Templári – Milites Christi -

Templári – Milites Christi

Piotr Doerre
20. októbra 2022
  História

Rád Chudobných rytierov Krista a chrámu Šalamúnovho (Pauperes commitiones Christi templique Salomonis), známy ako Rád templárov podľa miesta svojho vzniku (Templum Salomonis), bol prvou uniformovanou, dobre organizovanou a vycvičenou profesionálnou vojenskou formáciou v Európe od čias Rímskej ríše. Templári sa tak stali vzorom nielen pre neskoršie rytierske rády, ale aj pre moderné armády, v ktorých ešte aj dnes badať vzdialené ozveny niekdajšieho ideálu dôstojníckeho zboru ctiaceho vysoké etické normy.

Chudobní rytieri Krista predstavovali na stredovek výnimočnú bojovú silu. Zatiaľ čo iné vojská boli zvyčajne vytvorené z rôznych rytierov, ktorí sa od seba líšili počtom, výzbrojou, odevom, a dokonca aj spôsobom boja, mníšske vojsko bolo v tomto ohľade jednoliate. Jeho najdôležitejšími črtami boli disciplína vyplývajúca z absolútnej poslušnosti bratov voči svojim nadriadeným, a legendárna udatnosť, ktorá sa prejavovala v pohŕdaní smrťou, viditeľnou takmer vo všetkých bitkách.

Dobytie Jeruzalema križiakmi, 15. júl 1099
zdroj: wikimedia commons

Obdiv i nenávisť voči moslimom

O bojovej hodnote rytierov rádu a stratách, ktoré spôsobili nepriateľským vojskám, nepriamo svedčí mimoriadna krutosť, s akou moslimovia zakaždým zaobchádzali s templármi, ktorí sa dostali do zajatia.

Poznáme aj priame správy samotných moslimských autorov, ktorí boli prekvapení výnimočnou odvahou mníchov. Výborným príkladom je vojnová epizóda z roku 1188, keď Saladin (Saláhaddín, Sal-ad-dín) obliehal mesto Darsbak neďaleko Antiochie. Moslimským jednotkám sa podarilo prelomiť múr, čo im umožnilo vstúpiť do mesta. Templári, tvoriaci veľkú časť mestskej posádky, potom vytvorili v prielome štít z vlastných tiel tak, že keď jeden z nich padol, okamžite ho nahradil iný. Takto bojovali, až kým už nikto z nich nebol schopný zakryť prielom.

Rytieri v habitoch boli schopní vykonávať takéto činy, pretože za týmto účelom vznikli. Rád od svojich členov očakával pripravenosť priniesť najvyššiu obeť.

Vzor disciplíny

Templári, podobne ako johaniti, boli vzorom disciplíny pre ostatné kresťanské vojská. Práve nedostatok disciplíny bol ozajstnou nočnou morou vtedajších veliteľov, ktorí často nedokázali zdisciplinovať statočných, ale hrdých rytierov, niekedy hnaných vlastnými ambíciami, antipatiami a v neposlednom rade často hľadiac len na vlastné záujmy. Mnohé bitky boli prehraté v dôsledku samostatných akcií jednotlivých jednotiek alebo formácií, ako napríklad útok francúzskej jazdy v bitke pri Kreščaku (Crécy-en-Ponthieu, 1346), ktorý bol podniknutý predčasne, bez kráľovho rozkazu, a skončil sa nielen stratou vlastnej pechoty, ale aj krvavou smršťou, ktorú Francúzom spôsobili anglickí lukostrelci.

Mníšski rytieri pritom vždy poslúchali rozkazy svojich nadriadených, zvyčajne neútočili predčasne, nenechali sa vtiahnuť do pasce, neutekali v strachu, a ak kresťanské vojská ustupovali, kryli ich ústup.

Pravidlá zakazovali bratom vzdialiť sa od svojho oddielu a meniť rozhodnutie svojich nadriadených. Samostatná akcia bola ospravedlniteľná iba vtedy, ak išlo o záchranu spolubrata alebo iného kresťana, ktorý bol obkľúčený Saracénmi.

Počas presunu armády nebolo dovolené ani predbiehať ostatných. Predpisy o disciplíne na pochode sa osvedčili počas druhej krížovej výpravy, keď vojská francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., pochodujúce cez hory Anatólie, boli takmer rozbité nepriateľmi práve pre absolútny neporiadok a nedostatok disciplíny. Jedine templári, pochodujúci v úplnom poriadku, mali bojovú hodnotu, preto práve oni prevzali velenie nad celou armádou a vyviedli ju z pasce.

Žiadny templár sa nesmel pohnúť zo svojho miesta v bojovej zostave alebo z pozície na obranných hradbách bez povolenia svojho nadriadeného. V Kódexe boja sa výslovne uvádzalo, že templár, aj keď je v boji zranený, nesmie opustiť svoje postavenie, kým ho nenahradí niekto iný: „A ak by sa náhodou stalo, že kresťania budú porazení – nedajbože – nikto z bratov sa nesmie stiahnuť z bojiska, aby ich zástava nepadla do rúk nepriateľa. Kto ustúpi, nech je navždy vylúčený z rádu.“ A skutočne, templári zriedkakedy ustupovali a ich odvaha a obetavosť viackrát zachránili ostatné oddiely kresťanskej armády.

Rast sily rádu

Rád Chudobných ochrancov Krista a chrámu Šalamúnovho bol založený v čase relatívneho pokoja, keď sa križiacke štáty rozprestierali na najväčšom území vo svojej histórii a ťažili zo slabosti svojich rozhádaných susedov. Ich prvé vojenské akcie boli skôr epizódne, ale mnísi v nich preukázali svoju udatnosť a veľkodušnosť.

Spočiatku bolo hlavnou úlohou chrámového rádu strážiť hlavné pútnické trasy a zabezpečovať ich bezpečnosť. Rytieri bránili pútnikov nielen pred ozbrojenými nájazdmi zo susedných moslimských krajín, ale aj pred obyčajnými banditmi a zbojníkmi, ako aj… levmi, ktorých obeťami boli často cudzinci neznalí tejto oblasti. Postupom času sa tieto policajné funkcie rozšírili na celé Jeruzalemské kráľovstvo a ďalšie latinské štáty (Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a Tripoliské kniežatstvo). Ich panovníci boli ochotní odovzdať templárom pohraničné hrady a pevnosti, na ktorých údržbu nemali prostriedky ani ľudí.

Medzitým v roku 1144 padla Edessa, čo vyvolalo paniku medzi obyvateľmi Jeruzalemského kráľovstva a stalo sa bezprostrednou príčinou vyhlásenia druhej krížovej výpravy. Templársky rád sa zrazu začal tešiť väčšej popularite vo Svätej zemi i na Západe. Masovo pribúdalo kandidátov na mníšskych rytierov aj dary od tých, ktorí sa sami nechceli zúčastniť na krížovej výprave. Hoci sa krížová výprava skončila porážkou, autorita rytierov chrámu nesmierne vzrástla, pretože práve oni preukázali výnimočnú odvahu a disciplínu.

V Palestíne a Španielsku

V polovici 12. storočia sa rád stal najvážnejšou vojenskou silou v celej Svätej zemi, vlastnil mnoho vlastných pevností a opevnení a časom prevzal aj zodpovednosť za obranu niekoľkých miest ohrozovaných moslimami.

Všetci, rytierski bratia i služobní bratia, čiže servienti, boli povinní bojovať so zbraňou v ruke. Rytierska zbroj pozostávala z prilby, retiazkovej zbroje a odevu na nohy, zatiaľ čo výzbroj tvorili kopija, štít, meč a bojové kladivo. Mníšski rytieri, rovnako ako ostatní rytieri, mali panošov, ktorí bojovali po ich boku. Na druhej strane servienti chodili do boja pešo alebo na koňoch a boli horšie vyzbrojení. Pomocné formácie tvorili prihlásení vojaci, zvyčajne ľahko vyzbrojení lukostrelci. V čase svojho najväčšieho rozmachu mal rád v Svätej zemi armádu s približne 500 rytiermi a desaťkrát viac servientov. Ich hlavným veliteľom počas manévrov aj v boji bol maršal.

Okrem územia Sýrie a Palestíny sa templári podieľali aj na znovudobytí Pyrenejského polostrova spod moslimskej nadvlády, kde získali mnoho pevností a majetkov. Dobývali také významné pevnosti, ako bola napríklad Tortosa, a zúčastnili sa dobývania Malorky alebo veľkej bitky pri Las Navas de Tolosa. V prvom období svojej činnosti si získali také meno, že im (a ďalším „levantským“ rádom) chcel kráľ Alfonz I. Aragónsky a Navarrský vo svojom testamente z roku 1131 odkázať celé svoje kráľovstvo. Verné svojmu poslaniu vo Svätej zemi sa však rády nemohli toľko angažovať na bojisku mimo Palestíny a prevziať zodpovednosť za celý, z územného hľadiska už dosť veľký štát.

Z Aškalónu do Hattínu

V roku 1153 kresťanské vojská zaútočili na Aškalón, najsevernejšiu časť egyptského štátu, ktorý už roky ohrozoval Jeruzalem. Hneď v prvý deň sa obliehateľom podarilo preraziť hradby, cez ktoré sa do mesta dostalo štyridsať templárov pod vedením veľmajstra Bernarda de Tramelay. Všetci však boli obkľúčení a zahynuli.

Odvtedy sa v podstate žiadna významná bitka vo Svätej zemi a priľahlých oblastiach nezaobišla bez rytierov Chrámu. Zúčastnili sa na všetkých výpravách Jeruzalemského kráľovstva proti Egyptu v rokoch 1163 až 1167, počas ktorých utrpeli ťažké straty v boji proti sýrskym posilám Núra ad-Dína. Hoci sa nezapojili do následnej, úplne nerozumnej egyptskej bitky v roku 1169, ktorá sa skončila úplnou porážkou Frankov, zohrali veľmi dôležitú úlohu v bitke pri Montgisarde v roku 1177, v ktorej ťažko chorý kráľ Balduin IV. o osem rokov neskôr úplne rozbil Saladinovu armádu.

Hoci mníšskym rytierom nikdy nechýbala odvaha a oddanosť, ich vodcovia nedokázali vždy preukázať dostatok politickej múdrosti, aby sa zdržali účasti na politických hrách rôznych strán v Svätej zemi. Najväčšiu porážku, ktorú utrpeli kresťania a ktorá viedla k následnej strate Svätej zeme, do veľkej miery zavinil templársky veľmajster. Gerard de Ridefort, ktorý bol v úrade od roku 1185, pomohol zabezpečiť trón Jeruzalemského kráľovstva pre Guida z Lusignanu, slabého veliteľa i slabého politika. Keď v roku 1187 vypukla ďalšia vojna so Saladinom a ten obliehal Tiberias, veliteľom s najväčšími vojnovými skúsenosťami bol tripoliský princ Raimund, ktorý radil čakať na chybu nepriateľa. Avšak Gerard de Ridefort, hnaný osobnou averziou voči Raimundovi, podnietil panovníka k okamžitému pochodu smerom k Tiberiade.

Kresťanská armáda, ktorá mala približne 23 000 mužov, sa dostala do pasce a na kopcoch známych ako Hattínske rohy ju moslimovia po tvrdej bitke prakticky takmer rozrezali na kusy. 230 zajatých templárskych rytierov bolo popravených na príkaz samotného Saladina. Jediný, kto prežil, bol veľmajster Gerard, ktorý namiesto toho, aby zahynul spolu so svojimi spolubojovníkmi, odovzdal moslimom výmenou za svoje prepustenie tri pevnosti vrátane hradu Gaza, ktorý bol veľmi dôležitý kvôli svojej strategickej polohe! Krátko po Hattíne padol Jeruzalem a Saladin obsadil takmer celé územie kráľovstva. Gerard ešte viedol úspešnú obranu Tortosy, poslednej templárskej pevnosti v Sýrii, a potom – pravdepodobne sužovaný výčitkami svedomia – zahynul pri odvážnom útoku počas bitky o Akko.

Misia pokračuje

Porážka pri Hattíne a pád Jeruzalema však v Európe oživili križiacke nadšenie a veľmi oslabené rady templárov sa začali opäť napĺňať. Dary aj noví kandidáti na mníšskych rytierov prichádzali širokým prúdom. Templári sa opäť zapojili do boja a podporili účastníkov víťaznej tretej križiackej výpravy. V roku 1191 sa zúčastnili bitky pri Arsufe, a keď bolo Akko opäť dobyté, presunuli tam svoje sídlo.

Vtedajší veľmajster Robert de Sable dokázal, že napriek kríze, v ktorej sa rád ocitol v dôsledku vlády jeho predchodcu, boli obvinenia vznášané proti templárom z chamtivosti, pýchy a nenásytnej túžby po moci neopodstatnené. Richard Levie srdce, ktorý dobyl Cyprus, predal ostrov rádu, ktorý ho teraz mohol premeniť na vlastnú územnú autoritu zaručujúcu nezávislosť a stabilitu. Ukázalo sa však, že udržať Cyprus so skromnou posádkou 100 mužov je nemožné. Bratia si museli vybrať medzi vytvorením vlastného cyperského štátu a pokračovaním svojej misie vo Svätej zemi a… so smutným srdcom ostrov opustili. Nový Špitálsky rád Panny Márie Nemeckého domu v Jeruzaleme, v Poľsku známy ako Rytiersky rád, nemal takúto dilemu a horlivo sa venoval budovaniu svojho štátu v Prusku v 13. storočí.

Posledné základne

Templári sa teda venovali obrane značne vyčerpaných kresťanských území v Svätej zemi. Opevnili svoje pevnosti a postavili nové, ale nepodnikali žiadne väčšie akcie. Nezúčastnili sa ani na dobytí Konštantínopola vojskami štvrtej krížovej výpravy a odsúdili túto akciu, ktorá síce umožnila vznik tzv. latinskej ríše, ale z dlhodobého hľadiska oslabila všetky kresťanské sily na Východe. Rytieri Chrámu sa namiesto toho zapojili do ďalšej egyptskej výpravy, ktorá však skončila porážkou. Popularita templárov na Západe potom začala klesať, rovnako ako prílev nových síl do kresťanských základní na Blízkom východe. Okrem iného to bol dôsledok vnútorných konfliktov, ktoré otriasali kresťanským svetom.

Uzavretí za vysokými múrmi svojich pevností, ako bol Safad alebo Pútnická pevnosť, templári čoraz menej bojovali proti moslimom a čoraz viac sa zapájali do miestnych konfliktov medzi kresťanmi.

Napriek tejto zdanlivej nečinnosti si zachovali svoju bojovú silu až do konca. Keď moslimovia v apríli 1291 zaútočili na Akko, rytieri Chrámu sa obetavo postavili na odpor, a keď 18. mája útočníci konečne prenikli k hradbám, desať dní bojovali v uliciach mesta. Nakoniec sa ubránila len jedna budova – bola to templárska pevnosť, ktorá bola nakoniec vyhodená do vzduchu a zrútila sa, pričom pochovala svojich obrancov pod troskami. Po páde Akka zvyšní preživší mníšski rytieri bez boja opustili zaujaté pevnosti a zamierili na Cyprus.

Poslednou významnou vojenskou akciou v sýrsko-palestínskej oblasti bolo dobytie ostrova Ruad (Arwad) pri Tortose. Plánom bolo zriadiť tu pobrežnú základňu podporovanú mníšskou jednotkou z Cypru. V roku 1302 však mameluci obliehali citadelu, ktorú bránilo 120 rytierov a približne 900 ďalších vojakov, a prinútili jej posádku vzdať sa.

Zvláštnym znamením doby bolo, že moslimovia už nepopravovali zajatých mníchov, ako to robili v minulosti, ale dali im život a odviezli ich do Egypta. Zrejme už nepovažovali templárov – ako kedysi – za smrteľnú hrozbu. O niekoľko rokov neskôr bol tento rád zrušený…


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT