovských priateľov. Tí k svojej viere rozhodne ľahostajní neboli a posielali svojho syna do židovských škôl. Práve Kraucer zasvätil Adorna ako prvý do filozofie a určite to nebola filozofia katolícka, určená na povzbudenie viery malého miništranta. Čo bolo ešte horšie, Adorno pociťoval pre Kraucera podozrivé nadšenie, ktoré on sám neskôr v liste Leovi Löwenthalovi nazval „neprirodzenou vášňou“ a považoval sa za „duševne homosexuálneho“.

Do akej miery samotný Kraucer tieto fiktívne sklony povzbudzoval je otázne, určite ich však musel pozorovať a snáď bol aj ich iniciátorom. Kariéra miništranta sa evidentne chýlila ku koncu. Spoločne čítavali celé roky a každú sobotu Kantovu Kritiku čistého rozumu. Táto skúsenosť bola pre Adorna kľúčová. Nasmerovala ho na cestu od katolicizmu ku skepticizmu a nakoniec neomarxizmu. Ešte ako študent čítal čerstvé marxistické novinky od Georga Lukacsa a Ernesta Blocha.

Od roku 1921 študoval na univerzite vo Frankfurte filozofiu, hudobnú vedu, psychológiu a sociológiu a spoznával sa s ďalšími študentami pochádzajúcimi z judaistického prostredia: Maxom Horkheimerom a Walterom Benjaminom, ktorých mu predstavil Kraucer. Štúdium absolvoval v roku 1924 dizertáciou u Edmunda Husserla, ktorého korene boli rovnaké ako väčšiny Adornových priateľov.

Kvázi úchylné priateľstvo s Kraucerom sa posunulo do normálnej roviny, keď sa Adorno úplne prirodzene zamiloval do Margarete Karplusovej, dcéry podnikateľa v kožiarskom priemysle z firmy Karplus und Herzberger, ktorý bol židovským priateľom Adornovho otca. Tá sa stala jeho manželkou, bola mu verná a to aj napriek manželovým ponižujúcim milostným aféram.

V roku 1925 sa presťahoval Adorno do Viedne, ubytoval sa v penzióne Liusenheim a začal študovať hudobnú kompozíciu s Albanom Bergom, žiakom Arnolda Schönberga a budúcim slávnym predstaviteľom hudobnej dodekafónie.

Zoznámil sa aj so svojím filozofickým idolom marxistom Georgeom Lukácsom, o ktorom sa neskôr vyjadril, že ho duševne ovplyvnil viac ako ktokoľvek iný. Jeho myšlienky v ňom údajne prebudili marxistické vedomie dejín a tried. Toto vedomie však nemalo nejaký vplyv na bonvivánsky život v drahých reštauráciách, do ktorých ho vodil Berg s manželkou. Adorno oceňoval, ako sám povedal „zmyselné ovzdušie dunajskej metropoly“ a jej „milostný život.“

Po návrate do Frankfurtu v roku 1926 komponoval hudbu a publikoval. Vrhol sa na psychoanalýzu a vydal knihu Koncept nevedomia v transcendentálnej náuke o duši. S touto prácou sa chcel habilitovať u svojho školiteľa Cornelia, ale ten ho obvinil z neoriginálneho plagiátorstva a z toho, že vykráda a parafrázuje jeho vlastné práce. Adorno radšej habilitáciu stiahol a išiel pracovať ako hudobný kritik do Berlína. Sociálna neistota ho však nemučila, pretože jeho bohatý otec ho naďalej podporoval. S finančnou pomocou sa jeho revolučné myslenie a triedne uvedomenie prebúdzalo omnoho ľahšie.

Druhý pokus o habilitáciu prišiel v roku 1929 a za školiteľa sa mu ponúkol protestantský teológ s ľavicovými sklonmi Paul Tillich, ktorý bol členom Federácie náboženských socialistov. V priebehu roka napísal Adorno prácu o Kierkegaardovi a podarilo sa mu v roku 1931 habilitovať. Jeho názory boli natoľko kompatibilné s frankfurtskou akademickou ľavicou, že ho na svoje stretnutia pozývali ešte skôr, ako bol habilitovaný. Patrili k nim napr. Horkheimer, Tillich, Pollock, Löwe a Mannheim, všetko známe mená ľavicovo liberálnej filozofie a sociológie 20. storočia. Z nich sa neskôr stali kmeňoví zamestnanci slávneho neomarxistického Inštitútu pre sociálny výskum, kde sa k nim pridali ďalší myslitelia ako nap. Fromm alebo Löwenthal.

Rok 1933 znamenal ukončenie týchto aktivít a nad Adornom a jeho priateľmi sa začal vznášať tieň národného socializmu. Kým ostatní volili veľmi rýchlo emigráciu, Adorno skúšal nejako s novým režimom vychádzať. Odobril zákaz černošského džezu a kladne hodnotil vystúpenie speváckych zborov, ktoré spievali zhudobnené básne Baldura von Schiracha, vodcu Hitlerjungen. Z týchto „omylov“ sa musel neskôr, v 60. rokoch, kajať pred ľavicovými študentami a napísať otvorený list, v ktorom písal o svojej hlúposti.

Nakoniec Adorno usúdil, že neemigruje, ale odíde na určitý čas preč a neskôr sa ukáže. Odišiel do Anglicka a zapísal sa ako postgraduálny študent filozofie na Merton College v Oxforde. Rozhodol sa spraviť si doktorát prácou o filozofii Edmunda Huserlla a napísal esej o sociológii vedomostí Karla Mannheima. Atmosféra v Oxforde mu pripadala veľmi pokojná, prekážali mu len stredoveké maniere a tradície na univerzite. Pravidelne, až do roku 1937 sa vracal do Nemecka, avšak situácia mu pripadala stále bezútešnejšia a tak sa definitívne rozhodol pre emigráciu. Za cieľovú stanicu si zvolil USA, kde sa v tom čase nachádzal aj jeho priateľ Horkheimer a mnohí ďalší. V roku 1938 sa Adorno aj s manželkou nasťahovali do newyorskej štvrte Greenwich Village a prenajali si byt v blízkosti Columbijskej univerzity.

Hneď začal spolupracovať s rakúskym sociológom Paulom Lazarsfeldom, ktorý sa pod pseudonymom Elias Smith stal najskôr riaditeľom Rockefellerovej nadácie a neskôr sa stal prezidentom Americkej sociologickej asociácie. Špecializoval sa na výskum sociálneho správania voličov a jeho výsledky dodnes pomáhajú pri manipulovaní a ovplyvňovaní občanov počas volieb. Adorno dostal za úlohu spracovať oblasť hudby, avšak mal voči Lazarfeldovým požiadavkám a praktikám permanentné výhrady, takže nakoniec spoluprácu po dvoch rokoch ukončil. Horkheimer mu zabezpečil miesto v Inštitúte pre sociálny výskum a začali spoločne pracovať na knihe, ktorú neskôr nazvali Dialektika osvietenstva. Jednalo sa o základné dielo „kritickej teórie“ Frankfurtskej školy. Zároveň píše svoju druhú významnú prácu, zbierku aforizmov kritizujúcich buržoáznu spoločnosť – Minima Moralia.

V roku 1944 sa Adorno pripojil k rozsiahlemu výskumnému projektu ohľadom antisemitizmu, ktorý viedol Inštitút pre sociálny výskum a Univerzita v Berkeley. Po vojne ešte pracoval pre Hackerovu psychiatrickú nadáciu na analýzach novinových horoskopov a televíznych seriálov. V roku 1953 sa vrátil do Nemecka. Tam ho už očakával Horkheimer, ktorý bol v roku 1949 vymenovaný za riadneho profesora filozofie na Frankfurtskej univerzite. Následne zariadil, aby univerzita vymenovala Adorna za mimoriadneho profesora. Stal sa zároveň zástupcom riaditeľa novootvoreného Inštitútu pre sociálny výskum.

V roku 1962 sa začala milenecká aféra medzi Adornom a Arlette Pielmannovou, o ktorej jeho manželka vedela a tolerovala ju. Trvala v podstate až do jeho smrti. Do tohto obdobia spadá aj publikovanie práce Negatívna dialektika. Tú považoval Adorno za svoje hlavné dielo a charakterizoval ju ako „anti-systém“. V nej sa vymedzuje voči akémukoľvek usporiadanému systému a identite. Všetky prejavy systému označuje s pravou pokrokovou „originalitou“ ako fašizmus.

Od roku 1963 do roku 1967 pôsobil Adorno ako predseda Nemeckej sociologickej asociácie. Keď prepuklo ľavicové študentské hnutie, zorganizoval v roku 1968 ako predseda Deň nemeckej sociológie s názvom Neskorý kapitalizmus alebo priemyselná spoločnosť. Názov je dodnes považovaný za akt podlizovania sa študentskému hnutiu, ktoré využilo nový, verejný charakter konferencie a vyvolávalo spory s nemarxistickými sociológmi. Samotný Adorno v úvodnej prednáške špekuloval o stálej platnosti Marxových téz a obvinil sociológiu z toho, že sa málo angažuje za zmenu prevládajúcich sociálnych podmienok.

Nakoniec ho ale študentská realizácia myšlienok Frankfurtskej školy vyľakala. Molotovove kokteily a horiace autá nekorešpondovali s pokojom akademických diskusií. V podstate sa, podobne ako všetci kaviarenskí teoretici revolúcie, cítil ohrozený vo svojej pokojnej existencii pri prvom záchveve ním odmietaného systému. Adorno odmietol podporiť niektoré aktivity študentov a hneď sa v ich očiach zmenil z gurua na reakcionára. Tak mal aj on možnosť vychutnať si, čo to znamená stať sa terčom pojmových nálepiek, ktoré sám rád používal. Vrcholom komédie bolo, keď musel Adorno v roku 1969 zavolať na študentov, ktorí vtrhli do Inštitútu, buržoáznu políciu, aby ich spacifikovala. Adorno ako notorický teoretický odmietač polície a štátnej kontroly sa definitívne zosmiešnil. Navyše ho kritizoval jeho kolega Marcus, obľúbený u študentov. Adorno si pomohol teoreticky obligátnym spôsobom marxistov všetkých odtieňov a označil svojich študentských oponentov za – fašistov.

Poníženie, ktoré ako celoživotný pokrokár zažil od svojich ideových súdruhov, sa podpísalo na jeho zdraví tak, že nakoniec v auguste 1969 podľahol zlyhaniu srdca. Podobne ako mnohí revoluční teoretici neprežil pohľad do zrkadla reality, ktoré mu nastavila realizácia jeho vlastných myšlienok.

pokračovanie v nasledujúcom článku

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT